V sobotu ráno som uvažoval, či sa Bratislava ukáže ako tolerantné a moderné veľkomesto, alebo ako spiatočnícka a nenávistná provinčná diera. Keď som kráčal na Hviezdoslavovo námestie, myslel som na slovenského herca Michala Dočolomanského, na oravského básnika a svetového diplomata Tea Florina, na scénografa Aleša Votavu a na ďalších výnimočných mužov, ktorí sa tohto dňa nedožili.
Bez týchto kreatívnych pánov by slovenská kultúra bola oveľa nudnejšia a moje vnímanie umenia omnoho chudobnejšie. Práve im som venoval svoju krátku reč.
Počas môjho príhovoru nastala napravo od tribúny panika. Neonacistom sa podarilo vhodiť do prostriedku davu slzotvorný plyn. Ten som počas popoludnia videl mnohokrát. A nemyslím v pixle, ale v akcii medzi ľuďmi. Slzák nie je hračka ani zábavná pyrotechnika, ale hnus, ktorý aj na polhodinu človeka vyradí zo života, dusí a oslepuje.
No trvalo mimoriadne dlho, kým konečne prvého skína zatkli, nie iba pokarhali. Europoslankyňu neonacisti zahádzali kameňmi, no slovenskí policajti sa tvárili, akoby im pán minister išiel znova dať metály a prémie: ticho a pokorne. Napokon sa pochod mestom musel zrušiť. Polícia SR sa sklonila pred fašistami!
Bizarne na mňa pôsobili aj skupinky náboženských fanatikov, alebo čo to vlastne bolo. Jeden držal v ruke Bibliu, iný ruženec, sácali do ľudí a vrieskali na nich: „Sodomiti! Pedofili! Perverťáci!" Ich heslom bolo: „Homosexualita nie je názor!" - akoby niekto na pódiu tvrdil čosi také.
Tehotné ženy radšej utekali a deti revali od strachu. Atmosféra sa menila na psycho. Zvieralo mi hrdlo od strachu. Bolo mi riadne smutno, a to mi je akosi pričasto - keď zbúrajú Kablo, prederavia PKO či predajú kino Mladosť.
Prvé letáky o akciách neonacistov sa objavili už v marci a správy zaplavovali web. Čo vlastne robí SIS, ktorá nás každoročne stojí miliardu? Ako mohol políciu atak radikálov zaskočiť?
Pôvodne som na Dúhový pochod neplánoval ísť. Hovoril som si, že je to akcia gejskej a lezbickej komunity. Ale už nenávistná anti-kampaň ma presvedčila, že toto sa týka aj mňa.
Je paradoxom slovenského intelektuálneho života, že proti Dúhovému pochodu mimoriadne hecoval časopis Týždeň, ktorý sa snaží byť mienkotvorný. Umiernená časť redakcie, ktorú reprezentujú Juraj Kušnierik či Tomáš Gális, sa nepresadila - médium pri tejto téme ovládli fundamentalisti.
Viaceré heslá dnešných útočníkov mi pripomenuli čerstvé články o „homosexuálnej inkvizícii", „hviezdnej hodinke všetkých nepriateľov otvorenosti a občianskej spoločnosti" či „temnom pochode prachobyčajného nihilizmu" a po chrbte mi chodili zimomriavky. Ak môžem hádať, tentoraz pán Vladimír Palko postup polície kritizovať nebude.
Som rád, že som sa na Dúhovom pochode zúčastnil a mal som česť aj vystúpiť. Akciu podporilo veľké množstvo návštevníkov, oveľa viac, než som čakal. Prišli aj moji rodičia. Bratislava sa ukázala ako tolerantné a moderné veľkomesto. Ale zároveň sa potvrdilo, koľko ľudí by z nej - aj násilím - chcelo urobiť spiatočnícku a nenávistnú provinčnú dieru.
