„Patrí medzi ten typ osobností, ktorý buď milujete, alebo nenávidíte. Je to taký slovenský Rocky," charakterizuje trojnásobného expremiéra bývalý americký diplomat na Slovensku PAUL HACKER. Spomienky na Mečiara sú súčasťou jeho knihy Slovensko na ceste za nezávislosťou, v ktorej rekapituluje svoje tri roky v Bratislave - najprv z pozície konzula a po rozdelení ČSFR z pozície šéfa novovzniknutého veľvyslanectva.
Vo svojej knihe spomínate, že 1. január 1993 bol pre vás výnimočný deň. Ovládla vás nostalgia. Čo ste v ten deň robili?
Bola to neobyčajná chvíľa. Išiel som na Námestie SNP, aby som bol pri tom, ako sa menila história. Keď som neskôr hovoril s naším veľvyslancom v Prahe, bolo to veľmi zvláštne. Obaja sme boli na svojich miestach, nikto z nás neodišiel, náš vzťah sa však zmenil. Opustila nás krajina, ktorá sa rozdelila a ja som bol odrazu šéfom ambasády v úplne novom štáte. Hneď prvý deň sme museli riešiť napríklad prelet našich predstaviteľov cez Slovensko. Dovtedy to mala na starosti Praha. Museli sme narýchlo nájsť zodpovedných v Bratislave. Na Nový rok však nikto na ministerstve zahraničných vecí nezdvíhal telefón. Museli sme deň počkať.
Spojené štáty rozdelenie Česko-Slovenska odmietali, ale zároveň si nechali otvorené dvere, ako to sami nazývate, pre tzv. realitu v teréne. Ako sa vyvíjal váš postoj a ako ho ovplyvnila vojna na Balkáne?
Niektorí vysokopostavení ľudia vo Washingtone v roku 1992 uvažovali, či by nemali prísť do Česko-Slovenska urobiť poriadok. Samozrejme, vysvetlili sme im realitu.
Našu politiku voči Česko-Slovensku ovplyvňovali dve veci. Po prvé - mali sme veľmi blízky vzťah s Václavom Havlom, ktorý má v USA obrovský rešpekt. A pretože on chcel krajinu udržať pokope, naša politika tento názor reflektovala a používalo sa spojenie „teritoriálna integrita". Ale v roku 1991 vypukla vojna v Juhoslávii a zrazu bolo jasné, že najdôležitejšie nie je udržať federáciu za každú cenu, ale podstatné je rešpektovať akékoľvek slobodné, demokratické rozhodnutie ľudí. V tejto situácii sa americká pozícia zmenila.
Vaše reporty do Washingtonu pravidelne komentovali slovenskí politici. Prečo boli takí citliví na to, čo ste o nich písali?
Často ma to prekvapovalo, akoby tí politici vedeli, čo v mojich správach bolo. To, samozrejme, nebolo možné, keďže boli tajné a posielali sme ich cez Viedeň. Zarážalo ma, akí boli odborníci. Myslím si, že nevedeli, čo v tých správach bolo a preto o nich špekulovali. Naším jediným cieľom bolo čestne analyzovať krajinu.
V roku 1991 ste navrhli, aby Mečiar odcestoval do USA na pozvanie americkej vlády. Vtedajšia veľvyslankyňa v Prahe Shirley Templeová Blacková však cestu vetovala. Prečo Mečiara odmietla?
Myslím, že to nebolo šťastné rozhodnutie. Veľvyslankyňa Blacková sa obávala, že Mečiar využije cestu do USA pre svoje vlastné politické ciele. Rovnako nebola rada, keď som sa s ním chcel stretnúť krátko po jeho volebnom víťazstve v roku 1992 a povedala, že som ho „posvätil". Môj názor však bol, že ak ho niekto posvätil, tak to boli slovenskí voliči. Nemuselo sa jej to páčiť, ale išlo o demokratické voľby.
Prečo ste chceli, aby šiel do Ameriky?
Chcel som, aby získal skúsenosť s Amerikou, našimi politikmi a preto, aby sa oni zoznámili s ním. Aby pochopil, aké slová a činy zaberajú na Američanov. V tom období Mečiar akoby nerozumel, ako funguje americká zahraničná politika. Snažil sa hrať s antikomunistickou kartou, ale to vo Washingtone nikoho nezaujímalo. Nám išlo v prvom rade o smerovanie krajiny, dodržiavanie ľudských práv, slobodu prejavu, a nie či niekto bol, alebo nebol komunista.
S Mečiarom ste sa pravidelne stretávali. V knihe ste ho označili za kontroverznú osobnosť a jeho prejav prirovnali k Rockymu. Aký ste mali vzťah?
Problém bol, že sa pokúšal dostať všetko pod svoju kontrolu. Chcel sám riadiť celú krajinu a pritom bol často nedostupný. V roku 1992 sme napríklad zorganizovali návštevu senátorov, ktorí sa s ním nakoniec nemohli stretnúť, pretože sme sa k nemu nedostali. Bol otvorený aj rôznym konšpiračným teóriam. Pravidelne napríklad tvrdil, že USA sa ho pokúšajú zosadiť, napríklad aj tak, že sme si sami nainštalovali ploštice do našej budovy. To boli, samozrejme, smiešne obvinenia. Často tiež menil názory a vysielal rozličné posolstvá. Na stretnutí s nami kritizoval Nemcov, ktorí chceli kúpiť automobilové závody, na schôdzke s Nemcami zase kritizoval nás. Asi si neuvedomil, že ambasádori medzi sebou komunikujú.
Paul Hacker s Františkom Mikloškom a Jánom Čarnogurským.
Bratislavské automobilové závody nakoniec kúpil nemecký Volkswagen. Brali ste to ako podraz?
Stretol som sa s viceprezidentom General Motors, ktorý prišiel na Slovensko, aby preskúmal možnosti investovania do autopriemyslu. O svojej skúsenosti s Mečiarom hovoril veľmi negatívne. Sľúbil mu obchod, a na poslednú chvíľu zmenil názor a firmu predal Volkswagenu. Samozrejme, že to vytvorilo nedôverčivú atmosféru.
Mečiar rád sarkasticky komentoval oponentov, napríklad Čarnogurského spôsob vládnutia prirovnal ku skoku s padákom. Mal aspoň trochu zmysel pre humor?
Na našich stretnutiach vždy pozorne počúval, ale bol podozrievaný a snažil sa stretávať v úzkom okruhu. Vtipný ani uvoľnený nebol nikdy. Zažil som aj jeden obrovský výbuch hnevu. Sedeli sme spolu na večeri na Veľký piatok a vtedy stratil nervy. Išlo o incident, keď náš zamestnanec dal interview opozičnému denníku Slovenský východ o odpočúvaní nášho konzulátu. Mečiar tvrdil, že sme sa ho pokúsili zosadiť.
Plošticová aféra poriadne otriasla Slovenskom. Môžete teraz s odstupom času prezradiť, kto za tým stál?
Je mi ťažké špekulovať. Mečiar nám ukazoval fotografie a obrázky a snažil sa dokázať, že zariadenie bolo nefunkčné. Naši vlastní technici však zistili, že ploštice stále fungovali. Snažili sme sa získať nejaké vysvetlenie, ale keď žiadne vierohodné neprichádzalo, prestali sme tlačiť na túto tému.
Kto mohol z odpočúvania profitovať? Mečiar tvrdil, že to bolo sprisahanie, snaha zdiskreditovať Slovensko tesne pred získaním nezávislosti.
Myslím, že je viac pravdepodobné, že za tým boli skôr isté skupiny zo Slovenska ako Česi, respektíve federálna tajná služba. Nemám však žiadne fakty a nechcem vynášať súdy.
Koľko ploštíc ste vlastne na ambasáde našli?
To je stále utajená informácia. Prezradím, že ich bolo viac ako jedna a menej ako sto.
V knihe spomínate aj to, ako sa Mečiar pokúšal dostať do priazne exprezidenta Jimmyho Cartera počas jeho návštevy Bratislavy. Nebol jeho vzťah k Američanom schizofrenický?
Mečiar si chcel získať sympatie Demokratickej strany USA. Do Bieleho domu práve nastúpil prezident Clinton a Mečiar dúfal, že ak sa bude Cartrovi venovať, získa politický kapitál. Na druhej strane bol stále podozrievavý, že mu chceme uškodiť.
Exprezident Carter vás doslova požiadal: Zbavte ma tohto chlapa. Prečo s ním nechcel stráviť viac času?
Carter chcel mať čas aj pre seba a povedal mi, že by bol veľmi nerád, keby mu tento chlapík organizoval každú voľnú minútu. Mečiar napríklad chcel, aby Carter na slovensko-maďarských hranicich presadol zo svojho prenajatého Volkswagenu do jeho BMW limuzíny. Carter to, samozrejme, odmietol, keďže cestoval aj so svojou manželkou, dcérou i prislušníkmi tajnej služby. Carter je veľmi neformálny, veľmi pri zemi. Lepšie sa cíti v obyčajnom aute ako vo vládnej limuzíne. Ale s Mečiarom sa, samozrejme, stretol a dali si tradičnú slovenskú večeru.
Cítili ste už v tomto období, že Mečiar má autokratické sklony a jeho tretia vláda bude mať ďaleko od označenia demokratická?
Prvé náznaky tam boli, ale neočakávali sme, že problémy narastú až do takých rozmerov, ako bol napríklad únos prezidentovho syna. Varovaním bol aj jazykový spor s maďarskou menšinou, kampaň proti Trnavskej univerzite či incident s vašimi novinami, keď sa Slobodník a ľudia okolo neho pokúsili zbaviť kritických redaktorov zo Smeny. Karolovi Ježíkovi sa však podarilo odolať a vybudovať nový denník SME. Vtedajšia vláda mala vo všeobecnosti problémy s pochopením konceptu slobody prejavu. Napríklad minister Roman Hofbauer odo mňa požadoval, aby ho rádio Slobodná Európa prestalo kritizovať.
Na Slovensku sa po týchto voľbách skončila éra mečiarizmu. Čo hovoríte na to, že sa HZDS nedostalo do parlamentu?
Mečiar bol svojím spôsobom produktom svojej doby - priťahoval mnoho Slovákov ráznou obranou „nášho Slovenska". Ale časy sa zmenili a ľudia chcú nových vodcov. Mečiar musel odísť. Bohužiaľ, mnohé jeho praktiky prebral Robert Fico.
Poznali ste celú slovenskú politickú špičku. Kováča, Kňažka, Gašparoviča, Dubčeka, Čarnogurského, Mikloška. Na ktorého slovenského politika radi spomínate?
Na Alexandra Dubčeka. Po prvý raz sme sa stretli v roku 1990, keď získal čestný doktorát na Americkej univerzite. Krátko potom, ako sme sa nasťahovali do budovy konzulátu, stretol som ho na ulici a pozval do našej knižnice. Bol naším prvým návštevníkom. Bol to čestný politik, jeho prácu v prospech Slovenska stopla tragická nehoda.
Po rokoch demaršov a zaostávania Slovensko dobehlo svojich susedov. Je členom EÚ a NATO, zažilo ekonomický boom. Ako hodnotíte posledné desaťročie?
Ukazuje to, že Slováci sú veľmi šikovný národ. Otvorenie svetu a svojim susedom im umožnilo politický a ekonomický pokrok. Netreba však zabúdať, že demokracia je dennodenný boj.
Paul Hacker (1946) je rodák z New Yorku. Československo po prvý raz navštívil v roku 1965 ako súčasť študentskej skupiny, ktorá smerovala do Sovietskeho zväzu. V službách americkej diplomacie strávil 30 rokov a jeho hlavným zameraním bolo okrem Československa aj Fínsko, odkiaľ pochádza jeho manželka. V súčasnosti žije na dôchodku neďaleko Miami na Floride.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
