Deti dáva krstiť väčšina Slovákov

Narodíme sa a rodičia nás dajú pokrstiť bez toho, aby sme si to uvedomovali, či sa k tomu mohli vyjadriť. Upisujú nás tým cirkvi, ktorá v nich svojimi rozprávkami o znemožnení vstupu do neba udržiava strach, pričom samotný úkon je nezmazateľný. V svätom Písme sa navyše žiadna zmienka o krste malých detí nenachádza!

Aj takto zvyknú argumentovať kritici cirkvi, ktorým sa stáročiami zaužívaný postup nepozdáva. Pridávajú k tomu výhradu, že krst dávno postráda svoj pôvodný zmysel. Podľa nich je v skutočnosti len o falošnom strachu z toho, čo sa môže dieťaťu stať, o hlúpej tradícii, vyhnutí sa ohováraniu susedov a zlatých retiazkach, ktoré dieťaťu poskytnú krstní rodičia. Túto sviatosť pritom devalvuje aj fakt, že dnes sa bežne krstia nielen ľudia, ale aj neživé vecí, napríklad nové CD alebo knihy.

Krstov v praxi však neubúda, čísla sú posledné roky stabilné. V roku 2009 sa u nás podľa Štatistického úradu SR narodilo 61 445 detí. Katolícky krst absolvovalo 42 613 ľudí, evanjelický 2728. Ak pripustíme isté percento krstov dospelých (evanjelická cirkev takých uvádza približne 300 za rok), stále z toho vychádza, že väčšina rodičov považuje krst dieťaťa za samozrejmosť.

Najskôr uveriť, potom krstiť?

Existujú však aj kresťanské cirkvi, ktoré odkladajú krst až do chvíle, keď je človek sám schopný prijať vážne rozhodnutie. Patrí k ním napríklad Bratská jednota baptistov, ktorá má na Slovensku okolo dvetisíc členov. Kazateľ Tomáš Kohút z cirkevného zboru v Lučenci k tomu hovorí: „Krst je vyznaním viery. Slovo vyznanie je tam dôležité, preto krst nikdy nerobíme malým deťom, ktoré ešte vieru vedome vyznať nevedia. Človek predsa musí rozumieť, k čomu sa zaväzuje."

Podľa Kohúta z Biblie jasne vyplýva, že krstu vždy predchádzala samotná viera. „Píše sa v nej: Kto uverí a pokrstí sa, bude zachránený." Minimálny vek krstenca pritom nie je predpísaný, ale individuálny. Baptistický kazateľ priznáva, že krstil už aj sedemročné deti, obvykle však prichádzajú oveľa starší.

Hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik to vidí inak. „Katolícka cirkev vníma krst podobne ako napríklad výber cudzieho jazyka. Rodičia predsa rozhodujú, či ich potomok bude hovoriť iba po slovensky, alebo aj anglicky a inak. Ak ho na jazyky nedajú, v živote bude mať veľké problémy. Vedia, čo je pre dieťa dobré, vždy mu chcú dať to najlepšie, vieru nevynímajúc."

S Kováčikom súhlasí aj evanjelický farár z Veľkého Krtíša Ján Ruman, sám otec dvoch detí. „Pre mnohých je jednoduchou barličkou povedať, že dieťa nebudú do ničoho nútiť, že všetko nechajú na jeho rozhodnutí. Keby sme to však explicitne dodržiavali, skončilo by aspoň deviaty ročník základnej školy? Za deti predsa robíme množstvo iných dôležitých rozhodnutí, prečo by mala byť problémom práve viera a krst? To nie je o despotizme, ale o snahe urobiť pre dieťa to najlepšie. Ani množstvo sladkostí, ktoré deti zjedia, nenechávame na ich ľubovôľu."

Kto chce, môže vystúpiť

Na argument o naháňaní ovečiek do cirkvi bez ich súhlasu Kováčik s Rumanom zhodne odpovedajú, že krst je síce nezmazateľný úkon, ale z cirkvi ako takej sa dá bez problémov vystúpiť. „Vo viere sa predpokladá dobrovoľné rozhodnutie. Ak niekto odmieta patriť do katolíckej cirkvi, tá ho nútiť nebude. V prípade, že nechce byť katolíkom, jednoducho požiada o vystúpenie. Príslušný farár to zapíše do farskej matriky, v ktorej je aj záznam o krste, a hotovo," vysvetľuje Kováčik a Ruman dodáva: „Na vystúpenie z evanjelickej cirkvi stačí prísť a prejaviť vôľu. Nie sú na to žiadne formuláre, svoje rozhodnutie však treba vyjadriť písomne. Keď dotyčný odmieta našu vieru, nemá zmysel mu v tom brániť."

Je krst upísaním sa cirkvi? „Určite nie, to sú legendy a rozprávky, ide najmä o otvorenie sa človeka voči Božej milosti. Ak dieťa nepokrstíte, zatvoríte ho pred ňou," tvrdí Kováčik. Ruman vraví, že „dieťa sa krstom dostáva nielen do cirkvi, ale najmä do Božej rodiny. Do srdca sa mu tým zasadí prvé malé semienko viery."

zdroj: Štatistický úrad SR, KBS, ECAV

Nejde o vstupenku do neba

Krst pritom nezaručuje žiadnu spásu, pre ňu je podľa Kováčika rozhodujúci život podľa svedomia. „Nevylučujem, že niekto môže mať negatívnu skúsenosť s cirkvou, čo sa pretaví do nedôvery k sviatostiam aj k cirkvi ako takej. Ak je to však objektívne, a sám poznám také prípady, vôbec to neznamená, že človek má zavreté dvere ku spáse. To je tajomstvo, ktoré si ponecháva Boh pre seba. Nemôžeme tvrdiť, že spasení budú iba katolíci, pre hinduistov, moslimov a ďalšie náboženstvá by to bolo neférové." Ruman súhlasí, že krst samotný nemôže byť vstupenkou do neba. „Ježiš povedal, že spasený bude ten, kto bude pokrstený a uverí. Kľúčová je teda viera."

Podľa Kohúta „baptisti tiež krst nevnímajú ako sviatosť, ktorá garantuje milosť. Veríme, že zachránení budeme skrze vieru. Ak uveríme v Ježiša, stávame sa Božími deťmi aj kresťanmi. Krst je len vonkajším vyjadrením toho, čo sa stalo v našom vnútri."

Kováčik nesúhlasí. Podľa neho ten, kto nemá krst, určite nie je kresťanom. „Môže to cítiť inak, ale kresťanom človeka robí až krst." Sám Ježiš Kristus sa pritom dal Jánovi pokrstiť až vo svojej tridsiatke. Podľa hovorcu KBS v tom čase ešte nešlo sviatosť. „Ježiš krst ani nepotreboval, Boh sa predsa nemusí zmývať z hriechov. Dal nám tým však príklad, čo máme robiť."

Zmýva sa dedičný hriech

Na otázku, kde v Písme možno nájsť zmienky o krste malých detí, Kováčik odpovedá, že v ňom je niekoľko spomienok na to, ako bol pokrstený predstavený domu. „Logicky teda platí, že s ním boli pokrstení všetci, ktorí žili pod jeho strechou. Deti nevynímajúc, inak by to tam bolo jasne spomenuté." Evanjelický farár Ruman sa prikláňa k tomuto názoru, podľa baptistu Tomáša Kohúta však príklad s domom nie je jednoznačný, preto také vysvetlenie nemožno prijať: „Najskôr treba uveriť, až potom krstiť."

Pre kresťanov je krst mimoriadne dôležitý, pretože sa ním zmýva takzvaný dedičný hriech. Kováčik vraví, že sa s ním rodíme všetci. „Treba si pod ním predstaviť akúsi škvrnu, ktorá vznikla slobodným rozhodnutím človeka konať proti Bohu. Sväté písmo opisuje hriech Adama a Evy, ktorí konali proti jeho vôli. Človek sa tým de facto rozhodol určovať, čo je dobro a čo zlo, pričom táto kompetencia patrí výlučne Bohu. Tým vznikla priepasť medzi človekom a ním, pričom ľudskými schopnosťami je neprekonateľná. Boh preto musel postaviť most, ktorým je práve sviatosť krstu."

Krstia lekári aj nepokrstení

Stáva sa, že dieťa umrie skôr, než ho rodičia stihnú dať pokrstiť v chráme. Cirkvi poznajú riešenie aj na takéto situácie. „Na krst je pripravených mnoho lekárov aj zdravotných sestier. Tento úkon totiž nie je len doménou kňaza. Ak ide o život, pričom nie je veľa času, môže ho vykonať prakticky ktokoľvek, dokonca aj nepokrstený človek. Stačí, ak má dobrý úmysel a vie, ako sa to vykonáva," hovorí Kováčik s tým, že sám pozná viac lekárov, ktorí tak už urobili. „Deje sa to napríklad aj pri autohaváriách." Ruman takúto prax potvrdzuje.

Absencia krstu znemožňuje v katolíckej cirkvi prijímanie rôznych iných vecí, nie však všetkých. V roku 2006 totiž katolícky kňaz Stanislav Illéš na svojom blogu napísal, ako matke, ktorá chcela odložiť krst dieťaťa, povedal: „Potom nepríďte plakať, keď sa dieťatku niečo stane. Ja nepokrstených nepochovávam."

V diskusii mu iný katolícky duchovný, Jozef Červeň, oponoval, že prestrelil a vrhá zlé svetlo na kňazov. „Vieš predsa veľmi dobre, že môžeš pochovať aj nepokrsteného človeka. Tvoja modlitba nad jeho hrobom tebe neublíži a jemu môže pomôcť." Jozef Kováčik v tomto súhlasí s Červeňom, podľa neho katolícky kňaz môže pochovať aj nepokrstené dieťa. „Iný prípad by však nastal, ak by matka povedala, že dieťa pokrstiť odmieta, alebo si neželá, aby bolo vychovávané v katolíckej viere."

Rôzni kňazi, rôzne rozhodnutia

Michalovi a Ivane sa narodil syn. V malej dedinke pri Bratislave, v ktorej dnes žijú, im farár odmietol dieťa pokrstiť, pretože neboli zobratí. V rodnom bydlisku matky na východnom Slovensku pritom krst vybavili problémov. „Je smiešne, ak nás jeden kňaz odmietne a druhý s nadšením príjme. Mám pocit, že katolícki kňazi sa nezhodujú ani v základných veciach, inak by takáto situácia nemohla vzniknúť. Keď som nášmu farárovi vravel, že dieťa už mám pokrstené, žiadal názov mesta, v ktorom sa to udialo. Asi chcel kolegovi dohovoriť," smeje sa Michal.

Hovorca Konferencie biskupov Slovenska Kováčik fakt, že jeden kňaz dieťa odmietne pokrstiť, kým iný to urobí bez problémov, vysvetľuje tým, že rôzni duchovní môžu rôzne vyhodnotiť situáciu. „Niektorí sú prísnejší, čo sa pravidiel týka, ďalší si ich vykladajú voľnejšie. Jeden duchovný tiež môže objektívne vidieť, že krstní rodičia nie sú nádejou pre výchovu v katolíckej viere, ďalší tam tú nádej, hoci možno malú, vidí."

Voda musí stekať

Ako prebieha katolícky krst? „Používa sa naň voda, pričom dieťa sa ňou trikrát poleje tak, aby mu stekala z hlavy. Voda sa najskôr požehná, pretože sa vyníma z bežného užívania, ale ak ide o čas, napríklad pri ohrození života, môže byť aj obyčajná. Pokropenie vodou pritom nestačí, stekanie (u niektorých ponorenie) totiž symbolizuje zmytie dedičného hriechu. Kňaz počas krstu vyslovuje formulku: Ja ťa krstím v mene Otca, Syna i Ducha svätého. Tým sa dieťa stáva pokrstené," vysvetľuje Kováčik.

Obrad pokračuje pomazaním dieťaťa takzvanou krizmou, teda vzácnym posväteným olejom. Ten je opäť symbolom - umožňuje vyšmyknúť sa hriechu, pričom predstavuje kráľovskú hodnosť. Krstenému sa tiež odovzdáva biela košieľka, znamenajúcu čistotu, krstným rodičom zase svieca, zapálená od veľkonočnej sviece. Kováčik to prirovnáva k olympijskému ohňu: „Je to podobné, ako keď oheň putuje z Olympu do miesta konania hier. Svieca symbolizuje odovzdanie štafety viery. Keď neskôr dieťa ide na prvé sväté prijímanie, často si nesie práve ju." Na konci krstu kňaz osobitne požehná matku aj otca dieťaťa.

Krst aj proti vôli rodičov

Pokrstiť nemožno každého, jednotlivé cirkvi majú stanovené vlastné podmienky, hoci tie pripúšťajú množstvo výnimiek. Katolícki aj evanjelickí duchovní však k tomuto aktu pristúpia len v prípade, že majú opodstatnenú nádej o výchove detí v danej viere. Záruku nemajú nikdy. Mnohí totiž vieru kvôli krstu zištne deklarujú, ale v praxi ňou nežijú.

Platí, že pokrstiť možno dieťa iba so súhlasom jeho rodičov, respektíve jeho zákonných zástupcov. Katolícky Kódex kánonického práva však v nebezpečenstve smrti dovoľuje pokrstiť dieťa nekatolíckych rodičov aj proti ich vôli.

Rodičia sú tiež v zmysle spomínaného kódexu povinní postarať sa, aby deti boli pokrstené v prvých týždňoch, teda čím skôr po narodení, obrátiť na farára sa však majú dokonca už predtým.

O všetkom podstatnom by sa záujemcovia u katolíkov mali dozvedieť v rámci takzvanej krstnej náuky, respektíve u evanjelikov v pastorálnom rozhovore. Ide o stretnutie s duchovným, počas ktorého dostanú podrobné informácie o význame krstu, ale aj o tom, k čomu všetkému sa zaväzujú.

Poplatky sú dobrovoľné

„Bránime sa, aby z krstu vznikla len obyčajná formalita alebo kult mágie. Aj preto žiadame, aby rodičia dieťaťa žili v sviatostnom manželstve. Ak to tak nie je, riešime to individuálne. Trváme však na tom, aby minimálne krstní rodičia boli tí, ktorí aktívne žijú vo viere. V prípade, že je zabezpečená katolícka výchova a krstní rodičia sú veriaci, možno pokrstiť aj deti slobodných matiek, rozvedených párov, respektíve manželov, ktorí nemali sobáš v kostole," vraví Jozef Kováčik. To isté platí aj pre evanjelickú cirkev augsburského vyznania, tam je však, logicky, podmienkou zabezpečenie výchovy v evanjelickej viere.

Krstný rodič musí mať u katolíkov absolvovaný krst a birmovku. Ak ide o zmiešaný manželský pár, v ktorom je matka napríklad evanjelička a muž katolík, respektíve naopak, je to zložitejšie, ale prekonateľné - evanjelik môže byť pri katolíckom krste jeho svedkom. „Nie je dôvod na rodinné rozbroje, stačí ak bude aktívnym katolíkom aspoň jeden z manželského páru. Nemôžme predsa evanjelika zaväzovať, že bude dieťa viesť k našej viere," vysvetľuje Kováčik.

Evanjelický farár Ján Ruman vysvetľuje, že krst je záležitosťou medzi Bohom a človekom. „My sme len mediátormi. Nechceme príkazmi rozhodovať, koho pokrstíme a koho nie, snažíme sa vyjsť v ústrety každému. Platia však isté pravidlá, a tie by sa mali dodržať." Z krstných rodičov musí byť u evanjelikov minimálne jeden krstený a konfirmovaný.

ks

Krsty kníh a CD sa katolíckej cirkvi nepáčia

Po roku 1989 sa u nás rozmohli dovtedy netradičné krsty - kníh a hudobných CD. Tieto akcie sú vnímané ako prezentácia nového produktu na trhu, pričom mu majú uľahčiť cestu do médií aj medzi potenciálnych kupcov. Krstným rodičom môže byť ktokoľvek od neznámych ľudí až po osobnosti. V decembri minulého roka tak napríklad katolícky duchovný Anton Srholec pokrstil nové CD veriacej speváčky šansónov Aleny Čermákovej.

Hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik tvrdí, že krsty hudobných nosičov a kníh všeobecne sú „dôsledkom straty citlivosti spoločnosti voči istým veciam." Podľa neho na tento trend viackrát reagovali aj biskupi. „Upozorňovali veriacich, že niektoré veci sú pre kresťanov posvätné, nemali by sa preto zneužívať. Mnohí umelci potom od krstov upustili a akcie, na ktorých prezentujú svoje nové diela, nazývajú uvedením do života a podobne. Označiť to slovom krst totiž nie je celkom v poriadku."

Beata
Balogová

Šéfredaktorka

Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu. Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám. Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.

Vyskúšať predplatné