Majstrovstvám sveta vo futbale podľahla celá Južná Afrika. Aj tí, ktorí neboli športovými fanúšikmi, opakovali: „Človeče, ale toto je World Cup, chápeš? U nás doma." Hoci futbalový sen sa už pomaly končí, radosť zo života a z hry dokážu miestni preniesť aj na tých, ktorí túto krajinu na vlastné oči ešte nevideli. Dve hodiny pred nedeľňajším finálovým zápasom odštartujú veľkolepú šou. Záverečný ceremoniál s názvom Chuť na viac chce strhnúť tancom a spevom viac ako 500 miliónov televíznych divákov. No tento kút sveta ponúka krásu aj v momentoch na prvý pohľad obyčajných.
„Aah, mundial?" Vychrlí na mňa otázku pracovníčka bezpečnostnej ochrany na letisku v Aténach pri pohľade na batožinu plnú foťákov a objektívov. Hneď volá kolegu sediaceho za monitorom rontgenu. „On letí z Afriky z majstrovstiev!" Bezpečnosť ide bokom. „Bol si na ploche? Videl si ich všetkých zblízka?"
Videl. Usmievam sa a vysvetľujem, že náš tím vypadol, tak idem domov. „A odkiaľ si? Zo Slovenska? O.k., dobrí ste boli. Naši tiež vypadli, bolo to smutné, ale nič to, veď znova o štyri roky," vraví pani so širokým úsmevom.
Afrika futbalom ožila
Posledné z futbalových stretnutí na tejto ceste, no v podstate veľmi podobné tým africkým. Nikdy som sa nepokladal za fanúšika futbalu, skôr som sa stotožňoval s postojom mojej prababičky z Moravy. Tá sa vždy tak trochu cynicky čudovala, prečo tým futbalistom nedajú viac lôpt, aby sa nemuseli naťahovať o tú jednu. A nakoniec ten slovenský futbal sa mi vždy spájal skôr s niečím negatívnym. Pre fotografa je to trápenie, tma na štadiónoch, paneláky za hlavičkujúcimi hráčmi a potom fanúšikovia, policajti a lietajúce pivá a stoličky.
V Juhoafrickej republike však svet žil futbalom inak. Keď som miestnym vravel, že ma mrzí koniec ich "Bafana Bafana", tak ma upokojovali: „Človeče, je to šport, taký je futbal." Nič nebránilo tomu, aby sa na miestnych provizórnych ihriskách do lopty kopalo ďalej za atmosféry podobnej tej v Soccer City. Krik, hluk, vuvuzely.
Emócie, vášeň pre hru a radosť Juhoafričanov s Jabulani ma napokon presvedčila. Začal som veriť futbalovému príbehu Afriky. Na konci úspešnému, podobne ako príbeh Nelsona Mandelu, väzňa, z ktorého sa stal prezident.
Reklama miestneho mobilného operátora hlásala :„Keď sa deje World Cup za vaším dvorom, je to čas na Ayobu!!!" Miestne dievča v presscentre mi vysvetľuje: „Ayoba je výkrik, ktorý kričíš, keď máš radosť, keď máš chuť oslavovať."
Radosť zo života
Pochopil som, že Juhoafričania oslavujú ani nie futbal samotný, ale skôr život na pozadí futbalovej kulisy a tak fúkajú do vuvuzel na všetkých zápasoch rovnako intenzívne bez ohľadu na to, či hrá Slovensko alebo Brazília.
V tejto explózii africkej radosti, ku ktorej sa pridáva svet, stojí ten náš slovenský akosi bokom. Nervózny tréner, ochranka strážiaca hráčov pred potenciálnym útočníkom z radov zahraničných novinárov, kúsok Slovenska na južnej pologuli.
Čaro afrického šampionátu však pokračuje aj bez slovenského futbalu a jeho detských chorôb. Vuvuzely vyprevadia majstrov a World Cup South Africa 2010, prvý futbalový šampionát na čiernom kontinente, sa zapíše do histórie. Normálne nemám rád Shakiru, ale tentoraz musím súhlasiť: This time for Africa!

Beata
Balogová
