Vzali sa. Presnejšie povedané, zaregistrovali sa. Štyridsaťjedenročný moderátor a podnikateľ Václav Buriánek a jeho tridsaťpäťročný priateľ Roman Ratkoš sa po viacročnej známosti „zosobášili" v októbri 2006.
„Počkali sme pár mesiacov od zavedenia inštitútu, aby sme neboli medzi prvými. Netúžili sme po mediálnej pozornosti," vysvetľujú.
V tom čase mali na radnici voľné len pondelky, takže mali oslavu s vyše stovkou hostí aj zo zahraničia netradične už víkend pred svadbou. Samotný akt na radnici bol potom už iba formalitou. „Len sme potvrdili, že dobrovoľne vstupujeme, ostatné nepovinné formality matrikárke zakázali," smeje sa Václav.
Aj výmena bozkov a prsteňov je pri registrácii nepovinná. Pár však formalitám neušiel - v rámci registračnej zábavy ich oddala travesty umelkyňa Lussy de Borg, ktorá parodovala matrikárku.
Patríme k sebe
„Nebrali sme to ako prelom vo vzťahu, vyplynulo to zo situácie. Rodina brala toho môjho Slováka za svojho už dávno," opisuje Buriánek. K rozhodnutiu registrovať sa ich viedli skôr emocionálne ako praktické dôvody: „Nepátrali sme po nejakej výhode, obaja sme pocítili potrebu potvrdiť, že k sebe patríme," hovorí.
V ich prípade bolo výhodou, že po zaregistrovaní už nebol pre Slováka Romana Ratkoša žiadny problém získať v Česku zelenú kartu. „Cudzinecká polícia brala registráciu ako manželský zväzok," vysvetľuje Buriánek. Zatiaľ nemuseli tento inštitút vo vzťahu k úradom inak využiť. „Robili sme to aj preto, aby tu bola nejaká právna ochrana, keby sa niekomu z nás niečo stalo," vysvetľujú.
Václav má meno svojho partnera preto napísané aj vo svojom občianskom preukaze.
Inštitút by však neodporúčali mladším párom, ktoré sú spolu len krátko, hoci zrušenie registrovaného partnerstva prebieha bez súdov, ak partneri potvrdia, že sú majetkovo vysporiadaní. „Aby nezvyšovali rozvodové štatistiky," smejú sa. Oni zatiaľ nad niečím takým nepremýšľajú.
S Romanom vedú spolu na Barrandove reštauráciu. „Nestretli sme sa s jedinou negatívnou reakciou," hovorí. Pripúšťa však, že v Prahe je situácia iná ako v iných mestách. „Ak sa v meste poriadajú pride sprievody, je tu taký malý počet odporcov, že sú trochu na smiech," opisuje. Aj príbuzní zo Slovenska ich partnerstvo prijímajú, občas za nimi pricestujú do stovežatej.
Marcipánoví ženísi
Aleš Rumpel, riaditeľ filmového festivalu Mezipatra sa so svojím priateľom, fotografom Josefom Rabarom, brali asi rok po prijatí zákona o registrovanom partnerstve. Obaja majú okolo tridsiatky. Josef Rabara síce vyrastal na Slovensku, ale je typickým Čechoslovákom zo zmiešanej rodiny.
Aj pre nich bola registrácia ich vzťahu dôležitejšia v symbolickej rovine. Ako totiž hovorí Rumpel, pre generáciu ich rodičov je svadba neodmysliteľná. „Hoci je Česká republika dosť ateistická a každé druhé manželstvo sa rozvádza, presvedčenie, že vzťahy by mali smerovať k svadbe, je silnou súčasťou našej kultúry. Keby sme ju nemali, stále by to rodina brala, že sme len priatelia. Takto to dostalo v ich očiach istú vážnosť," dodáva.
Na registrácii mali asi štyridsať hostí. Ani marcipánová torta nemohla chýbať. Samozrejme, s dvoma ženíchmi na vrchu. „Nechala ju urobiť moja mama, zostali jej potom dve marcipánové nevesty," hovorí Rabara.
„Neviem, či by niečo bolo v našom vzťahu inak, keby sme sa neregistrovali. Ale bol to pekný akt voči našim priateľom a rodine. Mama to celé preplakala, keď videla, koľko tam prišlo kamarátov. Aj česká babička," dodáva.
Slovenskú babku a dedka z Košíc nepozvali. „V tej dobe to ešte nevedeli, trochu som sa bál, lebo sú dosť veriaci. Ale bol som prekvapený, že keď som neskôr prišiel so svojím partnerom na rodinnú slávnosť, nemali žiadne námietky," poznamenáva.
Zmeny v zákone
Podľa Rumpela ponúka inštitút partnerstva v Česku dosť málo praktických výhod. „Sú to skôr fatálne veci, že môžeme napríklad dostať informácie v nemocnici a že je tam istý stupeň dedičstva po partnerovi."
Pri registrovanom partnerstve však nevzniká spoločné vlastníctvo, partneri stále platia najvyššiu sadzbu dane aj pri dedení či darovaní.
Podľa neho by bolo možno legislatívne praktickejšie doplniť príslušné úpravy pre gejov a lesbičky v zákone o manželstve, tak ako sa to stalo v Španielsku či Portugalsku. „Je síce romantické byť partnerom, ale stále ide o inštitút druhej kategórie," hovorí Rumpel. Pripomína, že poniektorí príslušnú českú legislatívu obviňujú až z protiústavnosti. „Ak ste sami, môžete si adoptovať dieťa, ak vstúpite do partnerstva, tak už nie," vysvetľuje.
Zmeny v platnom zákone však počas nasledujúcej konzervatívnej vlády nevidia reálne. „Politici z TOP 09 či ODS sú takmer všetci proti," dodáva Rumpel.
O tom, či zavedenie partnerstva nejako ovplyvnilo verejnú mienku, možno podľa neho len špekulovať, keďže prieskumy verejnej mienky sa na túto tému robili skôr pred jeho prijatím.
Určite to však homosexualitu normalizuje. „Veľa ľudí automaticky prijíma väčšinový názor. Ak štát deklaruje, že takého vzťahy ľudí sú normálne, že môžeme ísť na radnicu, dáva tým signál."
Rabara kladie predovšetkým otázku, čo sa stalo s tradičnou rodinou po prijatí tohto zákona.
„Všetci kritici hovorili, že tento inštitút ohrozí rodinu. Ale ako sme ju ohrozili? Všetko je ako doteraz," myslí si Rabara.
Na festivale Pohoda 2010 v stánku iniciatívy Inakosť a Filmového festivalu inakosti prebiehala popri podpisovej akcii na podporu zákona o registrovaných partnerstvách aj anketa s otázkou, kedy bude takýto zákon na Slovensku prijatý. Našli sa recesisti, ktorí označili rok 2011 a optimisti, ktorí verili v rok 2015. Pesimisticky však vyhral rok 2025.
„Myslím, že veľa gejov a lesieb ani znenia predkladaných návrhov nepozná, napriek tomu dúfajú, že nejaký zákon sa na Slovensku konečne prijme," hovorí Zita Hosszuová z Filmového festivalu inakosti.
Podľa nej aj zlý zákon o registrovaných partnerstvách môže byť začiatkom cesty k otvorenej spoločnosti, ktorú inakosť nedesí. „Slovensko svojou legislatívou podporuje vytváranie mienky, že láska, milovanie a spolužitie dvoch ľudí rovnakého pohlavia nie je v hĺbke a úprimnosti citu rovnocenné heterosexuálnym vzťahom. To nás bolí a uráža. Potrebujeme gesto od štátu, že k nám takýto postoj neprechováva," dodáva Hosszuová.
Čechom síce ich zákon závidí, sama by však za žiadnych okolností nevstúpila do registrovaného partnerstva, ktoré by jej ako jednotlivcovi zakazovalo adopciu dieťaťa.
Hlavným odporcom uzákonenia homosexuálnych zväzkov je je na Slovensku katolícka cirkev. Cirkevný analytik Imrich Gazda nevidí pri tejto otázke manévrovací priestor. „Biblia priamo odsúdila homosexualitu, jej akceptácia nie je ani súčasťou cirkevnej tradície," dodáva.
„To, že homosexuálne partnerstvá ohrozujú rodinu, je asi rovnako absurdné ako tvrdenie, že manželské páry, ktoré spolu nemôžu splodiť dieťa, sa ani nemali brať, keďže nenapĺňajú, a tým zákonite aj ohrozujú princípy tradičnej rodiny," argumentuje Hosszuová.
Na Slovensku sa k tomuto zákonu nehlási ani ľavica, tradičný spojenec liberálov. Nedávny vicepremiér pre menšiny Dušan Čaplovič spolu s premiérom Robertom Ficom opakovali, že nejde o spoločenskú prioritu.
Návrh zákona o partnerstvách bol na Slovensku predložený do parlamentu jediný raz, v roku 2002 ho však zamietli už v prvom čítaní.
Riešenie registrovaných partnerstiev mala vo svojom volebnom programe v nedávnych voľbách aj koaličná SaS. V mene dohody s KDH sa však táto otázka nedostala do základu programového vyhlásenia vlády. Kontroverzné témy by podľa premiérky Ivety Radičovej nemali strany presadzovať ani individuálne, homosexuáli teda na Slovensku zrejme tak skoro svoje registrácie oslavovať nebudú.
Fakty a čísla
Do júna 2010, teda za štyri roky existencie tohto inštitútu v českej legislatíve bolo registrovaných presne 995 párov, z toho 704 mužských a 291 ženských. Registráciu ukončilo nateraz 45 dvojíc, 25 z nich predstavovali lesbické páry.
V Česku sa môžu registrovať aj zmiešané páry, kde je jeden z páru cudzinec, po Slovákoch sú najčastejšími partnermi Brazílčania, Ukrajinci či Austrálčania. Napríklad za prvý polrok 2010 bolo v Prahe registrovaných 26 párov, z čoho 21 gejských, pri ktorých boli dvaja partneri zo Slovenska a jeden Austrálčan. Zo štatistík Colour Planet vyplýva, že zatiaľ je v Česku takto registrovaných okolo tridsiatky Slovákov. Český zákon o registrovanom partnerstve však neumožňuje registračnú „turistiku". „Aspoň jeden z páru musí mať české štátne občianstvo," hovorí Lucie Otáhalová, vedúca oddelenia sekretariátu Rady vlády ČR pre ľudské práva. Kritici českého zákona však uvádzajú, že už trvalý pobyt jedného z partnerov v krajine za Moravou by mal zakladať právo na registráciu.
Za registrované partnerstvo začalo bojovať Združenie organizácií homosexuálnych občanov (SOHO) ešte na začiatku 90. rokov. Prvé odmietnutie zákona prišlo v roku 1995. Tretí poslanecký návrh neprešiel o desať rokov neskôr už len o jeden hlas, okamžite však poslanci pripravili ďalšie návrhy. Na začiatku roka sa za inštitút postavilo 500 osobností. Senát nakoniec zákon schválil na prvý raz, no vzápätí ho vetoval prezident Václav Klaus. Za jeho krok sa postavili konzervatívci, hlavne z katolíckej verejnosti. Ešte v marci toho istého roku poslanci prelomili Klausovo veto, zákon mohol vstúpiť do platnosti v júni 2006.
Hneď v ten deň bol v Ostrave registrovaný prvý mužský pár - 26-ročný kuchár Pepa a 42-ročný železničiar Karel. Aj prvé ženy boli registrované v Ostrave - 30-ročná predavačka Štěpánka a 27-ročná pekárka Vendulka.
Česká biskupská konferencia, ako potvrdila jej hovorkyňa Irena Sargánková, svoj postoj k registrovanému partnerstvu ani po prvých skúsenostiach nemení. Katolícki biskupi sa vyjadrili, že neexistuje nijaký dôvod pre priznanie prednostných práv ktorejkoľvek skupine ľudí iba pre jej sexuálne vzťahy. Spolužitia, ktoré nemajú viesť k rodeniu a výchove detí, nesmie podľa nich verejná moc inštitucionalizovať tak, aby im priznávala podobný štatút, aký patrí manželstvu a rodine. Ako dodáva Sargánková, adopcia detí homosexuálnymi pármi nezodpovedá záujmom dieťaťa, ktoré má právo na náhradnú výchovu vo zväzku medzi mužom a ženou, ktorí zastávajú úlohy otca a matky.
Beata
Balogová
