Moderátor VÁCLAV MORAVEC si už siedmy rok pozýva do Českej televízie k nedeľnému obedu politikov. Namiesto slepačej polievky im v menu ponúka témy, o ktorých sa v spoločnosti ešte len bude hovoriť. Tvrdí, že povolania novinára sa chce držať.
Boli ste tento rok voliť? Hovoríte verejne, koho volíte?
Úlohou novinára je byť kritický a demaskovať politikov, ale neradiť divákom či poslucháčom, kto je lepší. Ja osobne ani nechodím voliť, aby som nebol voči nejakej strane zaujatý, teda skôr negatívne, lebo na tých, čo sú mi bližší, zvyknem byť prísnejší. Jediný politik, ktorého som poznal, bol Jozef Lux, lebo sme chodili na tú istú základnú školu. Ten mi moju zaujatosť voči nemu často aj vyčítal.
Poniektorí prestížni slovenskí novinári sa netaja svojou politickou inklináciou. Ako vy vnímate angažovanú žurnalistiku?
Nie je to moja šálka kávy. Šesť rokov som pracoval v českej redakcii BBC. Tam platí pravidlo, že svoje názory necháva novinár na vešiaku pred dvermi televízneho či rozhlasového štúdia.
Daniel Krajcer, jeden zo štyroch lídrov novej strany SaS, nie je jediným známym slovenským moderátorom, ktorý vstúpil do politiky. Ako podobné kroky hodnotíte?
Berte to ako vyhranený názor, s ktorým zostávam medzi novinármi osamotený, ale tvrdím, že novinári, moderátori či redaktori by nemali vstupovať do politiky. Najviac mi to prekáža pri televíznych tvárach, ktoré si užívajú dôvery spoločnosti, a potom zo dňa na deň skočia do politiky. Ten, kto tam ide z televízie, má výhodnejšiu štartovaciu pozíciu. Podľa mňa to vrhá dosť zlé svetlo na jeho predchádzajúcu novinársku dráhu. Potom totiž vyvstáva otázka: hral sa len na novinára, alebo ním skutočne bol? Nenastavoval nejakú agendu z postu politickej strany, ktorú dnes alebo zakladá alebo reprezentuje?
Aj v Česku máte niekoľko podobných prípadov, však?
Napríklad Janu Bobošíkovú či Vladimíra Mlynářa. Postup Radka Johna sa mi zdá korektnejší, on mal predsa len istú pauzu medzi skončením svojho vystupovania v relácii Na vlastní oči a jeho politickou angažovanosťou v strane Veci verejné.
Určite aj vám mnohí kladú otázku, či niekedy predsa len sám nevstúpite do politiky. Teda nevstúpite?
Keby som to urobil, poškodil by som to, čo som robil ako novinár.
Nie je v tom aj trochu novinárskej márnomyseľnosti? Vy si môžete povedať, že ste momentálne vplyvnejší než mnohí politici.
Myslím, že môj vplyv, teda vplyv programu, ktorý moderujem, sa preceňuje. Keď som si vybral povolanie novinára, povedal som si, že pri tom chcem zostať celý život a toho sa držím.
Toto povolanie však niekedy nie je vôbec príjemné. Ako ste na tom so súdnymi spormi?
V tomto si dovolím byť neskromný. Je to zvláštne, ale Otázky zatiaľ nemajú prehraný súdny spor. Kto sa s nami súdil, neuspel.
Strana Suverenita spochybnila české voľby kvôli „dramatickému znevýhodneniu", ktorému sa jej malo dostať v agentúrach a verejnoprávnych médiách, zvlášť vo vašich Otázkach. Prijímate jej kritiku?
Jana Bobošíková má právo sa sťažovať a volať po anulovanní volieb, je úlohou politikov pripísať niekomu svoje neúspechy. Televízia je najvďačnejší terč, a ak je naša relácia najsledovanejší diskusný program, ktorý je na obrazovke sedem rokov, tak čelí kritike viac, ako iné programy. Ide o to, aby moderátor a celý tím týmto tlakom nepodľahli. V roku 2006 sa podobne sťažoval na naše Otázky Vladimír Železný, rozsudok v tejto kauze vnímam ako precedens. Najvyšší správny súd vtedy skonštatoval, že Česká televízia je iba jedným z médií a že je na jej slobodnej dramaturgii, koho si pozve. Ak pozývame hostí podľa preferencií strán, robíme tak preto, že sa snažíme dať priestor aj začínajúcim subjektom. Takto sme mali v diskusii napríklad aj stranu Miloša Zemana či Veci verejné. Prieskumy beriem ako jedno z kritérií, lebo do 90-minútovej diskusie nemôžete pozývať zástupcov všetkých 25 kandidujúcich strán.
Ste kontrolovaný na sekundy, komu aký priestor dáte?
Dávame si robiť aj vlastné analýzy, ale Otázky podliehajú aj nezávislému auditu spoločnosti Innovatio, ktorá robí obsahovú analýzu všetkých českých diskusných programov a to aj v medzivolebnom čase. Tam sa ukáže, ktorý hosť bol u nás najčastejšie, komu kládol moderátor najkonfrontačnejšie otázky. Aj pre mňa je to dobrá spätná väzba, aby som niekoho nepoškodzoval.
Máte problém s pozvaním komunistov do diskusie? V Česku máte paradoxnú legislatívu, ktorá síce zakazuje propagáciu komunizmu, ale komunistickú stranu nezakázala.
Po každej diskusii, v ktorej sa zástupcovia tejto strany objavia, dostávam množstvo listov a emailov, v ktorých mi vyčítajú, že porušujem zákon a propagujem komunizmus. Ale Česká televízia má podľa zákona dávať priestor stranám podľa ich reprezentatívnosti. Ak majú komunisti jedenásťpercentný volebný výsledok, mali by mať v ČT aj podobný priestor. Moderátor nemôže za to, že ponovembroví politici nenašli silu, aby KSČM zakázali.
Ak by ste boli moderátorom maďarskej televízie, pozvali by ste do svojej diskusie aj zástupcov strany Jobbik?
Je to jeden z najväčších etických problémov médií verejnej služby. British National Party, ktorá kandidovala do Európskeho parlamentu, sa do volebných diskusií BBC nedostala. BBC využila svoju slobodu a rozhodla sa, že nebude pozývať stranu, ktorá má antiimigračné až rasistické návrhy. Po tom, čo sa táto strana prepracovala do parlamentu, BBC pozvala ich zástupcu do diskusie, hoci verejnosť proti tomu demonštrovala. Argumentom BBC bolo, že táto strana bola demokraticky zvolená.
Ste zástancom inštitútu prázdneho kresla. Aké s ním máte skúsenosti?
Tvrdím, že máme povinnosť ho použiť. Ak zamlčíte, že ste nejakého reprezentanta pozvali, ale odmietol diskutovať, vystavíte sa kritike, že nebol pozvaný. Chráni to aj dôveryhodnosť média.
Zažili ste v Českej televízii niečo, čo ste vnímali ako cenzúru?
Nezažil. Niektorí moderátori - mám teraz na mysli Jana Krausa - dnes kopú do ČT a tvrdia, že sú cenzurovaní. Riaditeľ ČT mi nikdy žiadneho hosťa nezakázal. Verte, že ak by to tak bolo, tak by som v tej televízii nebol.
Sledujete politickú situáciu na Slovensku?
Mám Slovensko rád, snažím sa vás sledovať. Václav Klaus ma kedysi označil za tvrdošijného federalistu, lebo som bol proti rozdeleniu republiky.
Kde vládne väčší hyenizmus v politike - ak použijem aktuálne populárne slovo - v Česku či na Slovensku?
Myslím, že u vás je to vyhrotenejšie. Obe krajiny však spojuje to, že mali premiéra, ktorý nazval novinárov hnojom a žumpou. Robert Fico sa v mnohom nechal inšpirovať Milošom Zemanom. Vypovedá to o úpadku médií aj politiky, ak sa púšťajú do vojen medzi sebou. Čudujem sa Ficovi, prečo sa pri svojej popularite púšťa do bojov s novinármi.
Súhlasíte s tvrdením, že boj s médiami sa nedá vyhrať?
Nedá sa. To pocítil teraz aj Jiří Paroubek. Miera jeho prehry oproti veľkému víťazstvu, ktoré očakával, je daná tým, že v závere kampane začal bojovať s novinármi a rozhodol sa im neodpovedať. Verejnosť chce veľkorysých štátnikov. Samozrejme, že aj média sa dopúšťajú faulov na politikoch, politici však musia zniesť väčšiu mieru kritiky, nemajú sa znižovať na takú úroveň, že budú na médiá používať expresívne výrazy. Ani ony však nemajú označovať politikov za zlodejov, ak na to nemajú vecné dôkazy.
Sledujete podrobnejšie aj Slovenskú televíziu?
Nechcem sa dotknúť vašej verejnoprávnej televízie, ale chýba mi pri nej väčšia odvaha. Pri všetkých obmedzeniach, s ktorými sa aj my stretávame, si dovolím tvrdiť, že české médiá verejnej služby sme zo štátnych lepšie transformovali a sú dnes autonómnejšie.
Ako vnímate význam líderských duelov pred voľbami?
Situácia by musela byť veľmi vyrovnaná, aby mohol nejaký duel zásadným spôsobom zmeniť volebný výsledok. Videli sme síce v Británii, ako sa v rozhodujúcej debate zviditeľnili Liberálni demokrati, ale všeobecne si myslím, že politici duely preceňujú.
Pred časom ste sa vyjadrovali k vtedy ešte len očakávanému duelu Radičová - Fico v zmysle, že pri ňom Iveta Radičová nemá čo stratiť. Verejná mienka po dueli však nakoniec dopadla 51 ku 27 v jej neprospech.
Pani Radičovú mohol duel zviditeľniť, mohla sa dostať do sledovaného času. A pre každého premiéra je zas ťažké pri voľbách obhajovať svoju pozíciu. Navyše má Iveta Radičová lepšiu pozíciu, lebo je žena. Môže si dovoliť byť útočnejšia. Pre muža je stretnutie so ženou menej výhodné. No Robert Fico je veľmi obratný diskutér. Vaši politici sú celkovo lepší diskutéri ako naši.
Skutočne si myslíte, že ženy majú v diskusiách lepšiu pozíciu?
Žena, ak nemá domovnícke sklony a veľmi sa neháda, si môže dovoliť viac. Ak skočí muž žene do reči, je intuitívne považovaný za nezdvorilého. Žena to so šarmom sebe vlastným urobiť môže.
Voľby vyniesli mnohé ženy do českej politiky. Bude to len formálna výmena tvárí, alebo prinesú aj nové témy?
Občerstvenie, ktoré ženy doniesli, je viditeľné. Nie je dobré, ak je politická scéna priveľmi mužská, kultivuje sa, ak sú v nej výrazne zastúpené ženy. Aby bolo jasné, odmietam kvóty, ktoré sú len formálnym prostriedkom, a ak sa nebudú naplňovať, bude situácia ešte horšia. Kládol som tú otázku politikom ČSSD, ktorí neboli schopní zvoliť svoju podpredsedníčku strany po tom, čo zosadili Janu Vaňhovú. Ako môžu fungovať kvóty, ak ich ani vy sami neviete naplniť?
Čo považujete za veľkú tému vašich volieb?
České voľby boli o totálnej zmene. Voliči preukázali svoju zrelosť, potrestali strany, ktoré sklamali. Tieto voľby sa zapíšu do dejín aj tým, že voliči využili v takej veľkej miere krúžkovanie, čím aj u silných a etablovaných strán zrušili nedôveryhodných politikov.
Nie je momentálne zvýšené riziko, že poniektoré strany budú fungovať ako filiálky podnikania niektorých ľudí?
Je to veľká otázka. Veciam verejným sa ale môže stať to, čo sa stalo Strane zelených, ak sa ukáže, že sa budú iba snažiť sprivatizovať časť politiky a fungovať ako sro. V Česku sa všeobecne podceňujú voliči, ale oni už neraz preukázali svoju inteligenciu. Poslali síce Republikánov do parlamentu, ale zo snemovne ich dokázali vyhodiť.
České voľby sa najčastejšie interpretujú ako víťazstvo pravice. Vidíte to takto aj vy?
K tomu sa priveľmi nekloním, pretože napríklad stranu Veci verejné vnímam skôr ako stredovú a v mnohom aj dosť populistickú stranu. Môže byť pravicovou stranou tá, ktorá sľubuje jednu zdravotnú poisťovňu?
Podarilo sa vo vašich voľbách zmobilizovať prvovoličov? Ovplyvnili výraznejšie výsledky?
Zastúpenie prvovoličov bolo vyššie ako pri minulých voľbách. Prvovoličov zaujala predovšetkým strana Karla Schwarzenberga, ktorý viedol kontaktnú kampaň a pôsobil aj na mladých ako netradičná , istým spôsobom nekonvenčná osobnosť.
Spot, na ktorom bol zobrazený ako kapitán lode, koloval po YouTube.
Áno, bol často sťahovaný, ale spoty nemajú taký veľký vplyv ako sociálne siete a strana Top 09 veľmi dobre fungovala aj na sociálnych sieťach.
Aj vy ste na Facebooku. V čom je doležitý pre moderátora?
Vnímam ho ako prostriedok na to, aby náš diskusný program zaujímal aj mladších, ktorí pri obrazovkách nesedia. Osvedčuje sa mi to, na YouTube sme mali 700-tisíc prehliadnutí častí našich programov. Otázky majú asi dvadsaťtisíc FB priateľov, na mojich osobných stránkach ich mám nejakých 8-tisíc.
Ako vnímate z pozície moderátora rozdiel medzi okrúhlym stolom a rozhovorom s jedným respondentom?
Mám najradšej interview „one to one", pri ktorom môžete ísť do hĺbky a politika doslovne grilovať. S dosluhujúcim premiérom Janom Fischerom som mal možnosť rozprávať sa asi hodinu. Pri diskusii s viacerými lídrami sa zas snažíte ukázať, ako sa ich názory od seba líšia.
Pri podobných masových diskusiách však moderátor často zostáva v pozícii formálneho regulovčíka.
To nesmie dopustiť! Mne diváci stále píšu, že svojim hosťom skáčem do reči. Ale musím to tak robiť, ak sa politici snažia utiecť od otázky. Ak sú na vás štyria, tak majú nad vami akoby prevahu, ale ani tak by moderátor nemal rezignovať, nemal by svojich hostí prestať chytať za slovo a nechať diskusiu rozplynúť sa.
Ani vaša relácia sa občas nevyhne kritike, že svoje otázky zbytočne dramatizujete, že diskusiu smerujete k povrchnosti a bulvarizácii.
Podobné kritiky čítam pozorne, ale často sú len účelové. Obvineniam z bulvarizácie sa usmievam, lebo spravidla na to nenachádzajú argumenty. Náš program posúva agendu, otvára nové témy.
Ste pod tlakom sledovanosti vášho programu?
My nenadbiehame divákovi. Hlavným kritériom je pre mňa miera citovanosti v iných médiách. Preto si môžeme dovoliť vysielať Otázky z Afganistanu, hoci si túto časť pozrelo o štvrť milióna divákov menej. Ale práve takáto ťažká a nepopulárna téma pristane televízii verejnej služby.
Máte za sebou šnúru volebných špeciálov, aký máte z nich pocit?
Bol to unikátny projekt predstavovania lídrov vo všetkých štrnástich krajoch. Celkovo ich tentoraz videlo sedem miliónov ľudí, priemerná sledovanosť bola okolo 600-tisíc divákov. Prekážalo mi však to, že fanúšikovia jednotlivých strán tentoraz ovládli publikum. Diváci tlieskali, bučali, správali sa nekultúrne. Preto sme potom pri záverečnom dueli prebrali pravidlá z diskusie troch, ktoré mala BBC pred tohtoročnými voľbami.
Moderátor Braňo Dobšinský chcel aj v Slovenskom rozhlase začať duel medzi Radičovou a Ficom podobnou odľahčenou otázkou, akou ste začali vy duel medzi Petrom Nečasom a Jiřím Paroubkom. Na otázku, či si niečo na Radičovej cení, však Robert Fico odpovedal: „Buďte taký dobrý, tretí deň som prišiel domov o štvrtej ráno, poďme k téme."
To je škoda, ak takto reagoval, asi bol touto otázkou zaskočený. Mne zišlo na um takto začať, lebo z výskumov, ktoré máme, vychádzalo, že ľudia majú plné zuby vzájomnej konfrontácie a urážania sa. Obaja naši politici pochopili, že je to psychologizujúca otázka, ktorá má ukázať ich veľkorysosť a obaja na ňu aj takto odpovedali. Prekvapili ma, že dokázali oceniť súpera, lebo práve to patrí k rytierskym súbojom.
Beata
Balogová
