Predseda SaS Richard Sulík pôsobí navonok neohrabane, čo je však mnohým sympatické.
BRATISLAVA. Úspešný podnikateľ Richard Sulík začal pred niekoľkými rokmi písať blogy, ktoré časom oslovili tisícky ľudí. Do verejného priestoru vstúpil s krédom: „Som síce ekonóm, ale väčšina mojich blogov bude venovaná politike.“
Vo februári 2009 založil stranu, ktorú mnohí označovali len ako internetovú. Dnes je Sloboda a solidarita treťou najsilnejšou stranou na Slovensku. Ako sa to podarilo?
Z ministerstva na internet
Sulíkova rodina za komunizmu emigrovala do západného Nemecka. Po návrate na Slovensko začal podnikať, obchodoval s tlačiarenskou technikou aj komunálnym odpadom.
Po voľbách 2002 sa zoznámil s ministrom financií Ivanom Miklošom z SDKÚ, ktorému ponúkol, že mu bude robiť poradcu pre daňovú reformu. Keď koalícia presadila rovnú daň, z ministerstva odišiel, po voľbách 2006 sa však vrátil – ako poradca Jána Počiatka zo Smeru. Rovnú daň síce nová koalícia nezrušila, ale odvodový bonus sa mu presadiť nepodarilo.
Keď odišiel Sulík z ministerstva druhýkrát, začal písať blogy. Jeho články čítalo stále viac ľudí, ktorých zrejme oslovil aj drzým slovníkom.
Začal koketovať s SDKÚ, prekážal mu však jej šéf Mikuláš Dzurinda. Na jar 2009 si napokon založil vlastnú stranu, ktorej jadro tvoria podnikatelia ako Jozef Mihál či Juraj Miškov. SaS začala získavať priaznivcov na sociálnych sieťach ako Facebook, ktoré dnes využíva ako hlavný komunikačný prostriedok väčšina mladých ľudí.
Niektorých zrejme oslovila aj témami ako dekriminalizácia marihuany či registrované partnerstvá homosexuálov. Pre stranu je však dodnes kľúčová reforma odvodov.
Bez komunistov a eštebákov
SaS začala odoberať voličov SDKÚ, sklamaných zo škandálov s financovaním strany, ale aj bývalých voličov Smeru, znechutených mierou korupcie počas Ficovej vlády. Sulík sa zviditeľnil aj petíciou za referendum o zrušení koncesionárskych poplatkov, znížení počtu poslancov či zrušení ich imunity.
Strane napriek tomu dával šancu málokto. Nie je masovou stranou s klasickými štruktúrami, má len 300 členov. Zlom nastal až voľbami do Európskeho parlamentu, kde získala viac ako 4,7 percenta hlasov. Na úspech to nestačilo, no internetová komunita ukázala, že vie prejaviť názor aj inak ako za monitorom počítača. Sulík si získal sympatie aj zavedením pravidla, že členmi strany nemôžu byť bývalí komunisti ani eštebáci.
Kandidáti do parlamentu musia povinne predkladať aj majetkové priznania. Na rast preferencií malo zrejme vplyv aj rozhodnutie nevytvoriť spoločnú volebnú koalíciu s SDKÚ, ak bude jej volebným lídrom Dzurinda.
Pred voľbami strana posielala tisícky emailov a esemesiek, nezabudla ani na klasické mítingy. Kandidáti SaS prešli celé Slovensko, strane sa podarilo získať aj známu tvár – bývalého televízneho moderátora Daniela Krajcera. Zaujali aj bilbordy so spermiami ako budúcimi generáciami, ktoré volia SaS, či so Sulíkom ako supermanom.
Zaujal drzou tlačovkou
„Nie som fešák, ale hrám fér,“ bol jeden z prvých sloganov, ktorým sa snažil Sulík upútať. Predseda SaS nie je zdatný diskutér, čo je pri vplyve televízie na formovanie vkusu voličov obrovská nevýhoda. Spočiatku pôsobil v diskusiách dosť neisto.
Niekoľko dní pred voľbami však zvolal tlačovku, na ktorej reagoval na Ficove obvinenia o údajne netransparentnej kúpe mestských pozemkov jeho bývalou firmou. Dovtedy pôsobil pred kamerami placho, ale zrazu rozhadzoval rukami a Ficovi odkázal, že je zbabelec, ktorý sa bojí konfrontácie s oponentmi. Neohrabanosť, s akou ukázal Ficovi symbolický vztýčený prostredník, mu zrejme priniesla ďalšie sympatie mladých ľudí.
Ako sa bude SaS správať v prípadnej vláde, dá sa ťažko predpovedať – v strane je síce dosť podnikateľov, ktorí rozumejú verejným financiám, o jej postojoch v iných oblastiach či odborníkoch na iné oblasti však vieme málo. Problémom môže byť aj neskúsenosť, ktorá sa môže prejaviť pri formovaní ťažkých politických rozhodnutí.
Čítajte komentáre k výsledkom volieb:
- Spánombohom? Ťažko, myslí si Lukáš Fila.
- Csáky porazil sám seba, komentuje Peter Morvay
- To, čo spadlo SDKÚ a KDH do náručia, je milosť, nie dôvera, píše Peter Schutz.
- Bolo to o chlp, myslí si Ivan Štulajter.
- Slovensko klame telom. píše Matúš Kostolný.
Zažiarili a prepadli
Aj SOP a ANO začínali sľubne, aby napokon rýchlo skončili v zabudnutí.
BRATISLAVA. Podobný nástup ako SaS mali kedysi aj Strana občianskeho porozumenia (SOP) a Aliancia nového občana (ANO). Po štyroch rokoch vypadli z parlamentu, dnes už ani jedna neexistuje.
SOP založil pred voľbami 1998 primátor Košíc Rudolf Schuster, ktorý bol aj jej prvým predsedom. Strana, ktorú podporoval aj operný spevák Peter Dvorský, sa vďaka Pavlovi Ruskovi a jeho televízii Markíza dostala aj do parlamentu. Vo voľbách dostala viac ako osem percent. Rýchlo sa však ukázalo, že SOP bola len výťahom Rudolfa Schustera ku kreslu prezidenta republiky, ktorým sa stal v roku 1999.
Novým predsedom sa stal Pavol Hamžík, neskorší vicepremiér pre európsku integráciu. SOP bola vo vláde s SDK, SMK a SDĽ najslabšou stranou. Jej poslanci boli nevýrazní, strana doplatila aj na vnútorné rozpory. Vo voľbách 2002 už nekandidovala, o rok neskôr sa zlúčila so Smerom.
Na SOP sa snažila nadviazať ANO, ktorá vznikla pred voľbami 2002. Založil ju Rusko ako riaditeľ Markízy. Vďaka jej podpore sa dostala strana do parlamentu, podobne ako SOP získala okolo osem percent. Do ANO prešli aj viacerí ľudia, ktorí boli predtým v SOP, vrátane straníckych štruktúr.
Aj ANO doplatila na vnútorné rozpory, ktoré sa naplno prejavili po kauze zmenky. Rusko si už ako minister hospodárstva požičal od podnikateľa Ľubomíra Blaška viac ako 100 miliónov korún, ktoré nevedel zdokladovať.Keď Ruska odvolali z funkcie ministra, strana sa rozdelila. Novým ministrom sa stal jeho kritik Jirko Malchárek. Ruskovo krídlo išlo do opozície, Malchárkovo hlasovalo s koalíciou. Vo voľbách 2006 dostala ANO len necelých 1,5 percenta.
Marek Vagovič
Beata
Balogová
