Ak majú politickí súperi a názoroví oponenti Roberta Fica povedať, v čom podľa nich vyniká, tak obvykle hovoria, že je veľmi dobrý v politickom marketingu, lebo svoj „produkt" dokáže predať ako málokto druhý.
Ľudia, ktorí komunikujú s predsedom vlády služobne, si všimli, že je veľký rozdiel, či komunikuje za zavretými dverami (vtedy počúva partnera, analyzuje jeho argumenty, je korektný v debate), alebo vystupuje verejne. Lebo vtedy (ako skonštatoval Rastislav Káčer) „prepína na čistý politický marketing".
Ak Fica ako politika charakterizuje, že sa pri každom verejnom vystúpení osobne prepne na čistý politický marketing, tak ako premiéra ho charakterizuje ešte niečo horšie: na politický marketing „prepol" aj samotné vládnutie.
Permanentná kampaň
Ovládanie výkonnej moci je preňho prostriedkom, ako sa udržať pri moci. Nech už ako premiér urobil čokoľvek, jeho prvou i poslednou myšlienkou bolo, aby mu neubudlo z verejnej podpory.
Mnohí politici si uvedomujú, že bez širokej podpory sa vládnuť nedá, preto sa usilujú získať verejnosť pre svoju politiku. To však nie je Ficov prípad. Jemu ide o niečo iné - ponúkať takú politiku, aby mala väčšinovú podporu. To bol aj dôvod, prečo zmenil vládnutie na permanentnú volebnú kampaň.
Už od vzniku strany Smer jej predseda viedol permanentnú kampaň najskôr proti prvej a potom i druhej Dzurindovej vláde. Viedol ju tak dobre, že sa v júni 2006 stal predsedom vlády. Lenže on v tejto kampani pokračoval aj ako premiér.
Viedol ju s rovnakým nasadením a rovnako nonstop, ako keď bol v opozícii. Pre každý „produkt", ktorý ako šéf výkonnej moci ponúkal, vždy znovu a znovu získaval podporu a neúnavne vystupoval tak, aby ho verejnosť prijímala priaznivo a odobrovala ho.
Americký novinár Sidney Blumenthal o takomto výkone verejnej moci napísal: „Vládnutie sa premenilo na permanentnú kampaň, čo zmenilo vládu na nástroj stvorený na to, aby zabezpečoval verejnú popularitu zvolených reprezentatov vlády." Jeho definícia vystihuje aj charakter Ficovho vládnutia.
Výroky premiéra Fica o moci a vládnutí
(27. septembra 2007)
„Vládnutie a politika je o moci. Veď to všetci dobre vieme, že moc je dôležitá na uplatňovanie vlastných predstáv o riadení štátu. To je jednoduchá vec, ktorá vždy fungovala, akurát sa hanbili to niektorí priznať."
(17. januára 2008)
„To je tak, ako sa ma niekto pýtal, či som dal ihrisko - teda, sme rozhodli o dotácii 1,2 mi〜lióna korún do Topoľčian, kde som sa narodil. No a prečo by som nemal dať. A just. Šak je to mesto, kde som sa narodil, tak prečo by som nemal dať. Je to také ťažko pochopiteľné, že sa takéto rozhodnutie prijíma?"
(17. januára 2008)
„V politike, a najmä v medzinárodnej politike - budem veľmi úprimný - nejde o žiadne hodnoty, ale vždy ide o záujmy, ekonomiku a moc."
(4. júna 2007)
„Miloš, ty ponúkaš ľuďom slobodu rozhodovania a právo vybrať si svojho vlastného politika, nielen svoju vlastnú stranu. Ale ľudia nechcú slobodu, ľudia chcú peniaze na dlaň a ľudia chcú sociálne dávky."
(Pri návšteve Miloša Zemana na jeseň 2009)
„Tam, kde to zákon umožňuje, budeme podporovať našich starostov, lebo prospech z takejto podpory budú mať všetci obyvatelia príslušných obcí, bez ohľadu na ich stranícku príslušnosť a bez ohľadu na to, koho volili."
(22. augusta 2008)
„Potom ste nás kritizovali preto, že poslanci Smeru sa angažovali pri vytváraní sociálnych podnikov. A prepánaboha, kto sa má angažovať, keď nie poslanci? Načo tých poslancov máme?"
(24. augusta 2008
Trvalý konflikt s médiami
Vládnutie ako politický marketing, realizovaný permantnou kampaňou, bol hlavným dôvodom, pre ktorý sa premiér Fico dostal do trvalého konfliktu s médiami. Pretože preňho nie je nič dôležitejšie ako každodenná „práca" s verejnosťou, ovplyvňovanie a formovanie verejnej mienky vo svoj prospech, ocitol sa tým v oblasti, v ktorej pôsobia predovšetkým médiá. Médiá sa stali jeho hlavným konkurentom i nepriateľom. Opozícia mu prekážala iba vtedy, keď sa na niečo zmohla, ale noviny mu zavadzali permanentne.
Nepretržitý konfliktný vzťah, ktorý nevyplynul z toho, že periodiká „robili" politiku, ale zo skutočnosti, že sa šéf výkonnej moci natlačil do ich sféry, vyvrcholil v decembri minulého roku. Robert Fico vtedy opakovane vyhlasoval, že sa uskutočnilo stretnutie vydavateľov slovenskej tlače, na ktorom „bolo presne dohodnuté, ako sa denníky majú správať", aby čo najviac uškodili vláde a jej predsedovi.
Na jeho vyjadrenie, že sa ľudia od novín stretli „ako bosovia mafiánskych odnoží", vydavatelia a šéfredaktori reagovali otvoreným listom, v ktorom o jeho tvrdeniach napísali: „Premiér Fico klame." Namiesto toho, aby všetkých signatárov listu žaloval a domáhal sa satisfakcie, najdôležitejšie vyhlásenie novinárov a vydavateľov nechal bez povšimnutia, hoci inokedy podáva žaloby za články a výroky, ktoré nie sú ani zďaleka také závažné.
Ficov permanentný konflikt s médiami je prejavom i dôsledkom toho, že premiér „prepol" vládnutie na politický marketing. Ten uplatňuje nielen proti „nepriateľom" (novinám, opozícii, nezávislým analytikom, mimovládnym organizáciám, organizátorom verejných protestov), ale predovšetkým proti „svojim".
Dávanie „svojim"
Viaceré ministerstvá, ktoré riadia nominanti Smeru, prijali také rozhodnutia, z ktorých je zrejmé, že medzi ich beneficientmi a vládnymi politikmi existuje špeciálny vzťah. Ak by takýto vzťah neexistoval, nebolo by možné, aby sa víťazom mýtneho tendra stalo zoskupenie, ktoré (ako v nedeľu v STV povedal samotný predseda SNS) „bolo najdrahšie a technologicky najneschopnejšie". Za vyradenie lacnejších ponúk zo súťaže, aby mohla zvíťaziť tá najdrahšia, hrozí aj podľa Jána Slotu „absolútna pokuta Slovenskej republike".
V réžii nominantov Smeru, pod priamym dohľadom i s podporou premiéra, bolo pripravené také drastické predraženie diaľnic, ktoré by z PPP projektov urobilo najväčší tunel, aký kedy vláda na Slovensku zorganizovala.
Skutočnosť, že rezort dopravy nepresadzoval záujem štátu a jeho občanov, ale záujmy konzorcia, v ktorom má veľký podiel firma so špeciálnym napojením na Smer, odhaľuje, že zmyslom a poslaním Ficovho vládnutia bolo odmeňovanie „svojich".
Na inej úrovni toto odmeňovanie inštitucionalizoval samotný premiér. Prostredníctvom Ficovej doktríny, ktorú vyhlásil priamo na Úrade vlády, dostali aktivisti strany Smer požehnanie, aby z vládnutia urobili zdroj straníckeho a skupinového profitu.
Ideu, že má právo „dať" svojim, premiér prezentoval priamo v televízii: „Ja mám právo rozhodnúť v súlade so zákonom, komu to dám, a to vám mám teraz rozprávať, že to dám tomu druhému? Veď o tom je politika... Celý svet takto funguje." V každom prípade o tom bola a takto fungovala Ficova politika.
Iba jeho úspech
Okrem toho, že komplikoval život osobám, o ktorých bol presvedčený, že ho nikdy nepodporia, a bez hanby „dával" skupinám, ktoré ho podporujú, premiér robil maximum, aby si získal všetkých, čo by ho podporiť mohli. Využíval na to všetky dostupné verejné zdroje a prostriedky. Ak v niečom Robert Fico ako premiér dosiahol virtuozitu, tak práve v tejto oblasti.
Keď opoziční politici a nezávislí ekonómovia vyhlasujú, že pri rozdeľovaní peňazí daňových poplatníkov si vláda zle stanovila priority, tak z pohľadu premiéra sú úplne smiešni. Lebo on si nastavil priority veľmi dobre - tak, aby zvýšil svoje šance, že bude vládnuť aj po júnových voľbách.
Pretože ani Robert Fico nemôže dať všetko všetkým, lebo všetkých je veľa a všetkého je málo, sklamanie z toho, že splnil len málo zo svojich sľubov, kompenzoval taktikou, že ako nikto druhý chránil spoluobčanov pred tým, aby im niekto ubližoval - či už energetické monopoly, alebo svetová hospodárska kríza. Rola ochrancu „za každú cenu" prináša profit premiérovi, ale cenu za ňu skôr či neskôr zaplatí krajina, a v nej aj tí, ktorých mal pred tým chrániť.
Po štyroch rokoch kabinetu Roberta Fica sa dá povedať, že vládol tak, aby mohol krajine vo voľbách „predať" sám seba ako premiéra. Ak aj dosiahne to, o čo mu išlo, bude to iba jeho úspech, ale nie úspech krajiny.
Autor: komentátor denníka SME
