Ušli pred ruskou armádou na Slovensko pred šiestimi rokmi. Prešli všetkými tábormi, dostali azyl, na občianstvo čakajú dva roky.
ZVOLEN. Chasan Sugaipov utiekol s celou rodinou pred ruskou armádou z Čečenska pred šiestimi rokmi. Prešli slovenskými utečeneckými tábormi a po polročnom pobyte
v Integračnom stredisku pre azylantov vo Zvolene zostali bývať v meste. S manželkou Larisou a tromi deťmi žijú v prenajatom dvojizbovom byte vo Zvolene a takmer dva roky čakajú na udelenie občianstva. V jednoducho zariadenom byte na sídlisku dvere otvorila Larisa, 50-ročná bývalá účtovníčka so šatkou na hlave.
Milan Kajo Zbořil, pracovník mimovládky Slovenská utečenecká rada, vopred upozorňuje, že v Čečensku sa ženám ruka nepodáva. Zoznámenie sme odbavili pokývnutím hlavou a neskôr šálkou čaju.
Vojaci ich dokopali
V roku 2004, keď vrcholil čečenský krvavý konflikt, ruská armáda „čistila“ priestor. Päťdesiatročný Chasan o poslednom stretnutí s vojakmi hovoriť nechce. Hoci rozumie, len krúti hlavou a odvracia oči. Na otázky odpovedá manželka dobrou slovenčinou s ruským akcentom. Vypomáha si aj ruštinou.
„Vojaci chodili po domoch a zabíjali ľudí. Prišli aj k nám, manžela chceli zobrať. Najstarší syn ho chránil. Oboch brutálne zbili, syna skoro zabili. Skončil v nemocnici s natrhnutou slezinou. Odišli asi preto, že si mysleli, že sú mŕtvi,“ hovorí Larisa.
Otec a syn Sugaipovci skončili po útoku vojakov v nemocnici. Pravdepodobne tam ich kontaktoval dagestanský prevádzač a navrhol im útek z Čečenska. Za prechod cez Rusko a ukrajinskú hranicu zaplatili 1500 dolárov. Na Slovensku ich zadržala polícia.
„Tri dni sme boli v ťurme, vo väzení. Zobrali nám odtlačky prstov a previezli nás ďalej. Boli sme bez vody, ženy aj deti odpadávali od únavy. Podmienky? Bez vojny sa dá vydržať všetko,“ hovorí Larisa.
Ponížení, ale potichu
Po ôsmych mesiacoch u nás dostali azyl a presťahovali sa do strediska vo Zvolene. Larisa začína hovoriť o tom, že chvíľami cítila poníženie, ale manžel ju okamžite zastaví. A tak úvahu uzavrie tým, že nevie, ako by dopadli, keby im nepomohol Zbořil a jeho organizácia.
Po pol roku štát rodine ponúkol byt v Lučenci, ale odmietli. „Bol som sa tam pozrieť, katastrofálne. Samí Cigáni, špina, bordel. Normálny človek by v takých podmienkach nebýval.“ Zbořil im pomohol nájsť čo najlacnejší prenájom vo Zvolene.
Sugaipovci sa naučili po slovensky asi za rok. Učili sa, pozerali televíziu, už rozumejú všetkému a hovoria veľmi dobre. Deti sú úspešné. Najstarší syn pracuje v Divadle z Pasáže, stredný študuje prvý rok na gymnáziu a najmladšia dcéra má dobré výsledky na miestnej základnej škole.
Ruštinu vždy odhalia
„Medzi sebou hovoríme po svojom, ale deti s nami už po slovensky. Keď si hľadám prácu, snažím sa v telefóne o čo najčistejšiu slovenčinu, ale vždy to zistia. Pýtajú sa, odkiaľ ste. Hovorím, že zo Zvolena a oni, ale odkiaľ ste prišli... Poviem, že z Čečenska, štát Rusko. Väčšinou povedia, že sa ozvú, ale telefón už nezazvoní,“ dodáva Larisa.
Sugaipovci si zarábajú príležitostne. Larisa upratuje, chodí zbierať ovocie. Chasan, niekdajší vodič riaditeľa kolchozu, si nájsť trvalú prácu nevie. „Skončila som opatrovateľský kurz. Naučila som sa po nemecky, ale bez občianstva sa nepohneme,“ dodáva Larisa.
Čečeni žiadali o udelenie občianstva pred takmer dvomi rokmi. „Občianstvo dostali Albánci, Srbi, Iránci. Prišli mesiace po nás. Nikde som nedostala odpoveď,“ hovorí Larisa.
Zbořil hovorí, že od rodiny úrady žiadajú, aby sa vzdali ruského občianstva. „Je to bezproblémová rodina. S takouto požiadavkou som sa stretol prvý raz. Ak sa vzdajú ruského občianstva a slovenské nedostanú, budú vo vákuu,“ hovorí Zbořil.
Zajatci dostanú nové rodné čísla
V Integračnom stredisku vo Zvolene je pusto. Nasťahovať sa tam majú bývalí väzni z Guantánama. Štát nesleduje, ako sa azylantom po odchode darí.
ZVOLEN. Slovenský príbeh trojice bývalých väzňov z Guantánama sa môže skončiť neisto. Ak dostanú azyl, pôjdu pravdepodobne do voľnejšieho režimu, ako majú teraz za plotom a vysokou bránou v Medveďove. Čaká ich dom vo Zvolene, možno až na pol roka.
Egypťana, Tunisana a Azerbajdžanca prijalo Slovensko na začiatku roka. Sťažovali sa na zlé podmienky a týždeň držali hladovku. Potom ustúpili.
Integračné stredisko vo Zvolene funguje od roku 1992 a momentálne je prázdne. Regionálny manažér Jozef Ulrich, ktorý pracuje s utečencami už takmer 20 rokov, hovorí, že „už zajtra“ sa to môže zmeniť. Zariadením prešlo takmer 450 cudzincov, čo sú vyše tri štvrtiny z udelených azylov.
Pred rokmi zrekonštruovaný dom blízko centra splýva s ostatnými budovami. Žiadna tabuľa, žiadne označenie. Nič nepripomína zariadenie ministerstva vnútra, v ktorom sa manažér a jedna pracovníčka mimovládnej organizácie starajú o ľudí s udeleným azylom.
Dom, televízor, dávky
„Naším poslaním je uľahčenie prvých krokov,“ hovorí Ulrich v triede plnej plagátov so slovenskou gramatikou, písmenami, základnými slovíčkami.
Spolupracujú s mimovládkami, pomáhajú pri vybavovaní dokladov, komunikácii s úradmi, hľadaní zamestnania.
Azylanti bývajú v jedno a dvojizbových bytoch s kuchyňou a kúpeľňou pol roka. Televízor je v spoločenskej miestnosti. Štvorčlenná rodina platí mesačne bývanie a servis asi sto eur. Peniaze dostáva vo forme sociálnych dávok.
Obyvatelia domu sa môžu po krajine voľne pohybovať, jediným obmedzením je dodržiavanie nočného pokoja. „Sú to slobodní ľudia. Majú práva a povinnosti bežných občanov,“ hovorí Ulrich.
Azylanti sa na začiatku musia prihlásiť na trvalý pobyt na cudzineckej polícii, kde im pridelia nové rodné čísla a získajú doklady. Potom sa prihlásia na odbore sociálnych vecí, aby mohli dostávať dávky a na úrade práce. Jazykový kurz je povinný.
„Znalosť jazyka je veľmi dôležitá. Niektorí nepoznajú ani písmená abecedy,“ hovorí Ulrich. „Po dvoch mesiacoch nemám s nimi problém komunikovať v slovenčine.“
Život po centre nesledujú
Po polročnom pobyte Integračné stredisko ponúka azylantom ubytovanie v Košiciach a v Lučenci. Manažér Ulrich pripúšťa, že v Lučenci podmienky nie sú dobré a tieto byty využívajú údajne len ako poslednú možnosť.
Migračný úrad nesleduje osudy azylantov po opustení zvolenského zariadenia.
Daniel Vražda
Beata
Balogová
