Prvý raz z politiky Vladimír mečiar „odišiel“ už v októbri 1990, keď ako premiér napísal abdikačný list, ktorý sa končil slovami: „Ostal som sám s národom.“ Potom „opustil“ vlastné hnutie – podpredsedom napísal, že k prvému máju 1992 sa vzdáva funkcie predsedu a nebude ani kandidovať za poslanca. Tretí raz sa lúčil ako premiér, keď v septembri 1998 zaintonoval „Spánombohom, idem od vás...“ Štvrtú rozlúčku absolvoval vyhlásením, ktoré v decembri 1998 doručil TASR – vraj sa sťahuje z verejného života a už sa nebude uchádzať o verejnú funkciu.
Pretože všetky odchody sám vyhlásil, mohol ich aj sám zrušiť. Po sobote takú možnosť nemá. Do minulosti ho definitívne poslali voliči, vďaka čomu sa z mečiarizmu stala uzavretá historická kapitola. Treba povedať, že to nie je kapitola, na ktorú by mohlo byť Slovensko hrdé.
Čo by (ne)bolo bez neho
Volebné výsledky HZDS
1992: 1 148 625 hlasov - 37,26 % 1994: 1 005 488 hlasov - 34,96 % 1998: 907 103 hlasov - 27,00 % 2002: 560 691 hlasov - 19,50 % 2006: 202 540 hlasov - 8,79 % 2010: 109 480 hlasov - 4,32 %
V nedávnej televíznej debate (po poznámke Jána Figeľa, že keby v roku 1998 dopadli voľby inak, tak Slovensko by nebolo v Európskej únii a ani v Severoatlantickej aliancii), Vladimír Mečiar vykríkol, že keby nebolo jeho, tak nie je ani Slovenská republika.
Faktom je, že to bol on, kto spolu s Václavom Klausom rozdelil federálny štát. No aj z dobových Mečiarových výrokov vyplýva, že „otcom“ slovenskej štátnosti bol viac dnešný český prezident ako v politike končiaci „zakladateľ štátu“.
Video: Mečiar ako legenda slovenského folku.
V lete 1992 slovenský premiér svojmu českému partnerovi povedal: „Samostatný slovenský štát nie je programovým cieľom HZDS.“ Po celý čas, kým prebiehali rokovania o rozdelení federácie, Mečiar opakoval, že rokovanie o samostatnom Slovensku si neželal, ale mu bolo „vnútené z českej strany koncepciou buď, alebo. Ak o ňom rokujeme, tak nie preto, že chceme, ale preto, že musíme“.
Čítajte komentáre k výsledkom volieb:
- Spánombohom? Ťažko, myslí si Lukáš Fila.
- Csáky porazil sám seba, komentuje Peter Morvay
- To, čo spadlo SDKÚ a KDH do náručia, je milosť, nie dôvera, píše Peter Schutz.
- Bolo to o chlp, myslí si Ivan Štulajter.
- Slovensko klame telom. píše Matúš Kostolný.
Päť mesiacov pred osamostatnením republiky pre francúzsky Le Monde sa Vladimír Mečiar posťažoval: „Nechceme nezávislosť, tlačia nás do nej...“ S odstupom času sa Mečiar chválil, že „nechal českých politikov, aby nás donútili mať samostatnú republiku“. To, že ho českí politici k samostatnej republike donútili, je fakt. Pre verziu, že ich do toho tlaku vmanipuloval on, vierohodné dôkazy neexistujú.
Trojnásobný premiér
Po roku 1994, keď tretí a poslednýkrát obsadil post predsedu vlády, spolu s nacionalistickou SNS a groteskným Združením robotníkov Slovenska, otvorene porušoval všetky známe pravidlá demokratického a ústavného výkonu moci.
Jeho vládnutie sa nedialo vo verejnom záujme, ale v prospech straníckych klík a na ne naviazaných klientelistických skupín. Najznámejšia vznikla okolo Alexandra Rezeša, ministra jeho vlády, a potom aj rozhodujúceho akcionára košických železiarní. Odštátnenenie ekonomiky sa nestalo začiatkom jej oživenia a rastu, ale bolo zdrojom korupcie a nezákonného obohacovania sa. Stranícka privatizácia presunula majetok štátu v hodnote 110 miliárd korún do rúk „poctivých podnikateľov – mečiarovcov“. Dostali ho za zlomok ceny, za akú bolo možné podniky sprivatizovať vo verejnej súťaži.
Video: Novinári to mali u Mečiara ťažké
Dlhou parlamentnou nocou v novembri 1994, počas ktorej bolo odvolaných niekoľko desiatok funkcionárov štátu, rozpútal vládnutie v príkrom rozpore s demokraciou a ústavnosťou. Ako premiér inicioval potláčanie práv opozície, uskutočňoval drastické čistky v štátnej správe, maniakálne prenasledoval hlavu štátu, obmedzoval práva menšín, zneužil Slovenskú informačnú službu na kriminálne účely, zmaril referendum o vstupe do NATO a priamej voľbe hlavy štátu, protiústavne vylúčil nepohodlného poslanca z parlamentu, útočil na predstaviteľov cirkví, na novinárov, umelcov, akademické inštitúcie i mimovládne organizácie.
Keď sa republika vedená treťou Mečiarovou vládou prihlásila do NATO, odmietnutie jej „žiadosti“ odôvodnil nemecký minister Klaus Kinkel takto: „Slovensko musí dokončiť proces prechodu z diktatúry k demokracii.“
Amnestoval aj sám seba
Mečiarizmus ako hrubé a systematické zneužívanie moci gradoval vtedy, keď sa Mečiar stal zastupujúcou hlavou štátu. Ako premiér „viedol“ svojich ministrov tak, aby sa zavlečenie prezidentovho syna za hranice a s tým súvisiaca vražda Róberta Remiáša nevyšetrili. Ako úradujúca hlava štátu v roku 1998 udelil aktérom zavlečenia, riaditeľovi SIS Ivanovi Lexovi a jeho ľuďom, dvakrát amnestiu. Tú od neho dostal aj minister vnútra Gustáv Krajči, ktorý na pokyn vlády zmaril referendum.
Video: Mečiar v parlamente: "Gágaji, táraji a prďúsi."
Mečiarove amnestie nechala bez povšimnutia ani americká diplomacia, ktorá ich v marci 1998 označila za „ďalší závažný odklon od princípov právneho štátu ústavnej vlády“. Každému bolo vtedy jasné, že politik, ktorý za kriminálne činy udelil amestiu svojim podriadeným, udelil ju vlastne aj sám sebe.
Tuctová figúrka
Mečiar potom strávil dve funkčné obdobia v opozícii. V prvom sa správal rovnako agresívne, ako keď bol pri moci. Po celý čas išiel prvej Dzurindovej vláde po krku – vyvolal dokonca referendum o predčasných voľbách, ktoré sa skončilo fiaskom. V druhom období išiel vláde po krku Robert Fico, lebo Mečiar mal dosť práce, aby zachránil seba. Za štyri roky od neho odišla takmer polovica poslancov, vďaka čomu mohol menšinový Dzurindov kabinet vládnuť takmer celé funkčné obdobie. Mečiarova „pomoc“ zašla tak ďaleko, že v kritickej chvíli prešli dvaja jeho blízki spolupracovníci na stranu vládnej koalície, čím oddialili jej pád.
Vo Ficovej vláde predseda HZDS dokazoval, že sa ako politik nič nenaučil, ale ani nič nezabudol. Na to, aby sa v rezorte pôdohospodárstva (na pozemkovom fonde i v štátnych lesoch) diali také veci, aké si želal, postupne spotreboval štyroch ministrov. Z politika, ktorý dlhé roky na mnohých pôsobil ako mysteriózna postava, sa stala tuctová politická fugúrka, premieňajúca svoju aktuálnu politickú pozíciu na osobný profit.
V časoch najväčšej slávy Mečiar vyhlasoval: „Tí druhí sa musia naučiť so mnou žiť, lebo som znovu legitimizovaný voľbami.“ Žiť s Mečiarom sa už nikto učiť nemusí, lebo bol práve delegitimizovaný. Tým, že neodišiel sám, ale ho „odišli“ voliči, nezostane po ňom ani mýtus.
A takto sa s Mečiarom rozlúčil Shooty.
Lenon sa nevráti
V časoch najväčšej slávy predsedu HZDS Ján Budaj o ňom povedal, že je to veľmi podnetný politik pre slovenskú demokraciu. Bol to presný výrok. Práve v konfrontácii s Mečiarom slovenská občianska spoločnosť dozrela.
Mečiarizmus bol patologickým stavom mladej demokratickej republiky – obsahoval vírus, ktorý spôsobil onemocnenie. Tým, že bola nemoc prekonaná, posilnila sa aj odolnosť a obranyschopnosť našej demokracie.
Z volebných štatistík totiž vyplýva, že ak by v roku 1998 nedošlo k obrovskému občianskemu vzopätiu, tak by Slovensko svoju ponovembrovú šancu nevyužilo tak ako jeho susedia. V pamätnom deväťdesiatom ôsmom nebol Mečiar porazený preto, lebo jeho stúpenci neprišli k urnám, ale prehral, lebo k nim v nebývalom počte prišli zmobilizovaní odporcovia všetkého, čo reprezentoval.
Mečiar v časoch najväčšej popularity s modelkou Claudiou Schifferovou. FOTO: ARCHÍV TASR
Po tejto bitke už nič podnetné ani zmysluplné Mečiar pre demokraciu nevykonal a ani nepriniesol. Každé ďalšie voľby prehlbovali úpadok a agóniu jeho strany. Pretože za osemnásť rokov stratil 1 039 145 voličov, stratil aj akúkoľvek možnosť ovplyvňovať život v krajine.
V roku 1991, keď ho po prvý raz odvolávali z postu premiéra, poslancom povedal: „Mečiar je osoba, ktorú keď dnes pošlete z politiky preč, tak nezaplače ani to nebude ľutovať, ale on sa vráti.“
Trvalo to dlho, ale v sobotu bol poslaný z politiky preč tak, že už sa do nej nevráti. Príbeh mečiarizmu sa skončil, ale Mečiar nebol posledným politikom, o ktorom je možné povedať, že je podnetným politikom pre slovenskú demokraciu. Vyzerá to, že každá ďalšia generácia si musí svoju odolnosť a obranyschopnosť budovať a posilňovať na niekom inom.
