Aké je to stráviť v spoločnosti veľmoža väčšinu dňa a rozprávať sa s návštevníkmi Bratislavského hradu? Nie je práve ideálne počasie, mraky neustále hrozia, že sa spustí dážď, ale nádvorie Bratislavského hradu sa začína zapĺňať. Je obdobie školských a seniorských výletov.
Prvé interview. Sivovlasý pán je na predpoludňajšej prechádzke. Kráča dôstojne a aj v reči má akademickú noblesu. Zastaví sa pri novoosadenej soche. „Na Svätopluka som počul rôzne názory, aj negatívne, aj pozitívne," hovorí.
„Nemyslím si, že je správne, že sochu robil Ján Kulich. Pre budúce generácie však ostáva len dielo, osobnosť autora prestáva byť zaujímavá. To dielo však, žiaľ, nie je vydarené. Socha je neproporčná a škaredá. Myslím, že kôň je v zlej póze, mal by stáť na zemi. Napríklad socha Václava na Václavskom námestí je pekná z akéhokoľvek pohľadu, to sa vôbec netýka tohto diela. Meno, fotku, prosím, neuverejňovať."
Zarastený muž po päťdesiatke kráčal rýchlejšie a jeho reč bola vecnejšia. „Mám rád sochy," oznamuje. „Privítal som obnovenie leva a Štefánika. Ale nie som si istý, či sa mi práve táto socha páči."
Zájazd z Česka, seniori. Nadšení výhľadom, menej Petržalkou. Hrad je vraj krásny. Je neslušné počúvať cudzie telefonáty, ale tento sa prepočuť nedal. „Ahoj, zdravím ťa z Bratislavského hradu. Naposledy som bol na Hrade v šesťdesiatom roku, vtedy to bolo stavenisko. Teraz je to krásne," buráca po česky nadšený hlas.
„Sledoval som slávnosť v televízii. Bola pekná, ale nemyslím si, že to bolo úplne najvhodnejšie v čase, keď tu boli také strašné povodne," hovorí mi majiteľ burácajúceho hlasu už pri samotnej soche. Nič zásadné proti nej nemá. Podotýkam, že je uvedené, že Svätopluk bol kráľ starých Slovákov a nie Slovanov. „Ale aj ja som Slovák," žiari. „Akurát už štyridsať rokov žijem v Česku."
Je im to jedno
Rozhovor prehlušuje huriavk. Tínedžeri sú na školskom výlete. Slovenčina znie pri soche Svätopluka zvláštne, počuť tu najmä japončinu, nemčinu, prípadne angličtinu, aj holandčina sa v priebehu dňa našla. Mladí sa fotia pri soche. Viete, kto to je? pýtam sa. Dievčina pozrie na nápis, ale aj tak mykne plecom. To je jedno.
Jedno je to aj Japoncom. Svojimi kamerami a fotoaparátmi lapajú všetko naokolo, každý pixel svojho okolia. Teda aj Svätopluka. „I like," odpovedá mladá Japonka, akoby to bola najsamozrejmejšia otázka na svete a nesmelo sa informuje, prečo ma to zaujíma.
Vravím jej, že jej autor je predstaviteľ komunistickej garnitúry a je zviazaný so starým režimom. Navyše, umelci majú voči stvárneniu výhrady. Mladá počúva len zo slušnosti a rýchlo sa lúči. Jej to asi znie tak, ako by to znelo mne, keby mi oduševnene rozprávala o oficiálnych umelcoch dynastie Meidži.
Mladý muž okolo dvadsiatky si sochu fotí zo všetkých strán. „Viete, to je pre mamu, ona je výtvarníčka a veľa o nej počula, aj o proteste výtvarníkov, tak ju chcela vidieť. Nežijeme v Bratislave."
Nie je nám to jedno
„Myslím si, že je to zbytočná socha," hovorí jeden zo skupinky mladých Trebišovčanov a ostatní prejavujú súhlas. „Lepšie by vyzeralo, keby tu nebola." Ostatní sa pridávajú a zabávajú sa na rôznych uhloch pohľadu. „Pozrite, akú má odtiaľto ten kôň malú hlavu," smejú sa.
„Ja mám s Jánom Kulichom problém," zasvätene vyhlasuje asi dvadsaťpäťročné dievča. „Mne sa socha páči," dodáva jej priateľ, aj keď dievča s ním očividne nesúhlasí. Problém má aj mladý muž z Bratislavy, podľa vlastných slov filmár. Sochu vidí prvýkrát a krúti hlavou. Zdá sa, že si nie je úplne istý, či mal kamarátku z Mexika zobrať na prechádzku práve sem.
Suveníry
V predajni suvenírov si už jazdeckú sochu pýtajú, ale ešte nie je ani v podobe pohľadnice, magnetky či v 3D stvárnení. „Viete, myslím, že to mala byť kobyla," hovorí mladá predavačka. 
„Jedna sprievodkyňa nám súkromne povedala, že Svätopluk sa v tvári podobá na Lenina, napokon, veď Kulich robil aj Lenina, má už na sochy jeden grif. Ale zahraniční turisti mu našťastie veľa pozornosti nevenujú, vo veľkých metropolách sú takéto sochy na každom rohu, takže to nie je žiadna veľká téma." Bavíme sa o otváracom ceremoniáli. „Ani mi nehovorte. Ešte na druhý deň tu lietali plastové fľaše a igelitové vrecia, ľudia sa sťažovali nám, aby sme ich vyzbierali, ale to mali predsa urobiť organizátori tej slávy, nie?"
Pri soche sa fotí aj párik Britov. Chalan pózuje s dáždnikom vztýčeným rovno hore. Je to už asi desiatykrát, čo sa niekto fotí pri panovníkovi, zdvíhajúc ruku. Na otázku, či sa im socha páči, odpovedajú kladne. Napadá mi, či to nie je niečo ako Čumil. Alebo cikajúci chlapec v Bruseli. Akurát Svätopluka asi nikto neoblečie do mikiny alebo iného odevu. Možno by mu kapucňa zamaskovala ten čudný hrb.
Zberám sa, je pred piatou, ľudia už chodia menej. Skupina Nemcov lúšti nápis. Je len v slovenčine a latinčine. A ešte posledná skupinka vysmiatych mladíkov, hádam šestnásťročných. „Pekná socha," hovorí jeden z nich, obzerajúc si slabiny koňa s výrazným prirodzením. „Má gule."
Nejasnosti a zvláštnosti sochy
Svätopluk drží v ruke vztýčený veľký meč, na ľavej ruke má štít a na kolenách chrániče. Na štíte a chráničoch je slovenský dvojkríž. Ktovie, možno je to znak Bélu III. z 12. storočia, alebo že by to bol erb Matice slovenskej z roku 1863? Šermiarskemu majstrovi Petrovi Kozovi, ktorý sa v historickej výzbroji a historickom výstroji naozaj vyzná, sa to nepozdáva. Voči zobrazeniu Svätopluka má vážne výhrady. „Osobne by som od umelca očakával, že ak nerozumie tomu, čo zobrazuje z vecného hľadiska, vyhne sa konkrétnostiam a urobí abstraktný obraz skutočnosti," hovorí. „Ak však zobrazuje odev, zbrane a postroj, mal by si prizvať odborníka."
Dominanta sochy, meč je podľa Kozu nepekný. Okrem toho, táto zbraň nebola typicky slovanská. Slovania podľa neho vyrábali skvelé sekery a oštepy, ale meče sa dovážali z Franskej ríše a od severanov. „Vtedajšia technológia výroby ocele totiž potrebovala využívať bahennú železnú rudu, v ktorej je hornina zvetraná a ktorá sa u nás nevyskytuje. Naša ruda je kamenná a obsahuje vyššie percento síry a fosforu, ktoré spôsobujú lámavosť za tepla a za studena. Preto existoval ríšsky zákaz vývozu mečov Slovanom, vďaka ktorému sa meče dostávali k nám buď ako pašovaný tovar, alebo ako korisť. Domáce meče boli ťažkopádne, pretože museli vyvážiť zraniteľnosť materiálu hmotou. Tvar bol ponáškou na franské meče a meč sochy sa, žiaľ, ani na jednu z foriem neponáša," vysvetľuje historik.
Konský postroj na soche je podľa Kozu nefunkčný. Štít mohol byť kruhový, ale problémom je potom znak dvojkríža. „Slovenský znak z 19. storočia na štíte z 9. storočia je viac ako problémový," hovorí. „Ak sa znak navyše vyskytuje aj na nákolenniciach, ktoré sú samy osebe produktom vývoja zbrojí oveľa mladšieho dáta a nikdy nemali tvar ako na soche, je to na zamyslenie. Najhoršie je však, že nákolennice vôbec vidieť. Vtedajší ľudia totiž dôsledne zachovávali hierarchiu. Kráľ alebo knieža boli dôstojné osoby a táto dôstojnosť bola symbolizovaná dĺžkou šatu. V tomto prípade určite pod kolená."
Veľký problém je aj koruna (aj keď Svätopluk v skutočnosti kráľom nebol, ale povedzme). „Ak opomenieme pravdepodobnosť iného tvaru koruny, čo je vec estetiky a umeleckej licencie, chýba minimálne jeden atribút. Každý kráľ je predovšetkým kniežaťom a ako taký má mať pod korunou kniežaciu čiapočku."
Marian Jaslovský
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
