BRATISLAVA. „Koaličná zmluva zaniká pred dohodnutou dobou účinnosti zmluvy tiež v prípadoch, ak dôjde k zániku alebo k takým zmenám subjektov, ktoré túto koalíciu vytvárajú, ktoré znamenajú zásadnú zmenu pomeru síl v Národnej rade,“ napísali na koniec koaličnej dohody z roku 2002 SDKÚ, KDH, SMK a ANO.
Keby to Dzurindova koalícia dodržala, musela by sa rozpadnúť viac ako rok pred koncom volebného obdobia, keď stratila parlamentnú väčšinu.
Hlavné body
- každý má troch zástupcov
- rozhoduje sa väčšinovým hlasovaním, ak strana nepožiada, aby bol na rozhodnutie potrebný konsenzus všetkých,
- ak sa nedohodnú, ani jeden z partnerov nepredloží vec na rokovanie, kým nezaujme k veci stanovisko koaličná rada.
Zmluva novej koalície je skoro totožná so zmluvou z roku 2002. Paragraf o zmene pomerov z nej však teraz vypadol. Nechýba tam právo veta.
Ak na schôdzi vlády vyjadrí člen kabinetu nesúhlas svojej strany, premiér bod stiahne z programu. Späť ho zaradí až po tom, ako ho prerokuje koaličná rada.
Sociálne trhovo vpred
Zmenilo sa aj niekoľko ďalších maličkostí, hovoria však o mnohom. Pred ôsmimi rokmi sa v preambule písalo o „odhodlaní vytvárať priaznivé podmienky pre rozvoj trhového hospodárstva“, dnes sa na čelo dokumentu vkradlo slovko „sociálne“ trhové hospodárstvo.
K princípu zachovávania ľudských a občianskych práv pribudli „práva osôb patriacich k menšinám“.
Ďalšou zmenou je, že kým koaličná dohoda druhej Dzurindovej vlády považovala za členov koaličnej rady predsedov strán, šéfov koaličných klubov a vždy po jednom ministrovi z každej strany, súčasná zmluva hovorí o „troch zástupcoch každej zmluvnej strany“.
Takáto zmena umožňuje, aby sa na rokovaniach zúčastňovala súčasná koaličná trojka SDKÚ – Iveta Radičová, Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš, ktorí budú zrejme všetci členmi vlády.
Ani jedna z doterajších koaličných zmlúv v ponovembrovej politike rozpadu koalícií nezabránila a jednotlivé body dohôd sa často obchádzali.
V ére Roberta Fica najmä paragraf: „Až do vyriešenia spornej otázky sa zmluvné strany zásadne zdržia akéhokoľvek verejného komentovania, vysvetľovania vlastných stanovísk alebo stanovísk inej zmluvnej strany.“
Základ v roku 1998
Nová koaličná zmluva sa však nepodobá len s tou z roku 2002. Jej základ je totožný s dohodou ešte z roku 1998 medzi SDK, SDĽ, SMK a SOP. Jej základ napísal Ivan Šimko, vtedy blízky spolupracovník Mikuláša Dzurindu. „Obávam sa, že základný text som robil ja.
Potom sa k tomu vyjadrovali a v mnohom sa to zmenilo, boli k tomu rôzne pripomienky. Vtedy päť strán tvorilo SDK a ďalšie tri boli vo veľkej koalícii,“ spomína Šimko.
Základ zmluvy si zobral z rakúskej koaličnej dohody. Rakúsko je krajina, kde v minulosti fungovali zložité koalície – najmä dlhoročná „veľká koalícia“ sociálnych demokratov a ľudovcov.
BRATISLAVA. V roku 1998 vznikala vláda 33 dní po voľbách, o štyri roky už len 25 dní a 17 dní to trvalo v roku 2006. Od hlasovania v posledných voľbách uplynulo 13 dní.
Štyri strany sa odvtedy dohodli, že pôjdu do koalície a odsúhlasili si program aj základ koaličnej zmluvy. Prezident Ivan Gašparovič zvolal prvú schôdzu nového parlamentu na 8. júna a podľa ústavy je možné vymenovať vládu až po tejto schôdzi.
Nová koalícia zatiaľ napriek zaseknutiu sa na personálnych otázkach tempom nezaostáva za rokmi 1998 a 2002. Prvá Dzurindova vláda dohodla kreslá 31 dní po voľbách a druhá za 15 dní.
Po 15 dňoch od volieb sa dohodla koalícia Smer, SNS, HZDS, Ficova strana však mala nad ostatnými stranami percentuálne výrazne prevahu, mohla rokovať z pozície sily a zobral si 11 zo 16 vládnych postov.
