Pomôžme televízii
Voliť som nebol iba raz, v roku 1994. Už nikdy takú chybu neurobím. V každom prípade, neveril som, že sa ešte niekedy môže opakovať tá bezmocnosť a depresia, akú táto krajina musela prežiť za mečiarizmu. Práve sa stalo.
Vrcholom bolo minulotýždňové odhaľovanie sochy Svätopluka. Najskôr sa mi zdalo, že to ani nemôže byť priamy prenos, ale nejaký archívny záznam zo stretnutia komunistických papalášov v 80. rokoch. Po niekoľkých minútach neveriackeho zízania na obrazovku mi došlo, že to už vlastne je propaganda, akú robila nacistom Leni Riefenstahlová. Vodca, jeho nohsledi a ďalší sympatizanti jedinej strany, výhražné reči proti tým, čo si dovolia myslieť niečo iné než oni, prekrúcanie histórie, horiace fakle, akurát uniformy nahradili drahé obleky.
Takéto zhromaždenie bolo desivé v predvojnovom Nemecku, u nás by mohlo naháňať strach v 50. rokoch. Dnes máme šancu opäť zbaviť televíziu takéhoto programu.
Oliver Rehák, vedúci oddelenia kultúry SME
Fitneska
Premiér Fico má vyberaný vkus. Peknej 19-ročnej Evičke (Martinkovej) dal z vládnych peňazí za dva roky na prípravu 38-tisíc eur. Evička je majsterka sveta vo fitness models, kategórii, ktorú nijaká renomovaná svetová federácia neuznáva. Ficova protežantka vyhrala aj Miss foto. Asi preto sa dala pre svoju internetovú stránku propagačne zvečniť so svojím tútorom, prezidentom Gašparovičom i šéfom HZDS Mečiarom.
Slovenský premiér si obľúbil cvičenia modeliek. Bahrajnský kráľ miluje ťavie dostihy. Navyše má dosť peňazí, aby poskupoval zopár najlepších atlétov sveta. Má z čoho, vlastní ropu. Aj Fico by rád zoštátnil podniky so strategickými surovinami. Až takú moc nemá, zostáva mu fitneska. A vo vládnutí spolubojovník Slota. Česi i Nemci majú šampiónov v pití piva, Francúzi vína, mohli by sme sa pridať v niečom tuhšom. Alebo, aj krnačky sú sánky. Ak je Svätopluk kráľ Slovákov, môže byť fitneska Martinková športovkyňou sveta. Chceme si skutočne opäť zvoliť tento malý smiešny svet?
Miloslav Šebela, vedúci oddelenia Športu v SME
Nezabudne
K stovkám varovaní, čo všetko zlé sa môže stať, ak slobodní ľudia nepôjdu voliť, pridávam čitateľom sme.sk jedno navyše.
Ak nepôjdete voliť, sranda prestane byť už aj na webe. Nie preto, žeby na ňom pribudlo fašistov či notorických kazičov slušnej diskusie, ktorí majú celý deň na práci len obhajovať vodcu a útočiť na každého okolo. Ale preto, lebo vládnucim politikom už došlo, ako im škodí, ak ľudia na webe pozerajú, píšu a čítajú, čo sa im chce a koľko sa im chce.
To, že mal web doteraz šťastie a všetok útok išiel akoby len na tlač, bola skôr náhoda a chvíľkové nepochopenie rizika, ktoré zo slovenského internetu hrozí populistom. No Robert Fico na príbehu jednej nahrávky definitívne zažil, že státisíce ľudí možno naraz osloviť aj inak ako televíziou. A na to nezabudne.
Konštantín Čikovský, Zástupca šéfredaktora SME pre internet
Budú medzi svojimi
Voľby prinášajú dve veci - prvou je možnosť vymeniť tých, ktorí činia zlo. Kto sa nepoučil z vládnutia HZDS, SNS a ZRS do roku 1998, mal obrovskú šancu spraviť tak teraz, najmä ak smiešneho Ľuptáka nahradil nikdy neusmiaty Fico a Slota s Mečiarom dokázali, že múdrosť nie je v priamej úmere so starnutím.
Druhou je istota, že z blogov SME sa vytratia autori, ktorí svoje pisateľské sklony objavujú výhradne pred voľbami. Týždne sa pretvarujú, že bez styku s plebsom neprežijú, po voľbách však nadobro zmiznú. Sedia na kandidátkach politických strán a mnohí už teraz ukazujú, čoho sú schopní. Niektorí sa hrajú na autorov, ale ich články píšu asistenti, iní si umelo naklikávajú čítanosť, aby sa ich texty dostali do rebríčkov, ďalší interne komunikujú štýlom, že by zapadli aj v SNS. Nerobia to všetci, ale je ich dosť. Ak sa dostanú do parlamentu, budú medzi svojimi.
Karol Sudor, šéf blogov denníka SME
Vidieť
Vláda si na tento rok vložila do štátneho rozpočtu takmer 3 miliardy eur z eurofondov. Pozorovatelia nechápavo krútili hlavami. Slovensko totiž v čerpaní európskej pomoci patrí na chvost krajín východnej a strednej Európy.
Premiér Robert Fico tento riskantný plán nazval veľkou výzvou. Zostane veľkou bublinou. Je tu pomaly polrok a zatiaľ z Bruselu prišla na Slovensko štvrtina. Čerpanie eurofondov je jedným zo silných dôkazov vládnej neschopnosti. Bola by to hrôza aj bez korupčného nástenkového tendera či vynálezu ôsmich pilotných sociálnych podnikov.
Obdobne ako vláda ponechala stámilióny eur nedotknutými v Bruseli, rezignovala aj na štátny rozpočet, ktorý sa prepadá. S takýmto prístupom sa nedá riadiť ani pekáreň na periférii. Štát však áno, lebo spoločenský úpadok sa spravidla prikráda popri múre, neprichádza ako veľká mútna voda.
Štyri roky sme mali čas pozorovať. Je čas vidieť.
Ivan Štulajter, vedúci ekonomického oddelenia SME
Divný Slovák
Ak platí, že v čase krízy ľudia volia pravicu, ako sa stalo v Británii, Česku či v Holandsku, tak aj na Slovensko by mala prísť zmena.
Táto optika, súboj ľavice s pravicou, však u nás nefunguje.
Z pohľadu moderného európskeho ľavičiara slovenský premiér nie je ničím iným len nacionálnym populistom, s ktorým si nemá čo povedať.
„Na Slovensku budujem sociálny štát," pochválil sa Robert Fico v stane líbyjského diktátora Muammara Kaddáfího. Frázy o sociálnom štáte a stretávanie sa s pofidérnymi lídrami bez spomenutia ľudských práv, sú asi jedinou ľavicovou devízou nášho premiéra.
Napríklad, dvojnásobný víťaz španielskych volieb, ľavičiar ako remeň - José Luís Zapatero. V jednej z najkatolíckejších krajín v Európe presadil svadby homosexuálov. Fico túto minoritu otvorene zosmiešňuje.
Alebo ženy. V španielskej vláde je viac žien ako mužov. Ficov Smer má vo vedení len mužov a ministerku len jednu, aj to sociálnu katastrofu.
A po tretie. Zapatero sa začal vŕtať v zločinoch Frankovho režimu a skúmať hroby jeho obetí. Za Fica sa u nás fašistickým slovenským štátom zaoberajú skrytí antisemiti a do vlády si zobral, nielen z pohľadu ľavicového intelektuála, rasistickú a xenofóbnu SNS.
Ak Slovensko vybočí z európskeho trendu a pravica tu prehrá, neznamená to, že ľavica vyhrala.
Mirek Tóda, vedúci zahraničného spravodajstva SME
Nič sa nezmení
Politici sa menia, novinári zostávajú. Denník SME bude po voľbách v roku 2010 rovnaký, ako bol pred voľbami v roku 2006 či 1998. Tak ako nám nevedel prísť na meno predseda vlády Mikuláš Dzurinda a zažaloval nás, tak sa správal aj premiér Robert Fico. Vzťah k SME doviedol až k nenávistnej dokonalosti, podobne ako expremiér Vladimír Mečiar. Obaja sa ho svojím spôsobom snažili zlikvidovať.
Mečiar sa snažil zariadiť, aby denník vôbec nevychádzal, tlačiarne prepojené na jeho vládnu moc ho odmietali tlačiť, Fico pripravil tlačový zákon s pokutami, ktoré sú likvidačné.
Všetci sa správali k SME arogantne, odmietali odpovedať na naše otázky. Prečo predávate lacno a kamarátom štátny majetok? Prečo Gabo berie veci alternatívne? Prečo stranu financujú tajní sponzori? Každá otázka, ktorá sa týka korupcie a klientelizmu, dostávala politikov do vývrtky. Redaktori SME si robili len svoju prácu. Snažili sa dávať pozor na prsty tým, ktorí kradnú alebo zlodejinu kryjú. A tak to bude aj po dnešných voľbách, či bude premiérom Radičová, Figeľ, Fico, alebo niekto iný.
Roman Krpelan, zástupca šéfredaktora SME pre spravodajstvo
Dnes
Vladimír Mečiar bol od začiatku neprehliadnuteľný, ale k samoúnosu Michala Kováča, samovýbuchu Roberta Remiáša a ďalším vrcholom svojho vládnutia sa musel postupne prepracovať. Aj u Mikuláša Dzurindu sa jeho zlé vlastnosti naplno prejavili až počas druhého premiérovania. Hyperaktívny Rober Fico exceloval od prvého dňa a tempo neustále zvyšoval. Ak bude krajinu riadiť aj po týchto voľbách, skúsenosť nám vraví, že zábavy bude ešte viac. Politici (veľká časť, nie všetci) majú spoločné aj iné. Každú kritiku napríklad považujú za podpásový osobný útok, novinárov za nepriateľov. Intenzita tohto pocitu kolíše hlavne podľa toho, či sú práve vo vláde, alebo v opozícii.
Nie každý si môže vybrať, kto mu bude nadávať. Novinári áno. Ostatní si zasa môžu vybrať, komu budú nadávať oni. Pozitívom je, že niekto vám dá dôvodov viac, niekto menej. Treba si vybrať. Dnes je ten deň, ďalší príde až o štyri roky.
Roman Pataj, vedúci oddelenia komentárov
Iná voľba
Keď som si bola vybavovať voličský preukaz, musela som vystáť rad. Po dlhom čase to bol rad, ktorý mi neprekážal. Nádejam sa, že nevznikol len preto, že ľudia viac cestujú, ale aspoň trocha preto, že začínajú brať voľby vážne. Na tom, koho vyberieme, napokon záleží veľmi veľa. Napríklad aj to, koľko detí si budú môcť dovoliť mať mladé rodiny, aby im vedeli zabezpečiť aký-taký životný štandard počas celého detstva, nielen po narodení. Či bude môcť niekto len tak prísť a bez ukončenia riadnej dohody obyčajnému občanovi zobrať majetok, pretože sa naplánovala diaľnica. A či sa vôbec niekedy dočkáme dôchodku, pretože pre dlhodobo neudržateľné hospodárenie štátu naň nebudú peniaze.
Voľby sú vždy vecou kompromisu. Je to ako pri podomovom predaji - ak mi niekto sľubuje len výhody a robí si lacnú reklamu nadávaním na konkurenciu, považujem to za nedôveryhodné. Viem si však predstaviť iný spôsob volieb, kde by sa kompromisy nerobili. Na hlasovacích lístkoch by pri menách pribudla jediná kolónka. Ľudia by v nej zaškrtávali, ktorý z politikov by po rokoch neužitočného poberania platu z našich daní mal konečne začať robiť. Presne viem, ktorých by som poslala k lopate.
Halka Tytykalová, vedúca oddelenia servisných tém SME
Kontrola
Bratislava má tradične pravicového voliča. No ukázalo sa, že ani pravica v samospráve nezaručí transparentnosť a ochranu verejného záujmu, keď celému štátu vládnu neslušné a zločinné spôsoby a parlament prijíma nezmysly namiesto účinných zákonov.
Vedenie hlavného mesta nielenže čudne rozpredalo lukratívne parcely, ale ešte obetovalo aj pozemky a stavby, ktoré mali ostať na úžitok všetkým.
Zákulisné dohody, odďaľovanie a výhovorky, nezverejňovanie dokumentov, vylúčenie občanov - na to si už Bratislavčania zvykli. Kauzy, ako sú Danube Arena, Park kultúry či Nepelov štadión, sa rozhodli bez verejnej kontroly.
Práve preto by sme mali teraz využiť možnosť zvoliť si slušných ľudí, lebo oni budú určovať aj pravidlá výstavby, školstva a financovania samosprávy.
Linda Vasiľová, vedúca oddelenia Bratislava v SME
Chceme ťažšie rubriky
Vo vláde nemajú čo hľadať ľudia, ktorí kradnú, zavádzajú, špekulujú, hrabú pre seba, robia krajine zlé meno, rozdúchavajú národnostné nepokoje, porušujú zákony a schovávajú sa za frázy, ktoré v ich jazyku znamenajú stále to isté: ako tých obyčajných ľudí, ktorí im dali moc, oklamať tak, aby to nikto nezistil a aby to navyše vyzeralo ešte aj spravodlivo, pronárodne a pokrokovo.
Keď sme v magazíne Víkend hľadali do rubriky „To je veta" každý týždeň tri- štyri výroky, ktorými niekto zo seba urobil trafenú hus, bolo až neskutočné, aké zlátaniny zo seba niektorí politici dokázali dostať. A takmer neskutočné bolo aj to, ako často sa v rubrike „Porazený týždňa" ocitali ministri, poslanci a ich škandály.
Tým najväčším škandálom bude, ak dovolíme, aby tento paranormálny jav pokračoval.
Anita Rácová, Vedúca prílohy Víkend v SME
Som zvedavý
Teším sa na voľby aj preto, že by mohli Vladimíra Mečiara poslať proti jeho vôli do dôchodku a ukončiť proces postupného úpadku HZDS. Snažím sa predstaviť si, ako bude Mečiar vysvetľovať, že sa nedostali do parlamentu. Čo na to môže bývalý premiér povedať? Aký košatý, fantastický príbeh sa dá vymyslieť na vysvetlenie toho, že už ľudí nezaujíma, že z jeho oddaných a oduševnených státisícov priaznivcov zostalo už len niekoľko desaťtisíc? A povedal by vôbec niečo? Nešiel by na medvede?
Premiér Robert Fico neklame, keď hovorí, že denník SME o jeho osobu prejavuje veľký záujem, je to totiž najdôležitejší politik na Slovensku.
Som zvedavý, aký bude po týchto voľbách. Zostane taký nedôverčivý k médiám, dokáže ešte stupňovať útoky na novinárov, ktorým pripomína, akí sú bezvýznamní a zároveň sa nimi zaoberá oveľa viac, ako sa na premiéra patrí? Prizná sa niekedy, že číta SME?
Predseda SNS Ján Slota dvadsať rokov dokazuje, aký je primitív a posledné štyri roky to robil asi najčastejšie. Opustia ho aspoň nejakí voliči?
Marek Chorvatovič, vedúci domáceho spravodajstva SME
Koho a prečo ste volili? Povedzte to v online debate
