Zvlášť keď ho chce použiť žena, ktorú doma nepoznajú, ale vo svete na jej blogy kliká 14 miliónov ľudí. V čase internetu jej museli otázky doručiť osobne ľudia zo spoločnosti Človek v ohrození. Pre svet je to jedna zo sto najvplyvnejších osobností časopisu Time, pre kubánsky režim hrozba, z ktorej má väčší strach ako z tradičných disidentov. YOANNI SÁNCHEZOVÁ.
V Havane ste pred desiatimi rokmi doštudovali filológiu. Vaša diplomová práca mala názov Slová pod tlakom. Štúdia o literatúre diktatúry v Latinskej Amerike. Nemali ste na Kube s úvahou na túto tému problémy?
Bola to študentská práca a obsahovala kus experimentu. Dnes sa mi zdá málo kritická. Keď som ju obhajovala, komisia chápala, že opis toho, kto je diktátor, pohlavár či tyran je opisom môjho vnímania osoby Fidela Castra. To mi spôsobilo množstvo problémov, skoro som štúdium neukončila. Nakoniec som diplom získala, ale bolo to pre mňa veľké sklamanie, najmä po profesionálnej stránke. Pomyslela som si, že ak mám skončiť ako títo akademici bez toho, aby som mohla slobodne vytvoriť text či sa slobodne vyjadriť, radšej nebudem filologička. Nakoniec som sa stala blogerkou s vedomosťami o informatike a s filologickým základom.
Ako sa žije na Kube s tým, že človek neuznáva režim, ktorý tu vládne?
Sama som sa naučila byť demokratkou, byť tolerantnou a rešpektovať ostatných. Bola to dlhá cesta. Je frustrujúce mať tento názor a myšlienky o slobode slova a je ťažké ísť proti múru každodennej vládnej cenzúry. Ale tiež si myslím, že je to dobrý tréning pre demokraticky zmýšľajúceho človeka, aby zistil, aká dlhá je cesta národa k pluralizmu
V čase, keď ste sa narodili, bolo na Kube módou dávať deťom mená začínajúce na písmeno y. Ako tá módna vlna vznikla?
Pre španielsky hovoriacich ľudí znie anglické j ako ypsilon a v čase, keď na Kube bolo všetko pod kontrolou štátu, sa tak pomenúvanie detí stalo jediným priestorom pre rozvoj kreativity. Bolo to obdobie mien ako Jaquelyn Kenenedy, John Lennon - anglické mená začínajúce na j, ktoré našim rodičom znelo ako y. Naši rodičia nám dávali mená, ktoré začínali na y preto, že im zneli exoticky, zahranične. Existujú tu mená ako Yoana, v angličtine s j, my ho píšeme s ypsilonom. Z tohto mena sa odvodili aj mená Yoani, Yovani, Yordani, Yuliesky.
Aj váš blog sa volá Generación Y, teda generácia ľudí, ktorí dostali mená začínajúce sa na y. Dnes majú viac ako tridsať rokov. Akí sú, akú majú na ostrove perspektívu?
Ľudia mojej generácie sa mali stať súčasťou projektu nového človeka. Ten bol však od začiatku odsúdený na neúspech. Moja generácia je tá, ktorá najviac emigruje. Väčšina mojich kolegov odišla z krajiny alebo sa zahrabali v tichu. Je to generácia ľudí, ktorí trpia obrovskou frustráciou. Nemali šancu realizovať sa ani ovplyvniť dianie v krajine. Na druhej strane si však myslím, že táto generácia zohrá v procese zmien na Kube dôležitú úlohu, pretože práve ona najviac túži po zmene a bude musieť vysvetliť tým, ktorí sú teraz ešte deťmi, prečo tak dlho mlčala.
Vy ste chceli byť učiteľkou. To na Kube nie je ľahké. Nie je dosť peňazí na pomôcky, na platy a režim má jasnú predstavu, čo treba deti učiť. Aké boli vaše skúsenosti?
Pri tomto povolaní som musela vysvetľovať cudzincom, ľuďom, ktorí Kubu navštívili prvýkrát, absurdnosť každodenného života, ktorý tu žijeme. To bol pre mňa najlepší spôsob dozvedieť sa o veciach, ktoré sa diali pred mojimi očami, ale už som ich nevnímala, keďže sa neustále opakovali.
Ako dnes žijú mladí ľudia na Kube? Čo ich zaujíma? Starajú sa o politiku?
Väčšina žije s rodičmi alebo starými rodičmi bez toho, aby mali šancu osamostatniť sa. Tento fakt má na ich život značný vplyv, núti ich k emigrácii. Indiferencia, apatia a konzum spôsobili, že veľa mladých ľudí sa prikláňa k vyriešeniu len svojich vlastných problémov, je to rýchlejšie ako riešiť problémy krajiny. Ide o generáciu, ktorá sa ešte nezobudila, myslím na sociálnej úrovni. Ale v momente, keď sa to stane, tak sa celá krajina otrasie, lebo títo disponujú dobrým vzdelaním, energiou, kreativitou. Ale, žiaľ, stále spia.
Aj vy ste sa ako 27-ročná rozhodli emigrovať do Švajčiarska. Prečo?
V auguste 2002 som odišla najmä preto, že som už nedokázala zniesť kubánsku realitu. Vďaka priateľom, študentom španielčiny, ktorých som učila, som mohla zorganizovať túto cestu s cieľom nevrátiť sa. Bolo to vyjadrenie slobody, pocitu, že už viac neunesiem.
Po dvoch rokoch ste sa vrátili späť na Kubu. Prečo?
Bolo veľmi komplikované byť odlúčená od svojej rodiny. Žiť s pocitom, že som stratila svojich. Po návrate som sa síce borila s materiálnymi obmedzeniami a cenzúrou, ale na druhej strane som sa mohla realizovať po profesionálnej stránke.
Neoľutovali ste návrat?
Na Kube platí, že ak občania opustia krajinu na viac ako jedenásť mesiacov, sú definitívne vyhlásení za emigrantov. Musela som sa preto vrátiť ako turistka, zničiť svoj pas, aby ma nemohli vyhostiť - taká je absurdná kubánska migračná politika. Ale bola som pokojná, že som v krajine, kde som sa narodila a nikto ma nemôže odtiaľto dostať preč.
Pred viac ako šiestimi rokmi sa jeden z najúspešnejších pokusov demokratizovať Kubu - projekt Varela, skončil masovým zatýkaním. Stále je väčšina zo 75 disidentov vo väzení. Majú títo odporcovia režimu nasledovníkov?
Projekt Varela pohol veľa vecí dopredu. V súčasnosti existuje mnoho iných iniciatív a myslím, že ich pluralita je charakteristická pre súčasné obdobie. Teraz je dôležitá napríklad kampaň pomenovaná po zosnulom väzňovi O. Z. Tamayovi (zomrel po protestnej hladovke - poz. red.), ktorá žiada prepustenie politických väzňov a dodnes ju podpísalo viac než 50-tisíc ľudí. Je tu tiež blogerstvo pre tých, ktorí neinklinujú k politike. Je lepšie staviť na diverzitu ako falošnú jednotnosť.
Smrť disidenta Orlanda Zapatu Tamaya vyvolala po svete veľký nepokoj. A na Kube?
Bola to smutná udalosť, ale dokázala zrýchliť niektoré procesy. Prístup k informáciám je dôležitým prvkom, ktorý tlačí k zmene. Ľudia už neveria len oficiálnym informáciám, hľadajú aj iný pohľad. A to je dôležité. Rozšírenie informačného horizontu Kubáncov, poskytnutie prístupu k novým druhom informácií, videám a blogom.
Ani výmena na čele štátu, keď Fidela Castra nahradil jeho brat Raúl, nepriniesla uvoľnenie pomerov v krajine či reformy. Čo si myslia Kubánci?
Momentálne tu vládne pocit, že zmeny v krajine sú nevyhnutné. Tento názor majú tak členovia komunistickej strany, ako aj ľudia na čele opozičných hnutí. Rozdiel je však v tom, o aké zmeny by malo ísť. Malo by dôjsť ku zmene vo vnútri systému, ale na čele s rovnakými lídrami? Celá spoločnosť cíti, že zmena je nevyhnutná, pretože viac už nie je možné zniesť. Myslím, že na Kube je desať percent tých, ktorí veria v súčasný systém, len ho treba vylepšiť. Potom je desať percent tých, ktorí chcú zmenu systému, otvorene kritizujú súčasný stav a majú veľmi negatívny postoj k predstaviteľom štátu. A potom tu je zvyšných osemdesiat percent, ktorí sa prikláňajú raz na jednu, raz na druhú stranu.
A na ktorú sa priklonia?
Ak Raúl zajtra v televízii povie, že zvýši o päťdesiat percent platy, z tejto skupiny sa stanú optimisti, tí verní. Ak Raúl povie, že zníži množstvo potravín na prídel, tak sa priklonia na opačnú stranu. Je to tak preto, že posledných päťdesiat rokov si Kubánci nasadzovali masku, volili pretvárku a dvojitú morálku, aby prežili. Tieto vlastnosti akoby sa už stali vrodenými. Preto je ťažké vedieť, čo si myslí týchto osemdesiat percent. Nepatria však medzi tých, ktorí sa vzoprú zmene. Ak tých desať percent - disidenti, oponenti režimu dosiahnu zmenu, tá väčšina nebude proti, ale nechá sa unášať.
Čo rozkladá komunistický režim na Kube viac? Tlak z vnútra od jeho kritikov alebo tlak zvonku, od medzinárodného spoločenstva?
Režim je zvyknutý na tlak zvonku. Je to jeho salsa - konfrontovať sa so zahraničím. Ale tlak zvnútra je pomerne novým prvkom, preto si myslím, že režim rozkladá viac. Ak by Dámy v bielom neprotestovali a netlačili vládu k prepusteniu politických väzňov, tak by Európska únia pravdepodobne nezaujala pozíciu, akú má. Ak by Orlando Zapata nezomrel a novinár Guillermo Farińas potom nedržal hladovku, myslím, že by odsúdenie zo strany medzinárodného spoločenstva nebolo také silné. Poopravila by som tiež pomenovanie komunistický režim, pretože aj keby som chcela, nemyslím si, že tento režim je komunistický alebo socialistický. Je to castrizmus. Ide o niečo veľmi personalizované a špecifické. Žijeme skôr v kapitalizme. Myšlienky komunizmu sú určené pre verejnosť, ale nič z toho sa neplní.
Je pozícia Raúla Castra v krajine silná?
Nie, Raúl je slabým prezidentom. Preto toľko využíva represie. Tie totiž nie sú znakom sily, ale slabosti. V momente, keď zvyšuje počet uniformovaných policajtov a agentov, aby sledovali občanov, dokazuje, že nie je schopný kontrolovať krajinu. Nedostatok výsledkov ho ešte viac oslabuje. Neexistujú žiadne jeho úspechy, ani po stránke sociálnej, politickej či ekonomickej.
V roku 2008 ste dostali prestížne ocenenie Ortega a Gasset za internetovú žurnalistiku, ale cenu ste si prevziať nemohli. Na Kube môže byť podobná cena skôr trest než odmena. Pomohlo vám ocenenie?
Bolo pre mňa akousi trampolínou, ktorá mi pomohla preskočiť po stránke novinárskej na oveľa vyššiu profesionálnu úroveň. Dostala som veľa ponúk na publikovanie. Ide o najdôležitejšie ocenenie v oblasti španielskeho jazyka, je to niečo ako španielsky Pulitzer. Znamenalo to pre mňa viac zodpovednosti, viac čitateľov, viac ochrany. Myslím, že všetko toto je pozitívne. A tiež som získala viac materiálnej podpory, ktorá mi umožnila rozbehnúť iné projekty.
Žijete v nedemokratickom štáte, ktorý nemôžete ani opustiť. Váš blog zaznamená každý mesiac 14 miliónov kliknutí a prekladá sa do 15 jazykov, ale na Kube sa čítať nedá. A predsa vás časopis Time zaradil medzi sto najvplyvnejších osobností sveta. Čo to pre vás znamená?
Keď som sa to dozvedela, veľmi ma to prekvapilo. Myslím, že som z tých všetkých známych osobností najviac neznáma. Azda je to dobrý signál, že aj bežní občania môžu byť uznaní za svoju prácu. Nielen umelci či politici.
YOANNI SÁNCHEZOVÁ (1975)
Vyštudovala filológiu, neskôr emigrovala do Švajčiarska a opäť sa vrátila. Preslávil ju jej blog Generation Y, ktorý jej zriadili v zahraničí, aby tak obišli cenzúru na Kube. V roku 2008 sa dostala na zoznam časopisu Time ako jedna zo sto najvplyvnejších osobností sveta a americký prezident Barack Obama jej blog pochválil za to, že „umožňuje svetu pozrieť sa na realitu každodenného života na Kube". Jej meno sa stalo pre časť Spojených štátov symbolom na zrušenie embarga, ktoré až donedávna bránilo Kube pripojiť ostrov na internet cez podmorské káble. Barack Obama to americkým telekomunikačným firmám povolil minulý rok.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
