Ako vládli: Diaľnice v osídlach PPP-premiéra

BRATISLAVA. Po pohodlnom cestovaní túži dostatočný počet ľudí na to, aby politici pravidelne vytyčovali ciele čo najrýchlejšieho dobudovania autostrád. Volebný program Smeru pre voľby v roku 2006 nebol výnimkou. Sľuboval „v cestnej doprave urýchliť proces výstavby diaľnic a rýchlostných komunikácií so zachovaním súčasného pomeru financovania tak, aby do roku 2010 bolo na diaľnici D1 dobudovaných a odovzdaných do užívania minimálne 120 km, do roku 2012 bola dokončená celá diaľnica D1“.

V programovom vyhlásení bola Ficova vláda skromnejšia. Záväzok, že do roku 2010 odovzdá na trase medzi Bratislavou a Košicami 120 kilometrov diaľnic, v ňom nie je. Vláda sa obmedzila len na to, že „vytvorí podmienky na výstavbu a sprevádzkovanie 100 km diaľnic a rýchlostných ciest do roku 2010“. Takže vytváranie podmienok, žiadne odovzdávanie hotového diela.

Zarážajúci je však fakt, že tak program Smeru, ako aj programové vyhlásenie vlády sa ani len neobtreli o financovanie diaľnic cez projekty verejno-súkromného partnerstva (PPP). Logiku to má. Ešte v júli 2006 sa minister dopravy Ľubomír Vážny zaskvel výrokom, ktorý je na posudzovanie nasledujúcich udalostí zásadný: „Diaľnice cez PPP sú o 50 až 70 percent drahšie ako bežné investície od štátu. Je na zváženie, či nám to stojí za skrátenie času.“ Krátko na to však Ficov kabinet stavil v podstate všetko na PPP.

Vážneho saltá mortale

V polovici roku 2007 znova prišlo čosi nečakané. „V krátkom čase budú prijaté také rozhodnutia, ktoré zabezpečia, že do konca volebného obdobia musí byť dokončené severné diaľničné prepojenie medzi Bratislavou a Košicami,“ vyhlásil premiér Robert Fico. Keďže premiérov hlas prebíja vo vláde všetko, minister Vážny našiel východisko z tejto situácie práve v PPP projektoch, ktoré predtým znosil. „Nikdy sme PPP projekty nevylúčili z možnosti financovania,“ vyhlásil v lete 2007. Aby nestratil tvár, dodal: „Musíme mať však presnú analýzu dosahov a finančnej náročnosti, a to bude v druhom polroku.“

To, čo v auguste 2007 predložil Vážny do vlády, nebola síce presná analýza PPP projektov, ale je to ďalší významný okamih diaľničného príbehu – 160 kilometrov rozdelených do troch balíkov; lehota splácania 25 rokov; celková výška splátok podľa odhadu ministerstva 175 až 250 miliárd korún.

V septembri, keď sa v diskusiách spochybňovala reálnosť prepojenia Bratislavy a Košíc do polovice roka 2010, vládni činitelia zaradili spiatočku. Premiér Fico nepriamo uznal, že prestrelil: „Rešpektujeme technologickú náročnosť niektorých projektov v okolí Žiliny, kde my dobre vieme, že to jednoducho nejde urobiť do roku 2010.“ Dalo sa to vyložiť tak, že s výnimkou tunelov hlavné mesto s východoslovenskou metropolou spojí diaľnica v roku 2010.

Keď premiérovi novinári pripomenuli, že v júli hovoril niečo úplne iné, pochopil to ako útok a vrátil sa na platformu programového vyhlásenia. „Nerozumiem, prečo už znovu sa vytvára obraz, že vláda ustupuje z čohosi. Z čoho ustupujeme? Sto kilometrov diaľnic a rýchlostných komunikácií je náš jasný záväzok v programovom vyhlásení vlády.“

Skrývanie dlhov

Výsledný obraz bol rozmazaný. Nebolo jasné, čo vlastne platí. O málo jasnejšie bolo v PPP projektoch. Argumentom v prospech nich – a treba dodať, že pochybným – sa stalo, že splátky štátu investorovi sa nezapočítavajú do verejného dlhu. Premiér krajiny, ktorá mala namierené do eurozóny, vyzdvihol práve tento aspekt. „Prvoradé sú pre nás maastrichtské kritériá,“ vyhlásil Fico v septembri 2007. Inými slovami, vláda v PPP uvidela možnosť zadlžiť krajinu bez toho, aby z toho mala vytriasačky v Bruseli.

Odpoveď, na koľko miliárd eur celý diaľničný PPP plán vyjde a kde je hranica, od ktorej je klasický model financovania cez eurofondy a štátny rozpočet výhodnejší, mal dať minister financií Ján Počiatek. Nedal. Len čosi naznačil. „Informoval som vládu o všetkých možnostiach dosahu na štátny rozpočet v splácaní a o rizikách s tým spojených. Navrhli sme inú verziu so zníženým počtom 95 kilometrov,“ povedal v októbri 2007. Ministerstvo financií totiž za finančne najrizikovejší pokladalo tretí balík PPP, teda geologicky náročné úseky okolo Žiliny.

Zatiaľ čo sa ministerstvo financií pod kontrolou Smeru zdráhalo natvrdo povedať svoj odhad nákladov a stanoviť nejaké rozumné kritériá výhodnosti PPP projektov, v kuloároch kolovali informácie, že za PPP diaľnice štát zaplatí 300 až 400 miliárd korún. Dnes vieme, že práve tieto neoficiálne informácie sú najbližšie k pravde. Aj bez tretieho „žilinského“ balíka za úseky medzi Martinom a Prešovom a za R1 od Nitry štát za 30 rokov zaplatí takmer 13 miliárd eur. V starej mene sa to blíži k 400 miliardám.

Fico: Nebojím sa predraženia

„Ak by malo byť o čosi predražené financovanie PPP, poďme do toho. Ja sa neobávam predraženia. Ja sa obávam toho, že do toho banky nepôjdu vôbec,“ vyhlásil premiér Fico v októbri 2008. Banky však do toho šli. Akurát s vyššími úrokmi. A prečo nie, keď pochopili, že vláda chce stavať za akúkoľvek cenu.

V tejto súvislosti upozorníme na obrovskú záhadu. Vláda síce vybrala v súťaži víťazov a medzi nimi i Váhostav priateľa Smeru Juraja Širokého, no firmy svoje čoraz vyššie cenové ponuky predkladali a predkladajú až dodatočne. No na základe čoho, ak nie na základe najlepšej ceny ich vybralo Vážneho ministerstvo? Žeby len podľa toho, ako dokázali zamiešať betón?

PPP-premiér sa však nemusel a nemusí obávať dôsledkov obrovského predraženia súkromných diaľnic. Po prvé, slovenská vláda neurobila nič preto, aby vybudovala „alarm systém“, ktorý by svetu vyslal signál: Pozor, predražené! Po druhé, platby nepôjdu z jeho vrecka, ale celej spoločnosti, a to v čase, keď dnešní „budovatelia diaľnic“ budú už len troviť plody svojho vládnutia na cudzí účet a v prospech účtov svojich klientov.

V apríli 2008, keď sa už PPP projekty dali do pohybu, minister Vážny pripustil, že diaľnica medzi Bratislavou a Košicami nebude ani bez tunelov hotová v roku 2010. Ako vidno, nemýlil sa. A nemýlil sa podľa všetkého ani v júli 2006, keď hovoril, že „diaľnice cez PPP sú o 50 až 70 percent drahšie ako bežné investície od štátu“. Vtedy to bolo varovanie. Dnes je to norma.