MIROSLAV POLLÁK sa hneď po svojom menovaní na post splnomocnenca vlády pre rómske komunity preslávil konštatovaním, že nikto nemôže byť dokonalý. Jeho nedokonalosťou je, že nie je Róm. Nepôsobí ako rázny sociálny manažér, prekvapuje skôr jemnosťou a nadhľadom.
Študovali ste matematiku, prečo sa jej nevenujete?
Matematika nie je zlá príprava, naučí spôsobom myslenia. Ja som sa však nasťahoval do regiónu, kde ľudia potrebujú niečo iné, tak som sa preorientoval na realizáciu rôznych sociálnych aktivít.
Žijete na Spiši. Nie sú tam miesta, kde to doslova, čo sa týka spolužitia menšín, vrie?
Nie som naivný ani zamilovaný do romantickej predstavy o ideálnom spolužití každého s každým. Aj na Spiši sú problémy, je to znevýhodnená, často zaostalá oblasť. Ak zoberieme, že v priebehu 20. storočia bolo len v Levoči dvanásť násilných exodov - Maďarov, Židov, Nemcov, Čechov, buržoáznych živlov do gulagov, kňazov, rehoľníkov alebo len odchodov za prácou - čo to urobilo so sociálnou klímou? Žije v Levoči ešte niekto pôvodný? Na druhej strane sa však dajú nájsť aj pozitívne príklady. Levočský kostol je jeden z dvoch na Slovensku, ktorý spoločne využívali katolíci aj evanjelici, vďaka čomu prežil aj husitov. Keď štúrovci utekali, našli záchranu práve v Levoči. Rôznorodosť je práve to, čo ma na Levoči lákalo, keď som sa sem rozhodol presťahovať.
Prečo sa angažujete v práci pre Rómov?
Lebo tu žijem.
Väčšina z nás si však problémy Rómov veľmi nepripúšťa k srdcu. Prečo vy áno?
Asi hej, je to pohodlnejšie. Najjednoduchšie sa problém rieši tak, že ho ignorujeme, zlikvidujeme alebo si ho nevšímame. Akoby problémy neexistovali, ak sú za ohradou či v inom katastri. Je mi jasné, že v tomto priestore žijeme my aj oni a že ide o to, či budeme žiť spolu, alebo proti sebe. Nerád používam slovné spojenie rómsky problém. Aký problém? Veď ide o ťažkosti života a život treba žiť a jeho ťažkosti riešiť.
Zohráva pri tom vašom postoji úlohu aj váš kresťanský postoj?
Skôr praktický a otvorený postoj k životu ako kresťanský svetonázor.
Prvé ohlasy na vaše menovanie zhodnotili, že nemáte ešte v spoločnosti vybudovanú dôveru.
Je pravda, že som si ju nijako zvlášť nebudoval, hlavne nie v Bratislave. Ani neviem, čo dôvera spoločnosti presne znamená. Človek asi nemôže byť s každým hneď kamarát.
Budete mať ako Neróm na svojom novom poste ako aj nejaké výhody?
Nie som členom žiadnej kliky, rodinného klanu, tak či onak zadefinovanej skupiny.
Nie som nikomu zaviazaný, nikto ma nemanipuluje.
Poznáte však Rómov dostatočne?
Nemyslím si, že by som Rómom nerozumel, mám skúsenosť z terénu.
Ako vnímate deľbu kompetencií medzi splnomocnencom a podpredsedom vlády pre menšiny?
To ma až tak netrápi, je to inštrumentálna záležitosť. Skôr ide o to, či budeme mať chuť spolupracovať, aj tak je celá naša práca prierezová a komplexná. Môžeme vymyslieť ten najskvelejší model spolupráce, ak bude každý robiť niečo iné, nič nedosiahneme.
Keby ste mali hodnotiť účinnosť jednotlivých vládnych politík za posledné desaťročia, čo by ste povedali?
Nemám chuť pozerať sa stále dozadu.
Ktoré z doterajších akcií na podporu Rómov sa vám zdali najefektívnejšie?
Určite terénne aktivity, napríklad rómski asistenti alebo terénni sociálni pracovníci. Nanešťastie všetky podobné iniciatívy boli vždy prerušované a museli začínať odznova.
S kým chcete vo svojej práci najintenzívnejšie spolupracovať?
Nechcem nikoho vylučovať, ale najviac síl, ochoty a kreativity vidím u mladých. Preto som si do úradu vybral Petra Polláka, ktorý je vzdelaným Rómom, učí na univerzite, ale má aj skúsenosť s prácou v teréne.
Dajú sa medzi Rómami nájsť prirodzení lídri?
Niekde áno, niekde nie, ale obdobie vajdov je už za nami.
Vznikajú štúdie, že je prirodzenejšie pracovať s Rómami po línii rodinných klanov než v logike umelých osád.
Je jasné, že rodinné zväzky sú u Rómov silnejšie, ale to je tiež charakteristikou chudoby. Ak nemáte iné zdroje, viac si dávate záležať na vzťahoch. Ale či dnes môžeme na tomto budovať na rodinných klanoch? Asi skôr nie.
Očakávate v tomto volebnom období aj zmeny v dotačnej politike?
Myslím, že táto vláda nebude robiť kaníkovské reformy. Sekanie dávok je tiež len extrémom, dôležité je pracovať na motivácii, aby sa práca Rómom oplatila viac ako prijímanie dávok.
Nemusíme však postupovať len represívne či reštriktívne.
Máte predstavu aj o nejakých legislatívnych zmenách?
Navrhli sme, aby sa pripravila právna norma, ktorá by definovala nie na etnickej báze miesta koncentrovanej chudoby tak, aby existovala právna podpora na poskytovanie cielených služieb.
Nehrozí, že budeme stále častejšie stavať ploty medzi našimi komunitami, ako sa to udialo v Ostrovanoch? Má štát povinnosť takéto ploty búrať?
Ak taký plot zdemolujeme, nevyriešime problém a možno o rok vyrastie ešte väčší alebo niekto vykope nejaké zákopy. Reálny život prebieha v obci, preto aj hlavná práca musí prebiehať v obci, aby sa znižovali predpoklady na stavbu takýchto plotov. To sa nedá robiť nariadením, zákonom ani nijakou kampaňou. Každá obec je iná.
Môžeme sa spoliehať len na komunitnú prácu tam, kde Rómovia nemajú ani tečúcu vodu? Nepredstavujú si niektorí, že by sa mali osady jednoducho začať likvidovať?
Mechanicky sa to nedá riešiť, to by bol zas sociálny experiment. Boli príklady, keď pre Rómov postavili nové domy bez ich účasti, a nič to neriešilo.
Má chudoba osád etnický charakter alebo nie?
Dnešné osady majú aj etnický charakter, na ich pôvode sa podpísala aj diskriminácia či xenofóbia, ale to je druhoradé. Charakteristiky chudoby sú všade vo svete univerzálne. Aj my, keby sme sa narodili v osade, dopadneme tak isto ako Rómovia v nich. Mávame o sebe ilúzie, že sme lepší, ale ak spoznáme skryté pravidlá charakteristické pre chudobných, otvoria sa nám oči.
Majú byť opatrenia voči Rómom pozitívne diskriminačné?
Vyrovnávacie opatrenia sú samozrejmé. Niektoré cielené služby pre osady už možno chápať ako pozitívnu diskrimináciu.
Veľmi často sa používa metafora, že by sme nemali rozdávať ryby, ale udice.
Samozrejme, rozdávať ryby je - moderne povedané - neudržateľné, je určite lepšie naučiť ľudí chytať ryby. Vtip je len v tom, že ak raz v jazere ryby nie sú, tak môžu mať aj plno udíc, aj tak nakoniec nič nechytia. A zarybňovanie je už problémom celej ekonomiky. Poznám Rómov, ktorí absolvovali množstvo rekvalifikačných kurzov a stále sú nezamestnaní.
Niekedy sa Rómovia venovali istým špecifickým remeslám. Malo by zmysel sa k tejto tradícii?
To je až na výnimky ilúzia.
Kde by teda mohli Rómovia najlepšie uplatniť?
To závisí od lokality, od obce. Ale ak budú mať širšie vzdelanie, potom sa uplatnia nielen doma v obci či po stavbách v Čechách. A snáď nebude kríza trvať večne.
Ako vnímate užitočnosť aktivačných prác?
Nie je to definitívny nástroj, len pomôcka. Treba však domyslieť motivácie, aby sa Rómom oplatilo pracovať. Dnes dá mladý Róm často výpoveď, lebo vďaka jeho hobby byť zamestnaným má jeho rodina v súčte menší príjem, ako keby žili len z dávok. Okrem toho ako nezamestnaný má ešte možnosť fušiek.
Aby sme nekŕmili tých, čo nechcú pracovať. Ako ste vnímali takýto volebný slogan na bilborde s Rómom?
To bolo nechutné, účelové. Takto sa lacno získava voličská klientela. V každej spoločnosti je päť až desať percent extrémisticky založených ľudí.
Vyšetrovateľ tento týždeň zamietol trestné stíhanie SNS pre tento bilbord, pretože vraj nešlo o trestný čin podnecovania rasovej nenávisti.
Na tejto správe ma nič neteší, dokonca ani rýchlosť, s akou sa polícia vyrovnala s touto kauzou.
Nezačína byť neznášanlivosť voči Rómom pomaly bežnou rutinou väčšinového postoja spoločnosti?
To je asi silné tvrdenie. Nehovorím, že extrémizmus neexistuje, ale popravde vždy existoval. Niektoré postoje sa navyše dedia.
Tušíme, koho volili Rómovia v posledných voľbách?
Zrejme mix strán. Na Luníku IX som stretol Róma, ktorý mi tvrdil, že je zapísaný v ôsmich politických stranách. Vždy, keď niekto prišiel a nahováral ich, tak vstúpil. Kortešačky sú najúčinnejšie na poslednú chvílu, Rómovia sú nerozhodní.
Neboja sa Rómovia pravicových strán viac ako ľavicových?
Ak im budete niečo núkať, tak budú brať. Ale to isté urobí aj Neróm. Príčina chudoby nie je len v individuálnom zlyhaní, ako to tvrdí pravica, ale ani v celospoločenskom systéme, ako to zvykne prezentovať ľavica. Má aj iné príčiny, napríklad slabý sociálny kapitál prostredia, úžerníctvo.
Je šanca eliminovať úžerníctvo?
Čím sú ľudia rozhľadenejší, vzdelanejší, tým menšiu šancu má úžerník. Znižovať príležitosti na ich existenciu je dôležitejšie než ich trestať. Som aj za pilotné vyskúšanie projektu e-pay kariet, ako to navrhuje SaS, ktorým by zmenšila možnosť zneužitia dávok.
Ako je to možné, že nemáme v Národnej rade jediného Róma či Rómku? Prečo si nikto nedá reprezentanta tejto menšiny na zvoliteľné miesto?
To je evidentná rezerva nás, väčšiny. Chýba nám veľkorysosť? V prvom volebnom období som s pani Annou Koptovou dochádzal do Bratislavy do parlamentu. Ako členka Rómskej občianskej iniciatívy bola na kandidátke VPN. Po dvadsiatich rokoch nemajú ani to. Toto už nie je iba ich vizitka, ale aj naša.
Strany môžu tvrdiť, že poslanecké mandáty rozdávajú podľa schopností, nie podľa kvót.
Taká argumentácia neobstojí. Určite by bolo lepšie, legitímnejšie a presvedčivejšie, keby sa Rómovia sami presadili, keby mali svoju politickú reprezentáciu. Ale na to možno ešte nie sú zrelí. Možno rómska politická účasť príde v najbližších rokoch, najskôr cez iné strany.
Nie je problémom to, že tí z Rómov, ktorí niečo dosiahnu, sa prestanú k svojmu pôvodu hlásiť?
To nie je problém rómsky, ale problém chudoby. Nikto, kto sa z nej vyhrabal, sa do nej už nechce vrátiť.
Čo si myslíte o vyhľadávaní a podpore rómskych talentov, ktorému sa venujú rôzne nadácie, napríklad Divé maky?
Je to dobré, ale to nie je riešenie. Nemožno ku všetkým deťom pristupovať ako k talentovaným.
Mali by rómske deti učiť v rómštine?
To by si práve mali povedať sami Rómovia, ako si to povedali aj zástupcovia iných menšín.
Aký variant máme zobrať? Rómština ako nepovinný či povinný predmet, či len alternatíve? A kde všade by sa mala vyučovať? Na tieto otázky ešte nikto neodpovedal.
Myslíte si, že dôvod, prečo sa tak veľa rómskych detí dostáva do špeciálnych škôl, je v tom, že nerozumejú slovenským testom?
Poviem to tvrdo, stokrát má špeciálna škola záujem, aby bolo dieťa preradené k nim, lebo naň potom dostávajú dotácie. Rómovia musia mať možnosť chodiť do normálnych škôl. Ak by mali bonusy aj normálne školy, mali by tiež záujem o rómske deti.
Veľkou témou minulého premiéra boli internátne školy. Pomohli by rómskym deťom?
Nie som ich fanúšikom. Viem si ich predstaviť pre talentované deti, ale nie celoplošne. Sú štáty, napríklad Británia či Kanada, kde internátne školstvo rozbilo celé komunity.
Čo by mali, mohli a čo robia cirkvi v tejto oblasti?
Cirkev má u nás v tejto sfére neuveriteľné rezervy. Zdá sa, že aktívnejšie sú niektoré menšie cirkvi či cirkevné organizácie, napríklad Kolpigovo dielo na Slovensku. Ale katolícka cirkev sa celkovo skôr venuje ešte viac samej sebe ako terénu. Verím, že sa raz do toho pustí, bude to trvalé. Biskupská konferencia zriadila sociálnu komisiu, určite pôjdem aj za ňou. Bol som v Amerike na školení individuálnej práce s chudobnými ľuďmi na báze konceptu Mosty z chudoby, ktorý je nádherne prepracovaný. Prekvapilo ma, že asi polovica účastníkov boli zástupcovia rôznych cirkví, ktorí plnia sociálne poslanie nielen symbolicky. Nechcem spochybňovať misie, ale často je jednoduchšie ísť hrdinsky do Afriky. Ale žijeme predsa tu. Čakáme, že nás sem príde niekto zachraňovať z Afriky?
Sú myšlienky Mostov z chudoby aplikovateľné aj na Slovensko?
Jeden projekt sa podľa tohto konceptu začal realizovať v Prešove.
Je nádej v rómskych kňazoch?
Aj Róm je v prvom rade kňazom a v terajšej pozícii cirkvi je preňho práca s komunitou robotou navyše. V cirkevnom ponímaní je však komunitou farnosť. Otázka potom znie, ako farár pozná členov svojej komunity, ich potreby a ako im pomáha.
Čo vnímate ako najpozivnejší rys rómskej mentality?
Životaschopnosť. Ich schopnosť riešiť bežné problémy, improvizovať, vymýšľať je neuveriteľná. Mnohokrát by sme si v ich postavení neporadili, oni to dokážu. Už len toto je základ pre optimizmus.
Nie je však táto improvizácia spojená občas aj s kriminálnou činnosťou?
Keby existovali štatistiky, tak by sa oddémonizovala predstava o rómskej kriminalite. Zrazu by sme uvideli, že jeden podvodný tender napácha viac škody ako kriminalita všetkých Rómov na Slovensku za niekoľko desaťročí. Každého z nás viac za posledné roky okradli oveľa viac Nerómovia ako Rómovia. Neobhajujem kradnutie, len porovnávam.
K Rómom sa viažu aj niektoré pozitívne predstavy, že sa vedia zabávať, že sú radostnejší ako my, deti vetra...
To tiež súvisí so všeobecnou charakteristikou chudoby, keď človek musí nachádzať relax v zábave, veselosti a optimizme, lebo inak by ho ťažký život úplne zlikvidoval. Nepodceňujem ani rómsku mentalitu či tradíciu, ľahko sa však vyhovára na rómsky temperament, hoci často ide o spev cez slzy.
Mala by si rómska komunita najať PR manažéra na zlepšenie svojho imidžu?
Keď sa povie Róm, väčšina majoritnej spoločnosti si predstaví človeka z osady. Bolo by užitočné zmeniť túto paradigmu, aby si ľudia skôr predstavili svojho suseda v meste, ktorý je napríklad učiteľom. Mali by sme mať rómskych moderátorov, lekárov, rómske inštitúcie, politickú reprezentáciu. Mali by byť na očiach. Nejde to bez médií. Nie je to len ich vec, ale aj naša.
Svedčí tendencia k negovaniu problémov Rómov o našej povrchnosti?
O lenivosti, lajdáctve, alibizme, sebectve... A o spomínanom nedostatku veľkorysosti.
Máme šancu sa takýchto charakteristík zbaviť?
Máme. Postupne. Sem-tam. Niektorí. Niekde. Bez optimizmu by to nemalo zmysel robiť, ale falošné ilúzie nemám.
Diskusiu sme museli pre veľké množstvo rasistických a nenávistných príspevkov vypnúť.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
