BRATISLAVA. Poslanec bez akejkoľvek inej funkcie v parlamente – tak bude zrejme v najbližšom volebnom období vyzerať práca predsedu Smeru Roberta Fica.
Fico ešte pred rokom a pol tvrdil, že nebude opozičným poslancom. Jeho blízki spolupracovníci však teraz hovoria, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa kresla v parlamente nevzdá. „V parlamente bude oveľa užitočnejší a viditeľnejší ako mimo neho. Určite bude aktívny v parlamentných debatách a médiá si to určite všimnú,“ povedal SME člen najužšieho straníckeho vedenia.
Sám Fico tvrdí, že sa rozhodne až potom, ako vráti prezidentovi poverenie na zostavenie vlády. Pre opozičných politikov je pozornosť médií kľúčová. K poslancom majú novinári oveľa jednoduchší prístup ako k politikom mimo snemovne.
Nechcel byť ako Dzurinda
„Nepovažujem za správne, aby človek, ktorý má k dispozícii vládnu moc, či už štyri roky alebo osem rokov, sa potom vrátil do parlamentu a vykrikoval z lavice, ako dnes vykrikuje pán Dzurinda alebo pán Mikloš. Je to smiešne,“ povedal Fico v januári 2009 v TA3. „Podľa môjho názoru to nie je dobré,“ pokračoval.
„Človek by mal po tom, ako skončí vládnutie a ľudia mu nedajú druhýkrát dôveru, mal by povedať ďakujem pekne a mal by odísť z politiky.“ „Je skôr pravdepodobné, že bude poslancom,“ myslí si politológ Juraj Marušiak, podľa ktorého Fico nie je človekom, ktorý by sa ľahko vzdával.
Predpokladá, že to bude vysvetľovať dobrým výsledkom strany vo voľbách. „Pôsobenie v parlamente je výhodné, keďže bude neustále prítomný v politickom dianí aj v legislatívnom procese. Bude mať aj podstatne jednoduchší prístup do médií,“ domnieva sa analytik.
- Nikdy si ja nesadnem do parlamentu ako opozičný poslanec. To je môj recept. Robert Fico, 4. januára 2009 v televízii TA3.
- Môžem vás ubezpečiť, že v roku 2014 už v politike nebudem. Robert Fico, na otázku, či bude kandidovať v ďalších prezidentských voľbách.
Šéfovia mandáty nepúšťajú
Dobrovoľný odchod predsedu strany z poslaneckého kresla je na Slovensku pomerne neobvyklý jav. V roku 1998 takýto krok urobil vtedajší predseda KDH Ján Čarnogurský, ktorý odmietol ísť na kandidátku SDK. Z výslnia neodišiel, keďže sa stal ministrom spravodlivosti.
V rovnakom roku sa vzdal predseda HZDS Vladimír Mečiar svojho mandátu v prospech Ivana Lexu. Chcel, aby ho imunita poslanca chránila pred trestným stíhaním. Lexu poslanci aj tak vydali vyšetrovateľom a Mečiarovo HZDS, ktoré vo voľbách 1998 získalo 27 percent, o štyri roky kleslo na 19,5 percenta.
V zahraničí býva naopak časté, že predseda bývalej vládnej strany, ktorý nedokáže po voľbách zostaviť vládu, odíde z politiky. Spravili to predseda ČSSD Jiří Paroubek či bývalý šéf britských labouristov Gordon Brown. Obaja však v posledných voľbách stratili prívržencov.
Ficova strana naopak po štyroch rokoch vo vláde získala o päť percent hlasov viac.
