ZUZANA BÚRIKOVÁ získala najväčšiu publicitu, akú kedy v Británii nejaký slovenský autor mal. Spolu s britským antropológom Danielom Millerom napísala knihu, ktorá sa ako prvá podrobne venuje au pair. Vychádza z ročného kvalitatívneho výskumu v Londýne, a vydali ju v prestížnom akademickom vydavateľstve Polity Press. Vzbudila pozornosť aj vo veľkých britských médiách, hoci sa tam stretla s istým nepochopením.
Reakcie na vašu knihu Au pair v britských médiách len veľmi ťažko skrývali podráždenosť. Prečo?
Téma sa týka intímnej oblasti, takže ju všetci berú osobne. Briti sa k au pair správajú nadradene, pomáhajú im predsa naučiť sa angličtinu a pustili si ich do vlastných rodín. Preto ak si niekto považovaný za nižšie postaveného pre svoju etnicitu, triedu či pracovný vzťah dovolí kritizovať ženskosť alebo rodičovstvo, tak sú reakcie prudšie.
Bulvár si všimol najmä pasáže, kde sú matky opisované ako lenivé a otcovia ako sexuálni predátori.
Vybrali si tému, ktorá sa v médiách najčastejšie prepiera, teda vzťahy au pair s mužmi. Viacerí knihu čítali nepozorne. Ukazujeme v nej, že vzťahov s otcami rodín je oveľa menej, ako sa tvrdí. Zvyčajne sa au pairkám snažili vyhýbať práve pre tieto stereotypy. Navyše au pair sa v mnohých ohľadoch vnímajú ako záležitosť matky, ktorá na ňu deleguje svoje povinnosti, otec sa drží vzadu.
Prečo si žiadne médium nevšimlo hrubé porušovanie zákona, keď rodiny au pair zneužívajú a namiesto zákonom stanovených 25 hodín týždenne pracujú aj dvojnásobok?
Vykorisťovanie plateného domáceho personálu nie je taká sexi téma. Okrem toho, samotní zamestnávatelia sa často vidia ako zneužívaní, cítia sa ako poskytovatelia výhod a vôbec nemajú pocit, že zneužívajú au pair. Ako pritom ukázal náš výskum, v 82 z 86 prípadov došlo v rodinách k porušovaniu zákonov na úkor au pair. Veľká časť práce au pair v rodine je neviditeľná. Starostlivosť o deti nie je možné obmedziť na jasný časový úsek, vstupujú do nej emócie, deti majú au pair radi a ťažko sa dá odlíšiť, kedy sa ešte hrajú a kedy je hra už platenou prácou.
Podľa au pair sa Briti o svoje deti príliš nestarajú. „Vaše matky sa o vás starali preto, lebo boli chudobné," odkázala im jedna anglická matka. Akú tu hrá chudoba rolu?
Asi najlepšie dáta k tejto téme zozbieral sociológ Milan Bahna. Porovnával niekoľko európskych krajín a ako jediná skutočne dôležitá premenná pri najímaní domáceho personálu sa ukázala výška HDP. Dĺžka materskej dovolenky, štátna podpora zamestnaným ženám, škôlky ani tradicionalizmus v spoločnosti sa neukázali ako príliš dôležité. Bohatstvo krajiny hrá teda kľúčovú rolu v tom, či si najmú pomoc. Aj tu sa však situácia mení. Nicky Gregsonová sa venovala výskumu domáceho plateného personálu v Anglicku v 80. a 90. rokoch. Porovnanie s naším výskumom ukazuje, že au pair sa stávajú aj záležitosťou nižších tried a inštitúcia sa demokratizuje.
V čom?
Mnohé rodiny, u ktorých dnes pracujú au pair, sa naozaj nedajú charakterizovať ako bohaté. Dve zo skúmaných rodín dokonca žili v sociálnych bytoch, v jednom prípade au pair pomáhala nigérijskej slobodnej matke, aby mohla chodiť do práce a nebola závislá od sociálnych dávok. Občas sa stalo, že au pair robili dievčatá, ktorých rodiny mali na Slovensku vyšší ekonomický status než ich hostitelia v Británii. Môj britský kolega bol pri krátkom výskume na Slovensku prekvapený, že často bývajú v oveľa väčších domoch než Londýnčania.
Naše dievčatá často kritizujú pomalosť britských žien, istý americký novinár zasa napísal pamflet o ich zanedbanom výzore. Je to s nimi až také zlé?
Neprináleží mi vyjadrovať sa ku kráse, ale jej hodnotenie má aj kultúrne aspekty. Slovenky vnímali fakt, že si Britky najímali niekoho k deťom, ako zlyhanie ich ženskosti. To sa dostalo do jedného balíčka s kritikou ich výzoru, vnímali ich prosto ako neženské. Zároveň sa tu prejavilo odlišné vnímanie ženskosti u Britiek samotných.
To je aké?
Čím vyššia trieda, tým vyzerajú „neupravenejšie", snažia sa o prirodzenosť, takže nie vždy používajú mejkap, majú rozlietané vlasy. V nižších triedach zasa ženy rady nosia lesklé, priliehavé veci a veľa ozdôb a ani jedno sa nezhoduje so slovenskou predstavou, ako sa má žena o seba starať. Tým skôr, že Slováci sú oveľa prudérnejší vo vnímaní nadváhy. Máme odlišné predstavy toho, kedy brucho schovať, Britky svoje „nedostatočné kvality" berú voľnejšie.
So slovenským štýlom obliekania nebol problém?
Práveže áno - niektoré britské rodiny vnímali au pairky ako nevhodne oblečené, občas ich prirovnávali k prostitútkam. Cez agentúru si napríklad vybrali veriace dievča, čakali upätú pannu s košieľkou zapnutou po krk, a ona doma chodila v šortkách a večer v minisukni. Zdá sa, že na Slovensku sa konzervatívnosť v názoroch nespája nevyhnutne s konzervatívnosťou v obliekaní a čo je mladé a pekné, treba skôr ukázať, než schovať.
Nepatrí práca au pair k tým, ktoré nikam nevedú? Ako ju ženy vnímajú s odstupom času?
Túto skúsenosť dosť ťažko uplatníte na pracovnom trhu, ak sa chcete odraziť do inej ako servisnej sféry. Aj napriek negatívnym skúsenostiam by oslovené au pair do toho išli znovu, berú to ako súčasť osobného rastu. Pre ženy to bol akýsi rituál prechodu, ekvivalent mužskej vojenskej služby, bod, keď potrebovali vyskúšať niečo na vlastnú päsť. Bez au pair pobytu by nevedeli jazyk, necestovali by, nestretli by veľa ľudí, neskúsili byť odkázanými samy na seba. Úspešnosť tohto rozhodnutia nevnímali len z hľadiska kariéry, ale vo vzťahu k ľuďom či celému životu - vďaka pobytu mohli napríklad stretnúť životnú lásku.
Prečo je v Británii či v Írsku toľko dievčat práve zo Slovenska?
O tom sa dá iba špekulovať, keďže neexistuje komparatívny výskum. Asi sa tu stretáva dostatočná ponuka a dopyt. Slovenky sú ekonomicky motivované, aby túto prácu robili, významným lákadlom je angličtina. Navyše pochádzajú zo strednej Európy a Britom nepripadajú príliš exotické a kultúrne cudzorodé. Napríklad Turkyne, Bulharky či Rumunky sú z tohto dôvodu menej žiadané. Briti majú o nás predstavu, že sme pracovití a milí ľudia, nie sme ambiciózni, ale sme emocionálni a máme pekný vzťah k deťom, čo je takmer ideálna kombinácia pre au pair.
Čo sú najväčšie mýty o au pairkách?
Je ich viac a neraz si navzájom protirečia. Na Slovensku sa traduje predstava, že zlé britské rodiny zneužívajú dobré a slušné slovenské dievčatá: chudobné svätice idú zachrániť britské rodiny od úpadku a bezcitnosti. Bije sa to s opačnou predstavou hriešnic, ktoré, keď sa ocitnú mimo sociálnej kontroly, začnú byť promiskuitné a - tam je silný rasistický podtón - dokonca spávajú s černochmi. Jedno aj druhé sú mýty, ktoré majú Slováci o sebe samých. Briti si okrem už spomenutých stereotypov myslia, že ženy „z východu" sa pohybujú na hranici prostitúcie - „bohviekde by skončili, keby sa nestarali o naše deti". Časť britskej prostitúcie je naozaj suplovaná z východoeurópskych zdrojov, au pair sú v tom však nevinne.
V knihe píšete, že najväčší mýtus sa týka au pair inštitúcie ako takej.
Za jeho reprodukovanie môžu právne definície a agentúry, ktoré tvrdia, že opatrovateľka sa stane súčasťou rodiny. Neexistuje žiadna inštitucionálna kontrola podmienok, v ktorých au pair žijú a pracujú. V skutočnosti ide o majetkovo, jazykovo a inak nerovný vzťah. Rodiny túto mocenskú prevahu zneužívajú, ale nerobia to vedome. Nie je to príbeh o zlých Britoch a dobrých Slovákoch. Au pair môžu stratiť oveľa viac ako rodiny, keď ich na hodinu vyhodia na ulicu. Veľmi často sú ochotné znášať veľké príkoria, pretože rodina je prostredím, v ktorom žijú. Ako trest stačí, že sa na vás budú škaredo pozerať. A cítiť sa tam zle rok? To radšej urobíte, čo chcú.

Beata
Balogová
