Ak ste prežívali detstvo v období studenej vojny, asi to poznáte: v škole do vás hustili, že mier je veľmi krehká vec, a tak ste často nemohli spávať pre obavy, že vaši blízki ostanú po bombovom útoku zoškvarení na prach, v lepšom prípade sa s nimi utiahneme do protiatómového krytu - kobky, kde (možno) prežijete neistý čas, kým náš svet bude vyhorený a zamorený.
Prešli desaťročia. Železná opona padla, studená vojna sa skončila a my sme sa ocitli v jednom pakte s bývalými nepriateľmi. Človek môže mať v našich končinách pocit bezpečia. Na kryty si spomenieme, len keď nám niekto povie, že klub, v ktorom sme, je bývalá kobka, prípadne keď zazrieme v niektorej pivnici charakteristické dvere.
Čo vlastne je s týmito priestormi, ak v nich nie je zriadená diskotéka? Existujú vôbec?
Staré ako ľudstvo Tibor Haraslín z odboru civilnej ochrany obyvateľstva Ministerstva vnútra SR upozorňuje, že správny názov je úkryt, lebo kryt môže byť aj „dekel" na kanáli a zároveň vyvracia názor, že ide o produkt studenej vojny.
FOTO - MARIÁN JASLOVSKÝ
„Úkryty sú staré v podstate ako ľudstvo samo," hovorí. „Ľudia sa chránili pred katastrofami, nepriateľmi a nepriazňou počasia v jaskyniach, budovali opevnenia a podobne. Chemické látky boli použité už v prvej svetovej vojne, takže ochrana osôb začala byť aktuálna už vtedy. S vývojom letectva a vojenstva začalo budovanie úkrytov naberať na význame," vysvetľuje Haraslín.
Samozrejme, s nástupom zbraní hromadného ničenia nastala „zlatá éra" budovania úkrytov. V 50. a 60. rokoch sa stavali štandardne ako súčasť novobudovaných sídlisk.
Schádzame do podzemia FAKTY a ČÍSLA
Kryty sa delia na odolné, plynotesné a jednoduché úkryty budované svojpomocne.
Podľa Ministerstva vnútra SR všetky tri typy dohromady pojmú sto percent obyvateľov Slovenska.
Odolných je 1060, plynotesných 638, z nich je 619 civilných, 1079 je určených pre zamestnancov.
Do odolných a plynotesných sa spolu zmestí 318 236 osôb.
Starý Ružinov, typické domy z 50. - 60. rokov. Správca Jaroslav Wyka vyberá zväzok kľúčov a otvára vchod, pivničnú mrežu a typické hrubé dvere. Je tu čisto, vzduch je chladný, nevetraný. Na každého zo 150 ľudí, pre ktorých je kryt určený, vychádza pol štvorcového metra miesta. Jeden záchod, jedno umývadlo, sprcha žiadna, ak nerátame odmorovaciu v predsieni.
Malý nenápadný úkryt skrýva núdzový výlez. Cez chodbu asi 60-krát 80 centimetrov sa dá dostať von, ústí do parku, kde nehrozí priame zasypanie sutinami zrútených budov.
Najväčší kryt v Bratislave je skombinovaný s garážami.
FOTO - MARIÁN JASLOVSKÝ
Popri stene je naukladaných množstvo zelených škatúľ. Sú tu sústredené rádiomajáky, určené na ďalšie bratislavské úkryty, lebo práve tie revízne kontrolovali, podobne ako hasiace prístroje v susednej miestnosti, ktoré správca musí rozdistribuovať späť do svojich materských úkrytov. Keby sa dom nad úkrytom zrútil, zavalil by vstupné dvere a uletené trosky by zavalili aj núdzový výlez, rádiomajákom sa dá privolať pomoc.
Pľúca krytu Srdcom, vlastne pľúcami krytu je filtračné a ventilačné zariadenie. Pre prípad výpadku elektriny zo siete sa zariadenie poháňa ručne, kľukou. V úkryte je vzduch podstatná vec a vždy je dôležité, aby v ňom bol mierny pretlak, ktorý zabezpečuje, aby sa zamorený vzduch nedostal cez praskliny.
Obzerám si staré knihy - obsahujú záznamy o kontrolách od samého začiatku, od 50. rokov. Svetová vojna bola naozaj jeden z reálnych scenárov.
V úkryte nie sú nachystané žiadne plynové masky či konzervy. Masky si môže podľa nových predpisov kúpiť každý sám. Rovnako si do úkrytovej batožiny musí nabaliť baterku a jedlo.
Dieselový agregát v modernom kryte.
FOTO - MARIÁN JASLOVSKÝ
Najväčší Vchádzame do podzemných garáží na Bajzovej ulici oproti Zimnému štadiónu a ocitáme sa v jednom z najväčších úkrytov na Slovensku. Vstup doň je veľmi nenápadný. Dvojkrídlové ťažké vráta sú otvorené, človek by ich aj prehliadol a aj väčšia časť krytu samotného slúži ako garáže, v prípade potreby sa autá vypracú. Zmestí sa sem 1800 ľudí. Vybudovali ho v roku 1986, ale do používania ho odovzdali až v roku 1992.
Tibor Haraslin vysvetľuje, že úkryty sa dnes budujú ako dvojúčelové zariadenia, aby sa priestory využili.
Vybudované jednoúčelové úkryty sa zvyknú prenajímať. V Bratislave je z celkového počtu 432 úkrytov v súčasnosti prenajatých do tridsať.
„V minulosti bol o prenájom priestorov úkrytov väčší záujem, v súčasnosti ochabuje, lebo podnikatelia majú k dispozícii priestory s lepším prístupom a bez obmedzujúcich podmienok. V prípade vyhlásenia mimoriadnej situácie je potrebné úkryt vypratať tak, aby bol do dvanástich hodín funkčný."
Sú už zbytočné? Vchádzame do neverejných priestorov. Vzduchotechnika je na prvý pohľad úplne iná ako v malom kryte, je tu aj obrovský dieselový agregát a veľké nádrže na pitnú vodu. V Bratislave je to jediný úkryt, ktorý bol dokončený v rámci komplexnej bytovej výstavby. Výstavba ďalších takýchto úkrytov bola v roku 1990 zastavená a zrušená na základe petícií občanov.
„Po revolúcii nastala veľká eufória a ľudia začali považovať budovanie úkrytov za zbytočné," hovorí Haraslín.
„Preto novšie sídliská, ako sú Vrakuňa či Devínska Nová Ves, nemajú ani jeden úkryt. Dokonca sa dvíhali hlasy, či má význam civilná ochrana. A pritom aj v neutrálnom Švajčiarsku chodia ľudia na cvičenia civilnej ochrany a budujú úkryty. Kto stavia rodinný dom alebo robí rekonštrukciu, musí podľa zákona postaviť v suteréne úkryt podľa predpísaných noriem a samozrejmosťou sú aj úkryty verejné," dodáva Haraslín.
FOTO - SUBLUCB.SK
Ideálny priestor pre klub
„V kryte som prežil skoro celú druhú polovicu 90. rokov," hovorí výtvarník a hudobník Martin Shooty Šútovec. „Gitarista Vlado Holina mal prenajatý kryt na Krížnej ulici, kde sme mali ateliér a skúšobňu. Svetla tam veľa nebolo, ale o to viac vzduchu sa tam dalo natlačiť. Keď sme pustili stroj, vznikol tam taký pretlak, že sa nedali otvoriť dvere, museli sme chvíľu počkať, kým klesne."
Kryty sú ideálnym prostredím aj pre hudobné kluby. Vyhľadávajú ich pre svojskú atmosféru a možnosť robiť rachot kedykoľvek. Na Slovensku je známych niekoľko takýchto vychytených miest, ale niektoré sú už minulosťou: Prešovský Tune-L, Žilinský Guru, Martinská Alpia, Bratislavská Duna. Pod Bratislavským hradom už od revolúcie funguje SubClub (niekdajší U-Club). Jeho patrónom, dramaturgom aj manažérom je Erik Babušiak. Aj keď posledný rok to nie je jeho priorita, prežil tu tri a pol roka života. „Kryt má neopakovateľnú atmosféru," hovorí. „Výhody takéhoto priestoru skôr prevažujú nad nevýhodami.
Nikto sa nesťažuje na hluk, priestor je viac-menej nezničiteľný, v prípade výpadku elektriny či vody existujú záložné zdroje. Najväčšou nevýhodou je, že pôvodne to bol kryt asi pre 150-členný štáb a s tým súvisí napríklad kapacita ventilácie a kanalizácie, malé skladové priestory, slabé či žiadne zázemie za pódiom. To všetko je riešiteľné, ale iba na úkor kapacity klubu a veľkých zásahov do interiéru. Akustika je tiež obrovským problémom."
Klub láka aj filmárov. Nakrúcali sa u nás scény do slovenských filmov Polčas rozpadu či Bratislava film a tiež niekoľko videoklipov. Babušiak spomína aj na vtipné príbehy, ktoré by inde asi nemohol zažiť.
„Pamätám sa, že tam raz po akcii ostal zabudnutý hosť, ktorý zaspal a prevádzkar si ho nevšimol. Aké bolo asi jeho prekvapenie, keď sa zobudil a okolo neho bola úplná tma. Keď sa v klube zhasne, tak nevidíte ani na koniec vlastného nosa. Ten chudák dokonca spustil alarm, a keď prišla zásahová služba a zistila, že klub je riadne uzavretý, tak odišla s tým, že je to planý poplach. Viete si asi predstaviť naše prekvapenie, keď ho tam na druhý deň našli upratovači."
Autor: Marián Jaslovský
Beata
Balogová
