Žiadne bilbordy, len obyčajné letáky a mítingy na námestiach a v kultúrnych domoch. Taká bola predvolebná kampaň pred dvadsiatimi rokmi.
BRATISLAVA. Za komunizmu sa chodilo na voľby povinne, takže účasť spravidla prekročila 99 percent. Aj prvé slobodné voľby po páde totalitného režimu, ktoré sa konali 8. a 9. júna 1990, pritiahli veľké množstvo Slovákov - viac ako 95 percent. Rozdiel bol v tom, že ľudia nešli voliť preto, že museli, ale preto, že chceli a želali si zmenu.
Posielali si telegramy
„Bolo cítiť duch novembra, čo bola aj kľúčová téma volieb - či sa potvrdí porevolučný vývoj, alebo nie," hovorí Peter Zajac, ktorý bol jedným z lídrov VPN. Išlo o prvú kampaň, strany nemali takú techniku ako dnes. Neexistoval internet, počítače boli v plienkach.
„Neboli ani bilbordy, vtedy sme si posielali telegramy, " hovorí súčasný kandidát z OKS na kandidátke Mostu-Híd. Vtedy nekandidoval a bol skôr straníckym stratégom.
VPN oslovovala voličov hlavne menšími plagátmi, ktoré vyrábali ručne, mala aj vlastné noviny Verejnosť.
„Bol to občiansky spôsob vedenia kampane, bola spontánna a autentická. Mítingy s ľuďmi boli bezprostredné, trochu to pripomínalo ľudové veselice," spomína Zajac.
Americkí poradcovia
Do sídla VPN prišli ľudia z amerických mimovládok, ktorí chceli robiť klasickú kampaň západného typu. Veľká zmena bola pre nich dobrodružstvo. „Boli veľmi milí, ale zároveň to bolo aj trošku komické. Na Slovensku by to vtedy nefungovalo," myslí si Zajac.
VPN zvolila mäkkú formu kampane so sloganmi ako Šanca pre Slovensko alebo Dobré ráno, Slovensko. „Viacerí sa nám čudovali, ako môžeme ísť po rokoch komunizmu s takou kampaňou. Ľudia však začínali pociťovať radikálnosť zmien, takže sme nechceli ešte viac pritvrdzovať," vysvetľuje Zajac.
VPN voľby vyhrala, dostala takmer 30 percent hlasov. „Ukázalo sa, že kampaň bola úspešná. Občianske fórum robilo v Česku veľmi agresívnu kampaň, hlavne proti komunistom to prepálili, čo sme si my nemohli dovoliť," tvrdí Zajac.
Nesúvisela mäkšia kampaň aj s účasťou viacerých komunistov na kandidátke VPN?
„Nie, skôr s mentalitou našich ľudí. Mali sme na kandidátke aj komunistov, ale skôr tých, čo boli po roku 1968 vyhodení zo strany, alebo sami zložili legitimácie. Bohužiaľ, neskôr sa skoro všetci pridali k Mečiarovi," dodal Zajac.
Stop komunistom
Aj KDH malo západných poradcov, vyslali ich sesterské strany - najmä rakúski ľudovci a britskí konzervatívci. Ich techniky u nás nefungovali.
„Napríklad nám poradili, aby sme na východnom Slovensku hádzali do schránok malé letáky, čo je dnes bežné. Vtedy to ľudia vnímali negatívne, že im vnikáme do súkromia," spomína bývalý predseda KDH Ján Čarnogurský.
Na ústredný slogan, s ktorým išlo KDH do volieb, si už ani nespomína. „Všetky politické strany sa len zoznamovali so základnými technikami kampane. Aj heslá jednotlivých strán sa len rodili," hovorí Čarnogurský.
Voličov oslovovali hlavne na mítingoch. „Nemuseli sme pozývať zabávačov, ľudia chodili zo záujmu."
Kampaň kresťanských demokratov bola na rozdiel od VPN oveľa konfrontačnejšia, najmä voči komunistom. Čarnogurský hovorí, že bolo chybou, že za KDH nemohol kandidovať ani jeden bývalý člen strany.
„Z kandidátky musel napríklad odísť primátor Zlatých Moraviec, ktorý bol veľmi schopný človek. V roku 1968 vstúpil do strany, z ktorej po okupácii vystúpil."
KDH napokon skončilo vo voľbách druhé, dostalo necelých 20- percent. Nebolo to po rokoch represií a potláčania náboženských slobôd málo?
„Bol to najlepší volebný výsledok KDH za celých dvadsať rokov od revolúcie. VPN navyše chodil na mítingy podporiť prezident Havel, čo sme nepovažovali za férové," povedal Čarnogurský.
Batoh minulosti
Milan Ftáčnik patril po revolúcii k mladému, progresívnemu krídlu KSS. V januári 1990 sa stal predsedom strany Peter Weiss, s ktorým neskôr dlhé roky pôsobili aj v SDĽ.
„Vedeli sme, že komunisti nezostanú pri moci, batoh minulosti bol príliš ťažký a nedal sa zhodiť zo dňa na deň. Skôr išlo o to obhájiť pozíciu radových členov strany, ktorí sa nedopustili nijakých neprávostí."
Hovorí, že nechceli prezliekať kabáty, skôr ukázať, že nie všetci komunisti sú ako špičky vedenia strany, ktoré poznali ľudia z televízie. „Vtedy bolo v móde byť pravicou. Keďže sa nemal kto zastať ľavicového zmýšľania, snažili sme sa o určitú rovnováhu. Bolo nám jasné, že musia byť slobodné voľby, trhová ekonomika, ale so sociálnym akcentom," povedal Ftáčnik.
Ani on si na ústredné heslo kampane už nepamätá. „Ale mali sme také veľké písmeno L ako symbol ľavice, pod tým bol nápis KSS. S ľuďmi sme sa stretávali na mítingoch v kultúrnych domoch, boli vždy plné. Vtedy žili všetci politikou a zaujímali sa o to, kto a čo im ponúka." KSS skončila štvrtá, tesne za SNS. Dostala viac ako 13 percent.
Bilbordy ako maľovanky
Zajac, Čarnogurský a Ftáčnik sa zhodujú, že dnes sú kampame a voľby len o marketingu. „Kampaň sa zúžila do oznamov v podobe akýchsi násteniek, bilbordy nemajú výpovednú hodnotu. Predtým sme sa stretávali s ľuďmi z mäsa a kostí, dnešné bilbordy sú detské maľovanky, ktoré sa snažia zaretušovať realitu," hovorí Zajac.
„Predtým to bolo o masových mítingoch, dnes je to hlavne o šikovnosti reklamných agentúr," hovorí Čarnogurský. „Dnes sa k ľuďom preniká ako k niekomu, komu ponúkate produkty. O slove ako marketing sme vtedy ani nerozmýšľali," spomína Ftáčnik.
