Menšiny ako nepriateľ

Menšinový problém na Slovensku znamená v podstate problém maďarský a rómsky. Dnes púta viac pozornosti maďarská otázka, hlbší a dlhodobo oveľa vážnejší je však problém Rómov.

Ostatné národnostné menšiny na Slovensku sú príliš málopočetné, silne asimilované, neplnia v slovenskom povedomí úlohu tradičného protivníka (ako Maďari), nečelia rasovým predsudkom a nepredstavujú sociálny problém (ako Rómovia).

Navyše ich materské krajiny väčšinou so Slovenskom priamo nesusedia, jedna z nich je veľmoc (Nemecko), ďalšie v slovenskom povedomí žijú ako tradiční slovanskí spojenci (Srbsko, Chorvátsko). Niet preto dôvod, prečo by sa k nim slovenská väčšinová spoločnosť i politika nesprávali ústretovo, či ich aspoň nechávali na pokoji.

Iný je prípad Maďarov a Rómov. Maďarská karta je stálicou slovenskej vnútornej aj zahraničnej politiky a má stále mobilizačný efekt. Rómsku kartu zatiaľ priamo z väčších slovenských strán využíva len SNS, niektoré strany či skôr jednotliví politici ju využívajú občas a nepriamo pod rúškom boja proti kriminalite.

Status quo nedodržali

Maďarská karta nie je cudzia žiadnej slovenskej strane, vládne strany ju však využívali sústavne. Pre SNS je jediným nosným prvkom jej programu, pre Smer a HZDS je tiež jednou z prioritných politických ideológií a taktík.
Pre všetky vládne strany je nacionalizmus s protimaďarským zameraním zmesou presvedčenia a vypočítavosti.

V druhom prípade ide o mobilizáciu vlastných voličov aj o snahu prekryť nacionálnymi vášňami vládne škandály a rozkrádanie. V tejto oblasti sú medzi nimi skôr formálne rozdiely, Smer, snažiaci sa o medzinárodné uznanie, praktikuje o niečo sofistikovanejší nacionalizmus a používa miernejšiu rétoriku než SNS. Aj tieto formálne rozdiely medzi koaličnými stranami sa však v priebehu spoločného vládnutia zmenšovali.

Hlavným sľubom nastupujúcej vlády bolo dodržiavanie status quo vo vzťahu k maďarskej menšine, to znamená zachovať tú úroveň ich práv, akú našla pri preberaní moci.

Vláda to nesplnila, jej politika bola naopak v priamom rozpore so sľubmi. Koaličné strany sa samy stali najvýznamnejším podnecovateľom nacionalizmu a xenofóbie. Vládne kroky (jazykový zákon, slovenské geografické názvy v učebniciach, plány na obmedzenie výučby v maďarčine, presadzovanie výučby slovenčiny nezohľadňujúcej potreby maďarských žiakov, politické ovplyvňovanie vyšetrovania prípadu Hedvigy Malinovej) citeľne znížili úroveň menšinových práv, nejasné zákony vytvárali medzi príslušníkmi menšín právnu neistotu a mali zastrašovací efekt.

Medzinárodné dohody vláda interpretovala v rozpore s ich duchom – tieto dohody sa snažia zakotviť minimum menšinových práv, vláda ich však chápala ako maximum práv, ktoré musí vzhľadom na svoju medzinárodnú povesť aspoň zdanlivo zachovať.

Vláda sa snažila etnicky unifikovať obyvateľstvo krajiny a vykreslením menšiny ako nepriateľa štátu proti sebe stavala menšinu a väčšinu. Jej dotačná politika diskriminovala maďarskú menšinu a obce, v ktorých tvorí významnú časť obyvateľstva. Vyjadrenia vládnych činiteľov a prezidenta, že časť ľudí hlásiacich sa k maďarskej menšine nie sú Maďari, dokonca spochybnili aj princíp slobodnej voľby identity. Došlo pravdepodobne v celej Európskej únii k ojedinelej situácii, keď vicepremiér poverený ochranou menšinových práv obhajoval a podporoval ich obmedzovanie.

Rómsky problém

Ficova vláda označila za svoju prioritu riešenie rómskej problematiky. Zo sľubov týkajúcich sa Rómov vláda splnila minimum. V roku 2008 síce prijala Koncepciu rozvoja rómskej menšiny, zostala však na papieri. Nesplnili sa jej ciele ako povinná predškolská výchova a nulté ročníky pre rómske deti, či umožnenie vzdelávania v rómskom jazyku

Nijako nepokročila snaha o sociálne pozdvihnutie Rómov, napríklad výstavba štartovacích bytov, znižovanie nezamestnanosti. Budovanie „sociálnych podnikov“ sa zvrhlo na rozkrádanie rozpočtových a úniových peňazí vládnou klientelou. Vláda nezabránila núteným vysťahovaniam Rómov zo strany miestnych samospráv ani nedokázala túto prax nejako regulovať.

Nič neurobila pre zníženie úmrtnosti, zníženie natality a zvýšenie veku prvorodičiek v rómskych komunitách. Nič nepodnikla proti úžerníkom okrádajúcim Rómov.

Vládnu politiku voči Rómom charakterizuje nekoncepčnosť a chaotickosť. Vláda už má tretieho splnomocnenca pre rómsku otázku, výber splnomocnencov bol rovnako netransparentný, ako dôvody odvolania ich predchodcov. Podobne ako v iných oblastiach viazne čerpanie európskych dotácií na rómske projekty, rozdeľovanie peňazí je neprehľadné a sprevádzané podozreniami z korupcie a klientelizmu.

Vláda sa ani nesnažila o ozajstnú spoluprácu a konsenzus s rómskymi organizáciami a aktivistami. Namiesto toho si vydržiava niekoľko servilných rómskych „lídrov“, ktorých úlohou je budiť zdanie, že Rómovia vládnu politiku podporujú.

Nedôsledný bol aj boj vlády proti extrémizmu, ktorý sa snažila riešiť len ako policajný problém, pričom vyjadrenia vládnych politikov zároveň extrémizmus legitimizovali.

Rovnako ako pri zahraničnej politike aj tu platí, že sa menšinová politika vlády zaoberala najmä hasením problémov, ktoré sama spôsobila nepriateľskými krokmi voči maďarskej menšine. A už len preto jej nezostáva dosť času na nič iné.