Ako sa žilo na chorvátskom ostrove Mljet pred 40 rokmi?
Mal som tam dobrý život, otec totiž pracoval v oblasti turistického ruchu, a ten v Juhoslávii fungoval vždy. Keď však získal možnosť postaviť si dom v Dubrovníku, využil to, lebo na ostrove s nami žili aj dedko s babičkou, a on sa chcel s rodinou osamostatniť. V tých rokoch tam inak nebolo prakticky nič, v podstate ani pitná voda, ani elektrina. Kto sa tam vyskytol, musel sa cítiť ako Robinson.
Koľko má ostrov obyvateľov?
Málo, možno osemsto, má pritom sto kilometrov štvorcových. Nádherné miesto pre život pre každého, kto vyhľadáva súkromie a samotu. Skúste sa tam ísť pozrieť. Dedo tam už pred desiatkami rokov prevádzkoval malú privátnu kaviareň.
V Dubrovníku to bolo zrejme živšie.
Nepochybne, ale tiež je to výborné miesto na oddych. Dubrovník má výhodu, že môže neustále ťažiť z turistov, najmä cudzincov. Tí sa tam vždy cítili skvele, fungovalo tam plno hotelov, vďaka čomu sa dobre žilo prakticky všetkým domácim obyvateľom.
Našlo sa priveľa primitívov
Juhoslávia mala taký zvláštny socializmus, lepšie sa v ňom dýchalo.
To áno, my sme v tom režime mali prakticky všetko. Kto pracoval, mal peniaze, mohli sme cestovať do zahraničia, dokonca aj na Západ.
Veď práve cez Juhosláviu sa naň utekalo.
Presne tak. V porovnaní s bývalým Československom to bolo úplne iné. Obrovským plusom bolo, že sme mohli podnikať, takže ak ste mali veľký rodinný dom, mohli ste prenajímať apartmány turistom. Bolo to normálne súkromné podnikanie, aké poznáte dnes, stačilo štátu platiť dane. Maminka nikdy nechodila do klasickej práce, robila okolo domu, aby všetko fungovalo. Takto to bolo až do roku 1985. Dubrovník bol totiž známym miestom na celom svete, zapísaným v UNESCO. Klamal by som, ak by som tvrdil, že sa nám tam žilo zle. Za takých okolností človek socializmus ani nevníma, nemá na to dôvod.
Čo sa stalo v roku 1985?
Po smrti Josipa Broza Tita v roku 1980 začali v Juhoslávii vznikať problémy. On to držal pokope, bol integrujúcim prvkom, dokázal spojiť ľudí rôznych národností do jednej krajiny. Neskôr však prišla obrovská inflácia a kríza, pričom v roku 1985 to už bolo veľmi zlé.
Následne sa k tomu pridali aj národnostné trenice, ale problémy neproblémy, ani v najhoršom sne som nepredpokladal, že to nakoniec skončí vojnou. To bolo šialenstvo. Myslel som si, že národy bývalej Juhoslávie sa jednoducho slušne dohodnú a vznikne nejaká konfederácia. Nevyšlo to, pretože sa našlo dosť primitívnych ľudí, ktorí krajinu vohnali do vojny. Nemysleli totiž hlavami, ale zadkami.
Slovinsko, Bosna a Hercegovina, Chorvátsko, Srbsko, Kosovo, Macedónsko a Čierna Hora žili dlhé roky pokope. Čo sa stalo, že prišla vojna?
Kosovo už vtedy bolo súčasťou Srbska. Prečo však vznikla vojna? Ťažká otázka, malo to množstvo príčin. Jednu som už spomínal - našlo sa príliš veľa primitívov. Nahrávali im aj obrovské ekonomické a regionálne rozdiely. V Slovinsku a Chorvátsku sa totiž žilo oveľa lepšie ako inde, kde to bolo primitívnejšie. Súviselo to aj s tým, kto mal more a turistiku, podľa mňa však k problémom prispeli aj náboženské rozdiely. V Slovinsku aj Chorvátsku žilo viac ako 70 percent ľudí, ktorí sa hlásili k rímskokatolíckej cirkvi.
Chorváti najskôr nežiadali samostatnosť, ale väčšiu nezávislosť. Zrejme to súviselo najmä s ekonomickou úrovňou a prerozdeľovaním financií v celej Juhoslávii.
Iste. Nedostali sme však konfederáciu, naopak - Srbsko začalo vojnu.
Vojnu začali Srbi, nie my
Koho považujete za hlavného vinníka?
Srbov, respektíve ich politikov typu Miloševič. Nie my sme napadli Srbsko alebo Čiernu Horu, to oni začali ostreľovať a bombardovať naše mestá.
Juhoslovanskú armádu tvorili z viac ako 80 percent práve Srbi, mali teda svoju silu. Celé to obdobie je jedna veľká škoda, mala vyhrať chytrosť a inteligencia, nie hlúposť. Ešte šesť rokov po vojne sa turizmus v Dubrovníku ledva rozbiehal, nefungovalo tam prakticky nič. Pre tamojších ľudí to boli strašné časy.
Vojna medzi Srbskom a Chorvátskom skončila až v roku 1995. Kde ste vtedy boli?
Najskôr doma v Dubrovníku, v roku 1993 som ale odišiel na Istriu, kde som sa venoval hudbe, a potom tam stretol aj budúcu manželku. Prišla ako turistka z Česka.
Známy z Chorvátska mi opisoval, ako v istej dedinke zabíjal sused suseda, Srb Chorváta a naopak. Ľudia, ktorí sa roky zdravili na ulici, sa zrazu nenávideli.
Áno, to sa dialo tam, kde boli pokope viaceré národnosti. Našťastie v Dubrovníku to bolo inak, žilo v ňom až 90 percent Chorvátov. V meste bola špecifická situácia, lebo sa naň útočilo zo všetkých svetových strán, z Bosny aj z Čiernej Hory. Najskôr sme nemali zbrane, nič, nemohli sme sa účinne brániť, vyzbrojených bolo možno desať percent mužov. K zbraniam sme sa dostali až neskôr.
Česi a Slováci boli múdrejší
Ako to vnímali ľudia?
Ako môžete vnímať vojnu? To bol totálny blázinec. Ľudia odtiaľ utekali, najmä ženy a deti, mnohí sa odsťahovali aj po vojne. Čo si má človek myslieť, keď vidí, ako sa bombarduje staré mesto, keď vám nad hlavou prelietavajú lietadlá a zhadzujú bomby? Primitivizmus a blbosť zvíťazili. Ak vás má niekto zbombardovať len preto, lebo chcete samostatnosť, musíte uznať, že to nie je normálne. Také hrôzy ani nechcite zažiť.
Krajiny sa obvykle búria, keď sa chce časť územia odtrhnúť, krvavých príkladov je po celom svete dosť. Aby bolo jasné - neobhajujem to, len pripomínam realitu.
Jasné, ale na samostatnosť sme mali právo, chápete? Chorváti jednoducho desať rokov po Titovi pochopili, že sa im bude lepšie žiť, ak budú mať vlastnú krajinu. Čo je na tom čudné, že vás za to chcú zavraždiť? Samostatnosť predsa chceli aj Slovinci.
Pritom najskôr sme žiadali len konfederáciu, teda nič mimoriadne. Ide o bežnú vec, ak v krajine žije toľko národov. Prečo nám ju nedovolili? Keď sa potom začala prelievať krv, bojovať o konfederáciu už nemalo zmysel, tie dve krajiny viac nemohli fungovať v jednom zväzku.
Vnímali Chorváti pokojný rozpad Československa?
Určite, hovorilo sa o tom ako o príklade. Ja sám všetkým tvrdím, že Česi aj Slováci boli múdrejší, keď to vedeli spraviť tak slušne. Chorváti neraz povedali, že ste chytrejší, lebo ste sa rozdelili bez vojny, bez veľkých problémov, a dnes spolupracujete, pričom každý hospodári na svojom. Dúfam, že generácia mojich detí bude múdrejšia ako tá naša.
Do niektorých miest Srb na dovolenku nepríde
Ako vyzeralo mesto po vojne?
Bolo úplne zničené. Staré mesto zbombardované, nefungovali prakticky žiadne služby, zanikli hotely, reštaurácie, firmy... A čo nezničila vojna, to dorazili ľudia rabovačkami. Hrôza. Dva roky po vojne však prišla privatizácia, všetko sa začalo renovovať, obnovovať, stavať, až sa nakoniec situácia ako tak znormalizovala. Lenže dodnes to nie je ono, ducha vojny z toho miesta nezmažete. Cítiť to v atmosfére, zmení sa to až vymretím celej generácie.
Keď sa dnes stretne Srb s Chorvátom, zazerajú na seba?
Už sa to pomaly mení, ale napríklad do Dubrovníka, Zadaru, Šibeniku alebo Osijeku, teda do miest, ktoré trápila vojna, Srb na dovolenku nepríde.
A Chorvát do Srbska?
Ak mám hovoriť za seba, sme tam vítaní. Neraz sme hrali v Belehrade a nevnímal som žiadny problém.
Vy osobne cítite po vojne zášť k Srbom?
Hm... vnímam ich ako dobrých susedov, nič viac. Po výmene dvoch generácii sa to možno vyrieši a zmení k lepšiemu, my ešte cítime trpkosť. Ťažko sa zabúda na to, že sme mali vojnou poškodený dom, prišli sme o okná aj strechu, ale stále to je nič v porovnaní s tým, ako sme boli zničení psychicky. Našťastie z našej rodiny sa nikomu nič nestalo.
Plakali ste cez vojnu?
Jasné. Každý plakal, keď videl, čo sa deje vonku, najmä na začiatku. Vojna vás duševne rozhádže, ale zároveň ste každým dňom silnejší. Veľkú silu nám dávali aj chorvátske piesne. Naše národné a vojenské pesničky človeka naozaj zmobilizujú. Keď spievate „zostaneme svoji na svojom", rastie vo vás sila a hrdosť. Samozrejme, platí to počas vojny, po nej to všetko klesá.
V Chorvátsku je väčšia korupcia ako v Česku
Poďme k veselším témam - v sezóne sa živote hraním na jadranskom pobreží, aj my sme na vás natrafili v Poreči. Čo robíte v zime?
Hrám v Nemecku, Rakúsku, v Česku a podobne. Muzika je pre mňa zábava, celý život nerobím nič iné. Kým v lete hrám prakticky každý večer, v zime možno 10 až 15 dní mesačne.
Kde sa žije lepšie? V Chorvátsku alebo v Česku?
Určite v Česku. Zarábam v mnohých krajinách, ale s peniazmi sa dá najlepšie vyjsť práve tam. (smiech) V Chorvátsku si môžem dovoliť menej, hoci vďaka muzike zarábam relatívne slušne.
V ktorej krajine je väčšia korupcia?
V Chorvátsku. Je totiž prakticky všade. Bez úplatkov pomaly nič nevybavíte. Ak chcete dobrú prácu, dosiahnuť niečo v športe alebo hudbe, musíte mať dobrých kamarátov a známych. Potom môžete všetko.
Korupcia je ešte pozostatkom bývalej Juhoslávie. Nehovorím, že v Česku a na Slovensku korupcia nie je, ale ľudia mi tam pripadajú disciplinovanejší a menej náchylní na peniaze. Vy ste pre Chorvátov niečo ako Nemecko, taká civilizácia. (smiech) My sme zase južania s búrlivými povahami a temperamentom.
V čom sme civilizovanejší?
Vo všetkom. To je ako porovnávať sever Talianska s jeho juhom. Hore je to Európa, od Ríma dole mafia a divočina. Zámerne teraz, samozrejme, preháňam, ale v zásade to platí. V Chorvátsku je tiež civilizáciou najmä Záhreb a sever, pričom na Dalmácii akoby žil iný národ. Nie horší, ale iný.
Ak máte v Chorvátsku toľko hudobných kšeftov, tiež potom musíte mať dobrých známych.
(smiech) Mám, ale vďaka tomu, že tu s kolegom hráme dlhý čas, ja už 30 rokov. Komukoľvek - obyčajným ľuďom na svadbách, zábavách, turistom v podnikoch, ale aj podnikateľom či známym osobnostiam. Hrali sme už aj chorvátskemu prezidentovi. Funguje to jednoducho - zaujmete na jednom kšefte a dostanete ďalšie dva až tri. Medzi ľuďmi sa to rozchýri.
Jadran v zime? Nikde nikoho, všetko prázdne
Mnohým u nás hudba z bývalej Juhoslávie nesedí, zrejme preto, že počas dovolenky zaznievajú na plážach najmä sladké a komerčné gýče.
To je v poriadku, pretože každému sa páči niečo iné. Mne napríklad nesedia balkánske skladby, ale musím ich hrať, lebo nemať ich v repertoári, tak sa neuživím. Prímorské skladby od nás sa mi však páčia. Hudba z Dalmácie je vyslovene nádherná - pokojné a príjemné melódie s viachlasmi, to je prosto náš štýl.
O čom sa v nich spieva?
O láske. K žene, rodnému domu, k Dalmácii, k Chorvátsku... Chorváti sú veľkí vlastenci, sme hrdý národ. Najviac to cítim, keď hráme Chorvátom v Austrálii, USA alebo v Kanade. Kto by nebol hrdý na svoje pesničky, folklór, tradície? Pritom v samotnom Chorvátsku akoby folklór trochu vymieral, už sa nevie tak pekne prezentovať a predať.
Ako to vyzerá v prímorských mestách mimo sezóny, teda v zime?
Hrozne. (smiech) Nikde nič, nikde nikto, všetko je prázdne. Turistické miesta sa vyprázdnia, 90 percent hotelov a reštaurácii sa zavrie. V zime ľudia nepracujú, venujú sa opravám a údržbe, takže si na celý rok musia zarobiť počas leta. Preto počas sezóny pracujú aj 20 hodín denne, inak by nemohli štyri až päť mesiacov nútene dovolenkovať. Je to ťažký, ale pekný život.
Mnohým Slovákom sa zdá, že Chorvátsko je príliš drahé. Čím to je spôsobené?
Tým, že u vás sú nižšie ceny.
To mi je jasné, ale pýtal som sa iné.
Chorvátsko má nadsadenú cenu práce, čo sa odráža v celkových cenách tovaru a služieb. Každý chce zarobiť čo najskôr, veď to poznáte. Kvalita pritom pokrivkáva od oblasti k oblasti.
Najhoršie české pivo? Trikrát lepšie ako najlepšie chorvátske
Kam by ste Slovákom odporučili ísť na dovolenku?
Jednoznačne na niektorý z chorvátskych ostrovov. Mljet, Korčula, Brač, Hvar, Vis, Lastovo... kamkoľvek. Každý je iný, každý má svoj svet. Je ich veľa, spolu až 1244.
Koľko?
Fakt, čistý Havaj. Vezmite Chorvátsku turizmus a zničíte ho. Preto nám tak veľmi ublížila vojna.
Aké jedlo v Chorvátsku nevynechať?
Ryby na všetky možné spôsoby. Pomaly každý okres v našej krajine má svoje špeciálne jedlo, na Dalmácii je to však ryba. Skvelá je ale aj pašticada - hovädzie mäso, ktoré sa prešpikuje zeleninou a podáva s omáčkou a haluškami. Recept spamäti neviem, ale Google ho určite nájde (ako vyzerá, si môžete pozrieť tu, pozn. autora). Skvelé jedlo, určite ho vyskúšajte.
Čo jedávate na Vianoce?
My konkrétne bakalára, teda sušenú rybu z Nórska, ale na ostrove Mljet a v Dubrovníku sušíme aj naše vlastné ryby. Jednoducho sa nasolia a konzervujú tak, aby boli na Vianoce pripravené. K tomu si dávame uvarené zemiaky. Samozrejme, na stole sú koláče, k nim sa popíja vínečko alebo rakija, pričom sa spieva. Vytiahnu sa mandolíny, gitary, ľudia sa vzájomne navštevujú a spievajú. Priamo na Štedrý deň. Prídete k babičke, k dedkovi, k inej rodine, k priateľom, poprajete šťastné sviatky a zanôtite si. Potom si však musíte dať panáka rakije, bez neho to nejde. (smiech)
Kto má lepšie pivo - Česi alebo Chorváti?
Najhoršie české pivo je trikrát lepšie ako najlepšie chorvátske. (smiech) V Chorvátsku si pivo radšej nedávam. A ak, tak Heineken alebo nejaké české. Dostať tu Staropramen, Krušovice aj Gambrinus.
Karlovačko alebo Ožujsko pivo nie je pitné?
Ani nie, české pivá sú fakt oveľa lepšie.
Nemrdaj ako trapas
Akú hudbu má rád muzikant, ktorý musí hrať všetko?
Všelijakú, počúvam množstvo vecí od klasiky, country, blues až po džez. Milujem však hudbu od nás z Dalmácie. Keď hráme v Slovinsku, idú sa za ňou potrhať. Tie piesne však nemôže spievať hocikto, lebo ich treba vedieť vnútorne precítiť. V Česku som počul spievať jednu chorvátsku vec Evu a Vaška, a bola to dokonalá hrôza. Katastrofa.
Čo Oliver Dragojevič? Narazil som na neho, keď v Čiernej Hore pred rokmi rádiá aj muzikanti v podnikoch hrali jeho pesničku Molitva za Magdalenu, ktorú tam všetci zjavne milovali.
To je chorvátsky Karel Gott. Mimoriadne populárny, úspešný, a zároveň úplne normálny človek. Poznám ho osobne, viackrát sme spolu aj spievali. Jeho úspech je z veľkej časti postavený na tom, že mu nestúpla sláva do hlavy, hoci je megahviezdou už desaťročia. Presne takým ľuďom sa oprávnene hovorí, že sú osobnosti. V Chorvátsku na neho nemá nikto. Čo v Chorvátsku, je hviezdou v celej bývalej Juhoslávii, tam snáď ani nenájdete človeka, ktorý by ho nepoznal.
Po vojne ho však v Srbsku alebo Čiernej Hore nikto neuvidí. Milujú ho tam, ale on nedokáže zabudnúť na to, čo Chorvátom spôsobila vojna. Sám pochádza z ostrova Korčula, čo je asi 20 kilometrov od Mljeta, teda môjho rodiska.
Vďaka čomu je taký obľúbený?
Má výborné melódie aj texty, hoci ich sám neskladá, navyše skvele hrá na klavíri. Veľa vystupuje aj v zahraničí. Prerazil už v 70. rokoch hitom Oprosti mi pape, teda „Prepáč, otec". On je kráľ. Ja som si ho obľúbil aj preto, že jeho manželka je z Dubrovníka, pričom Oliver nejaký čas hral v tamojšej známej kapele Dubrovački trubaduri.
To sú tí, čo mali skladbu Marijana, ktorá je známa aj u nás?
Presne tak. U nás je to dodnes obrovský hit.
Boli ste niekedy v Bratislave?
Dvakrát, ale vždy iba na jeden deň, takže ju nemôžem hodnotiť. Isté je, že Chorváti milujú Prahu. Obrovské množstvo ľudí od nás ju navštívilo, pričom boli nadšení, najmä mladí. Tí však poznajú aj Slovensko, mnohí Chorváti sa chodia lyžovať do Tatier. U nás sa dá lyžovať tak mesiac až dva do roka, takže musíme cestovať.
V samotnom Dubrovníku býva sneh?
Tak raz za 20 rokov. Ja som ho zažil asi dvakrát, aj to ráno napadol a večer ho už nebolo. V zime máme na Dalmácii 10 až 15 stupňov.
Hovoríte solídne česky. Máte za sebou aj nejaký jazykový trapas?
Mám, a riadny. Raz som v Tescu na svojho syna, ktorý si skúšal topánky a stále bol v pohybe, nahlas skríkol slovo „nemrdaj". U nás to znamená „stoj pokojne, nehýb sa", ale predavačky skoro skolabovali. Manželka s dcérou vtedy utiekli preč, nechali nás v tom samých. (smiech)
Rozhovor bol autorizovaný, Ilko Đivanović v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu - kliknite.
Beata
Balogová
