Hoci ľudia so smutnými okamihmi v živote počítajú, smrť blízkeho ich bolestivo zasiahne. Musia však zosnulému zariadiť poslednú službu - pohreb.
V roku 2009 na Slovensku podľa Štatistického úradu SR zomrelo 52913 ľudí. Z nich malo podľa hovorcu Konferencie biskupov Slovenska Jozefa Kováčika 38753 katolícky a podľa mediálnej tajomníčky Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Edity Škodovej 4482 evanjelický pohreb.
Úctu si zaslúži aj zlý život
Katolícky kaplán z Marianky Marek Vadrna vysvetľuje, že pohreb je obrad, určený najmä pre živých. Ide o sväteninu, čiže vzdávanie úcty ľudskému telu, ktoré má svoju dôstojnosť, ale aj úcty a poďakovania Bohu za konkrétny život. „Úctu si zaslúži každý život. Aj ten, ktorý sa nám javí ako zlý." Aj život masového vraha? „Áno, aj ten si zaslúži úctu, lebo život je dar od Boha, hoci ľudia s ním môžu narábať svojvoľne," vraví Vadrna.
Cirkevný pohreb však nie je umožnený každému. Katolíci odmietajú pochovávať ľudí bez krstu. Vadrna napriek tomu vraví, že ak by ho zavolali, prišiel by aj na takú rozlúčku: „Spravil by som to však inak - nebol by som oblečený v cirkevnom rúchu, ale pomodlil by som sa. Treba pritom rozumieť, že zosnulý nepatril do našej cirkvi, čiže žiadať pre neho katolícky obrad je zvláštne."
Voľnejšie pravidlá má evanjelická cirkev. Farár Ján Ruman z Veľkého Krtíša hovorí, že „tento obrad je vyprevadenie človeka z náboženského pohľadu, čiže v zásade by malo ísť o veriaceho." Podľa Škodovej to však nie je striktným pravidlom, „evanjelici v každom človeku vidia Božieho tvora, a ak ich o to pozostalí požiadajú, cirkevný pohreb neodmietnu." Obvykle sa nebránia pochovať aj členov iných cirkví, či nepokrstených.
Čo s nepokrsteným dieťaťom?
Niektoré deti umrú skôr, ako ich rodičia stihnú dať pokrstiť. Vadrna hovorí, že tu sa dieťa berie ako katechumen, čiže kandidát krstu. „Vnímame ho ako veriaceho, a tak ho aj pochováme."
V roku 2006 sa však na blogu SME strhla vlna kritiky k článku katolíckeho kňaza Stanislava Illéša, ktorý opísal príbeh, ako za ním prišla matka s cieľom pokrstiť dieťa. Za krstného otca chcela brata, ten však nemal birmovku. Kňaz jej odporučil nájsť iných krstných rodičov, po čase mu ale povedala, že krst chce zrušiť, pretože za krstného naďalej požaduje svojho brata. Zaujímala sa o termín najbližšej birmovky. „Nie, tento rok nebude, možno budúci, alebo až potom ten ďalší...," odpovedal Illéš. „Tak ten krst odložíme na inokedy," kontrovala matka, na čo kňaz reagoval slovami: „Ako myslíte, len potom nepríďte plakať, keď sa dieťatku niečo stane. Ja nepokrstených nepochovávam."
Teológ a publicista Ľubomír Jaško uznáva, že postoje Illéša sú v súlade s úradným cirkevným učením, akurát necitlivo vyjadrené. Dodáva však, že „hlavným motívom prístupu kňaza síce bol apel na zodpovednosť človeka, ktorý od cirkvi čosi žiada, ale predsa z tohto uvažovania vidno tradičnú predstavu o krste, ktorý je chápaný ako magická poistka pred večným zatratením. Chýba viac dôvery v milujúceho Boha. Ten nemôže byť vo svojej láske obmedzovaný pohľadom na technické záležitosti cirkvi."
Podľa teológa Miroslava Kocúra je poznámka kňaza, že on nepokrstených nepochováva, otázna. „Nemá oporu v súčasnom cirkevnom práve. Nepokrstený, zvlášť ak ide o malé dieťa kresťanských rodičov, ktorí ho majú záujem pokrstiť, môže byť na ich žiadosť cirkevne pochovaný. Matka by sa mala obrátiť na iného kňaza, prípadne ísť za biskupom." Kocúr dodáva, že vnímanie krstu ako záruky, že sa dieťaťu nič nestane, či hrozby, že ak nebude momentálne pokrstené, tak sa nedostane do neba, určite nie je správne. „Medzi ľuďmi aj kňazmi je však rozšírené."
Katolícka cirkev pochováva aj samovrahov. „Obrad je však kratší a používame k danej situácii priliehavé texty," vysvetľuje kaplán Vadrna. Cirkevný zbor evanjelickej cirkvi v Bratislave uvádza, že „pri pohrebe samovrahov treba konať pohreb normálnym spôsobom; je však nutný diferencovaný výber liturgických textov, primeraný obsah kázne a odobierky."
Povzbudiť pozostalých je ťažké
Andrea z Trnavy má ťažké srdce na duchovného, ktorý pochoval jej starých rodičov. „V oboch prípadoch akoby tie frázy recitoval robot, ktorý to chce mať čo najskôr za sebou." Ivana z Banskej Bystrice jej postreh potvrdzuje - ujo mal pohreb na dedine, dokonca tam boli aj „plačky", ale celé mi to prišlo smiešne. Z kňaza bolo cítiť, že je to povinnosť, ktorú musí absolvovať." Jana zo Zvolena má opačnú skúsenosť: „Zažila som viac pohrebov s rôznymi kňazmi, a všetci do toho dali hlboký súcit."
Vadrna za osem rokov praxe pochoval veľké množstvo zosnulých. Necitlivosť niektorých kňazov pri pohreboch vníma ako neprofesionálny prístup a rutinu. Pripúšťa však, že nie je dobré, ak kňaz do pohrebu investuje city. „Bolo by to vyčerpávajúce. Ak máte robiť denne päť pohrebov, ako niektorí kňazi v Bratislave, a pochovávať aj malé deti, nemôžete sa citovo angažovať. Treba sa však vždy správať tak, aby pozostalí cítili spoluúčasť."
„So zvesťami Božieho slova a prežívaním zármutku sa nesústreďujeme iba na zosnulého, ale najmä na tých, čo ostávajú," vysvetľuje Ruman, ktorý za šesť rokov pochoval okolo stovky ľudí. Súhlasí s Vadrnom, že investovať priveľa citov do pohrebu nie je dobré. „Často nie je jednoduché postaviť sa pred ľudí a povedať čokoľvek povzbudivé. Ak by som sa do toho celý emočne vložil, pohreb by som nezvládol. Pochovával som napríklad štvorročného chlapčeka, ktorý zomrel na srdcovú vadu. V takých chvíľach sa jednoducho musíte naučiť na chvíľu vypnúť emócie. Aj tak neskôr vždy vyplávajú na povrch. Úlohou farára je povzbudiť pozostalú rodinu v nádeji na ich stretnutie vo večnosti."
Poplatky sú dobrovoľné
Prečo sa pri katolíckom pohrebe kropí truhla svätenou vodou a okiadza kadidlom? Kaplán z Marianky Marek Vadrna vysvetľuje, že to prvé značí pripomienku krstu a druhé fakt, že ľudské telo bolo príbytkom Ducha svätého. „Vníma sa teda ako oltár."
Evanjelická ani katolícka cirkev žiadne poplatky za pohreb nestanovujú, povolené sú však dobrovoľné príspevky (milodary) na účely cirkvi.
Kremácia už na rozdiel od minulosti nie je tabu. Aj podľa katolíckeho Kódexu kánonického práva „cirkev nástojčivo odporúča, aby sa zachovával nábožný zvyk telá zomrelých pochovávať; nezakazuje však kremáciu, ak nebola zvolená z dôvodov, odporujúcich kresťanskému učeniu."
Ruman dodáva, že najočisťujúcejší moment v tom všetkom je, že Boh má východisko aj zo smrti. „Pohreb je akoby rozlúčka pred dlhou cestou. Posledné zbohom teda nie je úplne presné vyjadrenie skutočnosti, veď sa ešte uvidíme v nebi. V tom cítim obrovskú nádej."
Kto nesmie mať katolícky pohreb?
Kódex kánonického práva stanovuje:
Ak pred smrťou neprejavili nijaké znaky pokánia, cirkevné pohrebné obrady treba odoprieť:
- všeobecne známym apostatom, heretikom a schizmatikom;
- tým, ktorí si zvolili kremáciu vlastného tela z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskej viere;
- iným zjavným hriešnikom, ktorým nemožno priznať cirkevné pohrebné obrady bez verejného pohoršenia veriacich.
Ak sa vyskytne nejaká pochybnosť, treba sa poradiť s miestnym ordinárom a držať sa jeho úsudku.
zdroj: kbs.sk
Beata
Balogová
