BRATISLAVA.
Pri spomienkovej udalosti okrem iného uviedol, že nikdy nemožno zabudnúť na tieto udalosti a ľudí, ktorí pri nich prišli o svoje životy. "Preto som sa prišiel pokloniť k miestu, kde položili život tí, ktorí v tom čase spôsobom, ktorý bol možný, ukázali svoj odpor k okupácii," povedal prezident.
K roku 1968 sa mu viaže viacero spomienok a predovšetkým prekvapenie, keď sa dozvedeli, čo sa stalo. "Nikto neveril, že by k tomu mohlo dôjsť," poznamenal pred novinármi Gašparovič. Podľa jeho slov však hnev občanov Slovenska nebol namierený na samotných vojakov, ale tých, ktorí ich do našej krajiny poslali. "Tí vojaci boli možno takí nešťastní ako aj my," spomenul si na udalosti spred 42 rokov.
Gašparovič položil vence kvetov na bratislavskom Námestí SNP, kde v deň vstupu okupačných vojsk Varšavskej zmluvy zahynul Peter Legner a následne na Šafárikovom námestí pri budove Univerzity Komenského, kde vyhasli tri ľudské životy - Danky Košanovej, Stanislava Siváka a Jána Holíka.
Politickí väzni na zverstvá režimu nezabúdajú
Augustové udalosti roku 1968 boli dnes pre členov Konfederácie politických väzňov Slovenska (KPVS) príležitosťou uctiť si obete násilností, ku ktorým došlo v uliciach hlavného mesta po vstupe okupačných vojsk.
V predvečer 42. výročia vpádu vojakov Varšavskej zmluvy do vtedajšieho Československa sa zišli pri pamätných tabuliach na budove Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí, na Primaciálnom námestí a Námestí SNP v centre Bratislavy. Položili vence kvetov a počas aktu krátko zaspomínali na tieto historické udalosti. Na spomienke sa zúčastnili aj dcéry politických väzňov so žltými tričkami s nápisom "Odpustili sme, nezabúdame".
Tajomník bratislavskej mestskej organizácie KPVS Pavol Schulcz osobne zažil streľbu v uliciach mesta, preto jeho spomienky na 21. august 1968 v ňom vyvolávajú negatívne emócie. Do týchto dní uchováva pamätné fotografie rozstrieľaných budov, ktoré v tých dňoch zhotovil.
Podľa jeho slov nemožno na udalosti zabúdať, ale ani sa revanšovať nenávisťou, či oplácať ich podobným násilím. "Tie zverstvá, ktoré boli napáchané nielen počas augustových udalostí, ale celej existencie totalitného režimu, môže odpustiť jedine ten najvyšší - stvoriteľ," myslí si Schulcz. Zároveň vyjadril presvedčenie, že predstavitelia komunistického režimu si zrejme neuvedomovali, čo činia na vlastnom národe. "To bola skutočná hanba," uviedol.
Poznamenal, že dejiny idú ďalej a netreba sa zbytočne vracať k temnej minulosti. Nasledujúce generácie by však podľa neho mali tieto udalosti pochopiť a vážiť si, čím všetkým museli prejsť ich rodičia či prarodičia. "Mali by chrániť slobodu, aby už nikdy k ničomu podobnému nedošlo," dodal
Pred 42 rokmi vtrhli do ČSSR vojská Varšavskej zmluvy
Pred štyridsiatimidvoma rokmi vtrhli na územie bývalého Československa vojská členských štátov Varšavskej zmluvy s výnimkou Rumunska. Vojská prekročili hranice ČSSR 20. augusta vo večerných hodinách. Najvyšší predstavitelia štátu odmietli 21. augusta tento krok ako agresiu. Prvé dni okupácie si na Slovensku vyžiadali 19 obetí. Celkovo je na Slovensku zdokumentovaných 30 obetí a 130 zranených.
Udalosti roku 1968 mali podľa historika Ústavu pamäti národa Michala Gregora v Československu dve hlavné príčiny. "Prvou bolo zmiernenie medzinárodného napätia v druhej polovici 50-tych rokov s nástupom Nikitu Chruščova k moci v ZSSR. V šesťdesiatych rokoch tak – napriek intermezzu v podobe kubánskej krízy – nastalo isté zblíženie medzi západom a východom. Druhou príčinou bola celková neudržateľnosť nastoleného ekonomického systému v Československu," uviedol pre agentúru SITA Gregor.
Začiatkom 60-tych rokov postupne aj v Československu dochádzalo ku kritike kultu osobnosti, čo uvoľňovalo napätie v spoločnosti. "Táto kritika začínala najskôr opatrne v rámci aparátu KSČ, no postupne prechádzala na verejnosť. V Československu sa skončilo obdobie masového otvoreného politického prenasledovania. V roku 1960 bola vykonaná posledná poprava z politických dôvodov. Následne prebehla rozsiahla amnestia, kde bolo v prvej vlne prepustených 5 601 a v druhej 2 520 obetí politických procesov. Napriek tomu ale zostávalo vo väzení 2 985 politických väzňov," upozornil historik.
V 60-tych rokoch sa postupne zlepšovali aj možnosti občanov navštíviť „kapitalistický“ Západ, i keď zväčša iba formou kolektívneho cestovania. Podobne aj k nám prichádzali turisti zo Západu, najmä Spolkovej republiky Nemecko, Francúzska a USA. "Československí občania tak vo zvýšenej miere boli konfrontovaní s realitou panujúcou na oboch stranách. V spoločnosti začali rezonovať mnohé otázky. S určitým uvoľnením v politike prišli aj nároky občanov na zvýšenie životnej úrovne. V krajine však absentoval spotrebný tovar, nebola vyriešená bytová otázka a podobne. Komunisti cítili tlak verejnosti, ktorá požadovala reformy systému. V roku 1965 sa preto začala diskusia o reforme plánovaného hospodárstva," povedal Gregor.
V júni 1967 sa konal IV. zjazd Zväzu československých spisovateľov, na ktorom českí a slovenskí spisovatelia vyjadrili protest proti politike KSČ a presadzovali reformu pomerov v Československu. Na zasadnutí ÚV KSČ v októbri 1967 prvého tajomníka ÚV KSČ a prezidenta republiky Antonína Novotného kritizoval Alexander Dubček, vtedy I. tajomník ÚV KSS za situáciu panujúcu v KSČ. "Nastal otvorený rozkol medzi konzervatívnym a reformným krídlom strany, ktorého predstaviteľom bol aj Dubček. Mocenský boj medzi oboma krídlami vyústil v januári 1968 do odvolania Antonína Novotného z funkcie I. tajomníka ÚV KSČ. Do čela strany bol zvolený Alexander Dubček. Následne došlo k personálnym výmenám na všetkých úrovniach straníckeho aparátu. Konzervatívne krídlo v strane sa dostalo do defenzívy," konštatuje Michal Gregor.
Nové vedenie presadzovalo zmeny v spoločnosti. Podľa historika príčinou bol tlak spoločnosti, ktorý už komunisti – v záujme udržania moci - nemohli prehliadať. Začalo sa obdobie tzv. Pražskej jari. Bola zrušená cenzúra. Predmetom kritiky sa stali nešváry zo všetkých oblastí. V marci 1968 bol za prezidenta republiky zvolený Ludvík Svoboda, čím bol Novotný odstránený z politického života. Začali vznikať rôzne združenia a spolky, napr. KAN (Klub angažovaných nestraníkov), K 231, organizácia na ochranu ľudských práv a ďalšie, Ludvík Vaculík publikoval manifest 2000 slov. Bol schválený Akčný program KSČ, ktorým mala byť uskutočnená reforma socialistického systému.
Vývoj v Československu bol podľa historika v rozpore s predstavami straníckeho vedenia v ZSSR. V máji 1968 na rokovaní vládnej a straníckej delegácie v Moskve bola československá delegácia upozornená na rast „kontrarevolúcie“ v krajine. Pár dní po tom rokovali v Moskve predstavitelia krajín Varšavskej zmluvy (s výnimkou Rumunska) o situácii v Československu. Začiatkom augusta sa zišli delegácie KSČ a KSSZ v Čiernej nad Tisou a v Bratislave. Dubčekovo vedenie trvalo na pokračovaní reformného procesu, napriek upozorneniam o možnej invázii vojsk Varšavskej zmluvy.
Invázia vojsk a následný podpis tzv. Moskovských protokolov podľa Gregora znamenali porážku reformného krídla KSČ. Z verejného a politického života boli postupne odstraňovaní predstavitelia Pražskej jari. Nastupovali ľudia verní Kremľu. Protesty spoločnosti vyvrcholili upálením Jana Palacha, študenta filozofie na Karlovej univerzite v Prahe v januári 1969. V apríli 1969 Dubček odstúpil z funkcie I. tajomníka ÚV KSČ. Namiesto neho nastúpil Gustáv Husák, ktorý naštartoval proces tzv. normalizácie. Vedenie KSČ malo obavy z možných demonštrácii, ktoré sa mali uskutočniť k výročiu invázie do Československa.
Aby sa podobným akciám zamedzilo, bol prijatý tzv. obuškový zákon, ktorý mal zamedziť demonštráciám a mal potrestať protestujúcich. Tento zákon podpísal aj Dubček. Týmto boli pochované všetky nádeje občanov na reformu pomerov v Československu. Začalo sa s prenasledovaním odporcov invázie, nepohodlní ľudia boli prepúšťaní zo zamestnania, nastala „normalizácia“ spoločnosti k stavu pred Pražskou jarou.
sita
