BRATISLAVA. „Koaličná zmluva zaniká pred dohodnutou dobou účinnosti zmluvy tiež v prípadoch, ak dôjde k zániku alebo k takým zmenám subjektov, ktoré túto koalíciu vytvárajú, ktoré znamenajú zásadnú zmenu pomeru síl v Národnej rade,“ napísali na koniec koaličnej dohody z roku 2002 SDKÚ, KDH, SMK a ANO.
Keby to Dzurindova koalícia dodržala, musela by sa rozpadnúť viac ako rok pred koncom volebného obdobia, keď stratila parlamentnú väčšinu.
Hlavné body každý má troch zástupcov rozhoduje sa väčšinovým hlasovaním, ak strana nepožiada, aby bol na rozhodnutie potrebný konsenzus všetkých, ak sa nedohodnú, ani jeden z partnerov nepredloží vec na rokovanie, kým nezaujme k veci stanovisko koaličná rada.
Zmluva novej koalície je skoro totožná so zmluvou z roku 2002. Paragraf o zmene pomerov z nej však teraz vypadol. Nechýba tam právo veta.
Ak na schôdzi vlády vyjadrí člen kabinetu nesúhlas svojej strany, premiér bod stiahne z programu. Späť ho zaradí až po tom, ako ho prerokuje koaličná rada.
Sociálne trhovo vpred Zmenilo sa aj niekoľko ďalších maličkostí, hovoria však o mnohom. Pred ôsmimi rokmi sa v preambule písalo o „odhodlaní vytvárať priaznivé podmienky pre rozvoj trhového hospodárstva“, dnes sa na čelo dokumentu vkradlo slovko „sociálne“ trhové hospodárstvo.
K princípu zachovávania ľudských a občianskych práv pribudli „práva osôb patriacich k menšinám“.
Ďalšou zmenou je, že kým koaličná dohoda druhej Dzurindovej vlády považovala za členov koaličnej rady predsedov strán, šéfov koaličných klubov a vždy po jednom ministrovi z každej strany, súčasná zmluva hovorí o „troch zástupcoch každej zmluvnej strany“.
Takáto zmena umožňuje, aby sa na rokovaniach zúčastňovala súčasná koaličná trojka SDKÚ – Iveta Radičová, Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš, ktorí budú zrejme všetci členmi vlády.
Ani jedna z doterajších koaličných zmlúv v ponovembrovej politike rozpadu koalícií nezabránila a jednotlivé body dohôd sa často obchádzali.
V ére Roberta Fica najmä paragraf: „Až do vyriešenia spornej otázky sa zmluvné strany zásadne zdržia akéhokoľvek verejného komentovania, vysvetľovania vlastných stanovísk alebo stanovísk inej zmluvnej strany.“
Základ v roku 1998 Nová koaličná zmluva sa však nepodobá len s tou z roku 2002. Jej základ je totožný s dohodou ešte z roku 1998 medzi SDK, SDĽ, SMK a SOP. Jej základ napísal Ivan Šimko, vtedy blízky spolupracovník Mikuláša Dzurindu. „Obávam sa, že základný text som robil ja.
Potom sa k tomu vyjadrovali a v mnohom sa to zmenilo, boli k tomu rôzne pripomienky. Vtedy päť strán tvorilo SDK a ďalšie tri boli vo veľkej koalícii,“ spomína Šimko.
Základ zmluvy si zobral z rakúskej koaličnej dohody. Rakúsko je krajina, kde v minulosti fungovali zložité koalície – najmä dlhoročná „veľká koalícia“ sociálnych demokratov a ľudovcov.
Skladanie vlády nemešká
BRATISLAVA. V roku 1998 vznikala vláda 33 dní po voľbách, o štyri roky už len 25 dní a 17 dní to trvalo v roku 2006. Od hlasovania v posledných voľbách uplynulo 13 dní.
Štyri strany sa odvtedy dohodli, že pôjdu do koalície a odsúhlasili si program aj základ koaličnej zmluvy. Prezident Ivan Gašparovič zvolal prvú schôdzu nového parlamentu na 8. júna a podľa ústavy je možné vymenovať vládu až po tejto schôdzi.
Nová koalícia zatiaľ napriek zaseknutiu sa na personálnych otázkach tempom nezaostáva za rokmi 1998 a 2002. Prvá Dzurindova vláda dohodla kreslá 31 dní po voľbách a druhá za 15 dní.
Po 15 dňoch od volieb sa dohodla koalícia Smer, SNS, HZDS, Ficova strana však mala nad ostatnými stranami percentuálne výrazne prevahu, mohla rokovať z pozície sily a zobral si 11 zo 16 vládnych postov.
