u počasia sa venuje už tridsaťštyri rokov.
Ako ste sa dostali k tomu, že práve vy sa objavujete na obrazovke? Vyzeráte tam suverénne.
Na Slovenský hydrometeorologický ústav som nastúpil v roku 1976, asi po piatich rokoch v predpovednej službe mi bolo dovolené pripravovať texty pre druhý kanál Československej televízie - teda slovenskú televíziu. Moderátori čítali, čo som napísal. Keď bolo treba ukázať niečo na mape, ja som chodil s ukazovadlom – nebol som v obraze, bol som len tá ruka s paličkou. Neskôr som dostal príležitosť robiť to federálne. Absolvoval som konkurz a mohol som ísť na obraz.
Začiatky boli ťažké, bol som poriadne tvrdý. Striedali sme sa s českými kolegami, reláciu som robil raz maximálne dvakrát do týždňa. Keď sa v roku 1993 rozdelilo Československo, rozdelila sa aj televízia. Za tie roky som sa stal spojivkom medzi televíziou a meteorológmi. S redaktormi som rozmýšľal ako vylepšiť reláciu. Začínali sme napríklad informáciou, že dnes bolo veľmi dobré počasie pre hubárov – prišiel strih a rozhovor s úspešným hubárom, alebo so včelárom, keď vylietali včely z úľov, alebo s agronómom, keď bolo treba striekať stromy , alebo s ornitologičkou, keď prileteli kukučky. V televízii bol na to vyčlenený jeden redaktor, ja som to zabezpečoval u nás a objednával som u redaktora dokrútky.
Aké boli začiatky po technickej stránke?
Začínali sme úplne smiešne, aspoň tak sa to dnes zdá. Na magnetické tabule sme pripevňovali obláčiky magnetkami. Inde už frčali počítače, a my... Mojou snahou preto bolo zlepšiť grafiku. Keď som dostal v ústave ponuku viesť oddelenie marketingu, vzal som to ako šancu. Mal som dobré kontakty v médiách, tak sa mi zmluvy uzatvárali ľahko a darilo sa nám. Na oddelení som mal deväť programátorov, povedal som si, že pripravíme novú grafiku. Urobili sme ju, nahrali na disketu, a keď som prišiel do televízie, nebolo ju na čom prehrať. Tak som musel hľadať iný spôsob.
Ani pokus dostať do televízie naše predpovede priamo z Malého Javorníka, kde sa robil príjem z družice, sa nepodaril. Trasa nebola dosť kvalitná a na obrazovke bola zrazu z modrej farby zelená. Tak som prišiel na myšlienku pripravovať reláciu na kľúč. Spojil som sa s jednou firmou, do dvoch týždňov mi postavili štúdio. Všetko bolo pripravené. A zrazu v televízii povedali, že už nechcú meteorológov, ale pekné dievčatá na obrazovke. Ani to ma nezastavilo, vybral som tri šikovné študentky, ktoré sa dokázali naučiť moje predpovede (scenáre) naspamäť, vedeli stáť pred kamerou a mali dobrú slovenčinu. Naučil som ich základy meteorológie, aby naozaj vedeli, o čom hovoria. Reláciu som do STV nosil na kazete z beta kamery asi dva roky.
Takže vy ste vlastne na obrazovku doviedli rosničky?
Paradoxne áno. Sledovanosť okamžite vyletela vysoko nad priemer, spojenie počasia a pekných dievčat zafungovalo. A dnes sú všade a mnohým už naopak idú na nervy. Hovorím, že dnes sa už éra rosničiek skončila. Keď sme začínali, pekné dievčatá inde neboli, teraz sú všade, v každej relácii, a divák už od predpovede počasia čaká profesionálne informácie od odborníka.
Okrem televízie dodávate predpoveď počasia aj iným?
Bol som prvým súkromným meteorológom na Slovensku. Mám svoj okruh klientov, firiem, medzi nimi aj významné veci – napríklad niekoľko rokov zabezpečujem predpoveď počasia pre zimnú údržbu v Bratislave, k maximálnej spokojnosti. S doktorom Iľkom sme zabezpečovali podrobné špeciálne predpovede pre Stredoslovenskú energetiku. Je to veľmi zložita práca, robili sme to nepretržite. Ja počasím žijem dvadsať hodín denne. Naposledy ho sledujem o jednej v noci a od pol šiestej ráno znovu. A celý rok.
Ako ste sa dostali k Jojke?
Trochu okľukou. Pred pár rokmi som dostal ponuku od riaditeľa SHMÚ viesť marketingové oddelenie, ktoré som kedysi vytvoril. Podpísal som zmluvu ako súkromná firma a začal pracovať na svojej predstave, že ideálne by bolo vytvoriť štúdio priamo v ústave. Boli sme sa pozrieť na maďarskom meteorologickom ústave v Budapešti, kde také štúdio funguje. Vo veľkej sále sedia rôzni odborníci – meteo, hydro, synoptický, agronomický – a na konci je štúdio, kde sa všetko dá dokopy. Začal som ho budovať aj u nás, ale keďže to malo stáť desať až pätnásť miliónov korún, bolo na to treba vyhlásiť súťaž, a to dlho trvá, a medzitým prišla finančná kríza a peniaze už neboli. Vtedy som však obiehal všetky televízie s ponukou, že im všetkým dokážeme pripravovať relácie o počasí podľa ich predstáv, s najlepšími podkladmi a technikou a meteorológmi na obrazovke. Vtedy som sa stretol aj s ľuďmi z Jojky. A snažil sa ich presvedčiť, že nastal čas odborníkov na predpovede počasia na obrazovke.
Hneď pochopili a dohodli ste sa?
Riaditeľ z Jojky ma vyzval, aby som im ukázal, ako si to predstavujem. Išli sme do štúdia, postavil som sa pred kameru a päť minút som chrlil počasie. Povedal som, takto chcem, aby to vyzeralo. A odišiel som. Po pár mesiacoch mi zavolali, že mi dajú priestor, ale musím začať okamžite – po dvoch týždňoch. O piatej či šiestej sa začínala nová spravodajská relácia, do ktorej som mal byť zaradený. Nemali sme nič, ale kolegovia mi za týždeň urobili grafiku. Celý september som ťahal sám. Oslovil som Mgr. Miriam Jarošovú, kolegyňu z SHMÚ, dostala súhlas riaditeľa, takže ma niekedy odbremení, aby som si mohol vydýchnuť. Chcel som, aby túto reláciu moderovali aj iní meteorológovia, ale nepodarilo sa mi to z rôznych dôvodov.
Ako sa to divákom páčilo?
Prvý týždeň sme mali sledovanosť dvestotisíc divákov. Možno aj zo zvedavosti, že prišlo niečo nové. Ale ani neskôr neklesla, stále ide hore.
Veď aj to šialené počasie vám nahráva.
(Smiech.) Do konca roka bežali súbežne dve relácie – moja a o ôsmej rosničky. Tá moja však šla výrazne hore a rosničkárska pomaly klesala, od nového roka ich preto zrušili. Počas Vianoc pozeralo moje počasie vyše 900-tisíc divákov. Už niekoľkokrát bola najsledovanejšou reláciou zo všetkých programov a všetkých televízií.
Prečo sú teraz predpovede o toľko lepšie ako kedysi, vychádzajú oveľa presnejšie? Je to vďaka informáciám z družíc?
Je na to viac dôvodov. Kvalita meteorologických predpovedí sa zlepšila celosvetovo v rámci Svetovej meteorologickej organizácie. Kedysi sa dala urobiť kvalitná predpoveď päť, šesť dní dopredu, dnes je seriózna na desať dní. Veľmi však záleží aj na meteorológovi, niekomu predpovede vychádzajú lepšie, niekomu horšie. Predpovede v Najlepšom počasí sú moje, nie SHMÚ, nemám s nimi žiadnu dohodu, máme vlastné prognózy, vlastné počítače.
Prečo ste sa chceli stať meteorológom?
Ani neviem. Keď som skončil ZDŠ, bolo mi jasné, že chcem univerzitné vysokoškolské vzdelanie. V 2. ročníku strednej školy som sa mal rozhodnúť, kam pôjdem. Mal som veľa záujmov, ale ešte som nebol rozhodnutý, tak som na to išiel vylučovacím spôsobom - človek ľahšie vie, čo nechce, ako to, čo chce. Zostala mi prírodovedecká fakulta – a štúdium fyziky. Začínala sa éra počítačov, dierne štítky, prvé analógové počítače – mal som predstavu, že by som šiel asi týmto smerom, ale po prvých dvoch rokoch fyziky, keď som sa mal rozhodnúť, na čo sa budem špecializovať, mi zase vylučovacím spôsobom zostali meteorológia a elektronika, ale počítače boli ešte tak strašne v plienkach, že som zvolil druhú možnosť.
Takže to u vás doma nebola tradícia?
Vôbec nie. Mám kolegu, ktorý mal odmalička meteorologickú búdku na balkóne, ja nie, ale chytilo ma to tak, že som sa do toho zahryzol na celý život. Workholik ani ináč nemôže.
Ako sa spolupracuje so zahraničím? Ako to bolo za socializmu, keď boli všade pevné bariéry?
My sme boli jedni z mála, ktorí aj za socializmu veľmi úzko spolupracovali so západnými kolegami. Boli sme vzor spolupráce. Nedá sa inak, nám počasie prichádza väčšinou zo západu, od Atlantiku. To najviac ovplyvňuje podmienky nad naším územím, potrebujeme vedieť, ako je tam.
Existuje nejaké pravidlo o spolupráci?
Podľa regúl Svetovej meteorologickej organizácie majú všetci rovnaký prístup k meteorologickým údajom. To však predpokladá, že všade na svete musia byť vybudované kvalitné meteorologické organizácie, aby správy o počasí prichádzali odvšadiaľ. Z podkladov, ktoré mám k dispozícii, dokážem urobiť kvalitnú predpoveď na cca desať dní pre hociktoré miesto na zemeguli s vyhliadkou ešte na ďalších 5-6 dní. Všade vo svete si uvedomujú nesmiernu dôležitosť sledovania počasia.
Keď v Amerike vyvinuli najsilnejší počítač, prvý dostal Pentagon a hneď druhý meteorologická služba USA. Samozrejme, že najrýchlejšie počítače, najväčšiu databanku a fantastické výpočtové stredisko nemôže mať každá krajina, v Európe sú tri veľké prognostické centrá. Každá krajina ako člen platí určitý poplatok Svetovej meteorologickej organizácii a môže tak využívať všetky výsledky. Družice, ktoré vypustili nadnárodné spoločnosti, majú tiež v štatúte, že istú sumu údajov dodávajú zadarmo, ale keby chcel niekto, napríklad televízia, komerčne využiť ich zábery, treba poriadne zaplatiť.
Slovensko je veľmi rôznorodá krajina, predpovedá sa u nás ťažšie počasie ako inde?
Na Slovensku sa veľmi ťažko predpovedá. Stále sa tu strieda kopec, dolina, kopec, dolina a každý inak orientovaný podľa svetových strán. Ideálne by bolo robiť predpoveď pre každý okres osobitne. V takom Kuvajte sa predpovedá ľahko, keď tam prší raz za rok. Susedné Maďarsko je len jedna rovina, Rakúsko má zas Alpy a Podunajskú nížinu a stačia tam dve hlavné predpovede.
U nás sa v každej doline počasie inak správa, podľa toho, na ktorú stranu je orientovaná. Keď prichádza front z Nemecka, Alpy nám počasia často skomplikujú. Z vlastnej praxe hovorím, že meteorológ musí mať minimálne desať rokov praxe, aby na Slovensku mohol stabilne úspešne predpovedať. Bez skúseností nepomôžu ani tie najlepšie údaje ani červený diplom zo štúdií.
Ako si vyberáte dovolenku? Sledujete, aké bude počasie a podľa toho sa rozhodnete?
Hoci som sa narodil v januári, mám rád teplo a najmä more. Potrebujem pri ňom relaxovať a dobiť sa energiou, z toho dokážem žiť celý rok. Ale najradšej by som bol, keby som mohol v lete pri mori žiť a odtiaľ predpovedať počasie. Keď sme raz prišli na dovolenku do Grécka, vítala nás sprievodkyňa s úsmevom, že toto leto tam ešte nepršalo, bude nádherne. A ja na to – zajtra bude pršať. Zazrela na mňa, že zas jeden ufrflaný turista. A naozaj pršalo. Ale ďalšie dva týždne ani kvapka.
Obracajú sa na vás ľudia, keď chcú niekam cestovať?
Často. Aj našim futbalistom a novinárom som dával meteorologické informácie, keď chceli vedieť, aké bude počasie v Juhoafrickej republike počas majstrovstiev sveta. Pred olympiádou v Grécku som pre športovcov pripravil predpoveď, čo ich čaká v Aténach v súvislosti s počasím, ale aj napríklad so smogom. Keď sa ma pýtali na predpoveď pred olympiádou vo Vancouveri, hovoril som, že bol nezmysel dávať zimné hry práve tam, kde je v Kanade v zime najteplejšie počasie. A naozaj sa ukázalo, že najprv nebol sneh, potom stále pršalo. Nebol som ani za zimnú olympiádu v Tatrách. Veď už teraz je málo snehu, o desať rokov bude ešte menej alebo nebude vôbec.
Nestrašte, to hádam nie.
Možno niektorý rok zrazu napadnú metre snehu, stále pribúda extrémov, ale v globále snehu u nás ubúda. Extrémov je čoraz viac, čo spôsobuje globálne otepľovanie. V ovzduší je viac energie. V roku 2007 bolo napríklad na Slovensku prvý raz 40 stupňov.
Je dobré vypočuť si niekedy štatistiku, lebo človek má tendenciu si spomienky prifarbiť. Ja si napríklad pamätám jedno extrémne horúce leto. Keď som bola tehotná.
V roku 1983?
Áno.
To bolo na Slovensku skutočne prvé také horúce leto. V priemere u nás býva za rok 20 až 22 tropických dní (teda nad 30 stupňov) a vtedy ich bolo až 46! Spôsobil to jav El Niňo. Po štrnástich rokoch v 1997 zase v Česku spôsobil povodne.
Takže jeho vplyv môžeme čakať každých štrnásť rokov?
To je na budúci rok. Jav El Niňo sa prejavuje častejšie ako raz za 14 rokov, niekedy výraznejšie niekedy menej, je zaznamenávaný už niekoľko storočí. Názov vznikol v Peru. Ľudia sa tam živili rybolovom a zrazu pred Vianocami v niektorých rokoch všetky ryby zmizli a rybári si ťažkali, že ich El Niňo – Ježiško, nechá hladovať. Po dlhých rokoch tento fenomén meteorológovia vysvetlili. Od Ohňovej zeme, pozdĺž Chile a Peru prúdi k rovníku studený Humboldtov prúd, v ktorom sa darí planktónu, a tým aj rybám.
Medzi Južnou Amerikou a Austráliou vejú cez Tichý oceán pasáty – východné vetry smerom od Ameriky. Pod tlakom vetra je voda natláčaná k Austrálii, zdvihne sa až o pol metra. Keď občas vietor zoslabne, stále sa nevie z akých príčin, teplá voda sa vráti k Južnej Amerike, bez planktónu a rýb. Rybári hladujú a silné búrky sa preženú cez Kordillery do Brazílie a zničí to úrodu kávy, alebo v Afrike je veľké sucho a Austráliu sužujú požiare.
Podľa toho by ste mohli aj investovať na burze.
Všetko súvisí s počasím.
My sme však od Južnej Ameriky či Austrálie ďaleko. Naozaj aj nás ovplyvňuje El Niňo?
Celosvetový dopad nemá El Niňo až posledných tridsať rokov, to len náš výskum tak pokročil, že to môžeme dokázať, Cez starodávne kroniky sa dá vysledovať do dávnej minulosti.
V jednej z predpovedí ste hovorili, že keď je máj takýto upršaný, čaká nás podobne vlhký Medard a ani ďalej to nevyzerá lepšie. Bude to naozaj tak?
Myslím si, že tento rok nebude na kúpanie a opaľovanie až taký dobrý. Máj, jún, júl a dokonca aj august bude pravdepodobne vlhký. Sedemdesiat rokov nebol taký vlhký máj, ako je tento, od roku 1939. Tie ďalšie mesiace síce nebudú studené, ale budú mokré. Aj v nedávnej minulosti boli mokré roky, nie je to až taká zvláštnosť, ale je to nepríjemné nielen pre len pre turistov či športovcov, ale aj pre poľnohospodárov. Keď je príliš vlhko, hnijú jahody, rôzne choroby ničia vinič aj ovocné stromy treba častejšie postrekovať. Podmočí polia. Ťažká bude žatva.
Ako vyzerá nahrávanie vašej relácie v Jojke? Obliekajú vás kostymérky?
Keď sme začínali s rosničkami, mali sme zmluvu s Makytou Púchov, od nich sme si nosili oblečenie. Dnes mám v Jojke pripravených zo šesť oblekov a zladia mi k nim košele, kravaty. Nemusím sa o nič starať. Je to veľká pomoc hodná veľkej televízie.
Vysiela sa to naživo?
Nie. Nahráva sa to predvečerom asi od 16. hodiny.
Máte trému, keď vás sleduje toľko ľudí?
Neuvedomujem si to, trému už dávno nemám. Keby sme reláciu vysielali naživo, bol by to asi väčší adrenalín. Hovoriť päť minút v kuse bez čítačky, spamäti, bez zaváhania, je aj tak náročné. Keď mám naozaj dobrú koncentráciu, nahrám to na prvý šup, niekedy sa však stane, že to ideme aj šesť, sedemkrát.
Spoznávajú vás ľudia na ulici? Pýtajú sa vás, aké bude počasie?
Ľudia sa ma každý deň pýtajú na počasie a nielen na ulici, ale kdekoľvek sa objavím. Dozvedel som sa, že mám na Facebooku aj svoj fanklub. Ja tento druh zábavy na internete až tak veľmi neobľubujem. Väčšinou sa stretávam s dobrými reakciami, aj keď sa občas nájdu aj sprosté slová. Väčšiu činnosť ako v televízii vyvíjam v rádiách. Zatiaľ maximum som mal v lete asi pred 4-5 rokmi, keď som týždenne uskutočňoval za sedem dní až 60 rozhovorov naživo do vysielania.
Čo by ste ešte chceli dosiahnuť?
Hovorím, že na Slovensku zlatý vek meteorológie ešte len príde. Mojím snom je vytvoriť špeciálny televízny meteokanál, ako majú napríklad v Spojených štátoch.
Beata
Balogová
