Cesty k službe Bohu a veriacim sú kľukaté. Dokazujú to príbehy duchovných.
Kňaz Juraj Drobný pôsobí v katolíckej televízii Lux. Najskôr chcel byť inžinierom ako otec. V detstve síce veril v Boha, ale po presťahovaní sa rodiny do iného mesta vzdoroval. „Dovtedy som miništroval, zrazu som prestal, odmietal chodiť na náboženstvo." K viere sa vrátil na strednej škole, kde sa dostal k čítaniu Biblie.
Do seminára ho vzali na druhý pokus. Medzitým sa živil ako nákupca náradia. V škole ho neobišla ďalšia kríza. „V piatom ročníku sa mi zdalo, že som neveriaci. Nebavilo ma ani štúdium, ani modlitba. Dva týždne pred kňazskou vysviackou som žil v tom, že nemám povolanie od Boha. Na duchovných cvičeniach som len bezmocne kľačal v kaplnke. Potom prišiel moment, ktorý to zmenil. Bol som na spovedi a zrazu zo mňa všetko spadlo." Drobný aj po 21 rokoch služby tvrdí, že má stopercentnú istotu o správnosti výberu, rozhodujúcu chvíľku označuje za Boží dotyk.
Prečo aj kňazom niekedy dochádzajú slová? Pozrite si nedeľný príhovor evanjelického farára Ivana Muchu:
Otec nadšený nebol
Evanjelický farár z Málinca Ivan Mucha chcel byť policajtom. V Boha neveril, zmena prišla po ukončení ôsmeho ročníka, keď ho pokrstili. „Vtedy som uveril v Krista. Začal som sa stretávať s inými veriacimi, túžil byť misionárom, ale zborová farárka ma prehovorila, aby som sa stal kňazom."
Rodičia reagovali rôzne. „Mama bola rada, ale otec ako šéf komunistickej strany v dedine a člen jej okresného výboru nadšený nebol. Bál sa, že sa mu budú smiať. Časom sa s tým však zmieril, dokonca začal chodiť do kostola," dodáva Mucha.
Isté pochybnosti vo svojej duchovnej službe mal len vtedy, keď vyšli zoznamy agentov ŠtB, v ktorých boli aj kňazi. „Viacerí sme bojovali, aby nekandidovali do funkcií. Hrozilo, že ma preložia, bolo mi povedané, že som mladý a mám byť ticho. Sebareflexiu pred verejnosťou som však považoval za dôležitú."
Prestával veriť v Boha
Kazateľ Bratskej jednoty baptistov z Lučenca Tomáš Kohút sa rozhodoval medzi povolaním učiteľa a duchovného. Rolu zohral fakt, že kazateľom bol jeho otec. „Ten mi ale neodporúčal, aby som sa na to dal, ak necítim volanie od Boha. V praxi videl priveľa ľudí, ktorí to vzdali."
O správnosti zapochyboval viackrát, najvážnejšie to bolo v piatom ročníku vysokej školy. „Bol som sklamaný z prístupu viacerých veriacich, keď naša rodina prechádzala ťažkým obdobím. Svoju kritiku som preniesol aj na Boha, prestával som veriť."
Školu chcel dokončiť s tým, že si nájde inú prácu. O tom, že bude kazateľom, rozhodol jediný biblický verš, ku ktorému sa dostal. „V mojom vnútri všetko zmenil. Bolo to jasné povolanie Boha, pretože chcel, aby som kázal o jeho skutkoch. Do služby ma zavolal on sám."
Viera mi nič nehovorila
Evanjelický farár z Veľkého Krtíša Ján Ruman do štrnástich neveril, chcel byť hudobníkom. „Do kostola som šiel len vtedy, keď ma prinútili." Potom sa objavil na stretnutí mladých kresťanov, kde sa spievalo, modlilo a čítalo Písmo. „Naraz prišiel pocit nekonečného šťastia a lásky, vôbec to neviem opísať. Začal som chodiť medzi kresťanov, čítať Bibliu, hľadať odpovede, až mi bolo jasné, čím budem."
Rodičia boli z jeho rozhodnutia prekvapení, „nečakali to, zrejme s tým aj zápasili. Na teológii som však mal spolužiakov aj z ateistických rodín, ich prekvapenie muselo byť zaujímavejšie," tvrdí Ruman.
Želal si to Boh
Katolícky farár Vladimír Slovák zo Stožku síce vyrastal v tradičnej katolíckej rodine a o Bohu nepochyboval, priznáva však, že na rozhodnutie by to nestačilo. Chcel byť murárom ako otec. „Dôležité boli stretnutia spoločenstva vedené ilegálnymi saleziánmi a duchovné cvičenia, ktoré som absolvoval v šestnástich. Hovorili sme aj o povolaní ku kňazstvu samotným Bohom, pričom som to aj pochopil, aj vnútorne precítil."
Rodičia sa o jeho rozhodnutí dozvedeli o rok neskôr. „Najskôr netušili, čo presne znamená ísť na teológiu, ale rýchlo pochopili a povedali, že mám právo slobodnej voľby a môžem robiť, čo chcem." Pre televíziu Lux sa Slovák nedávno vyjadril, že ak by si to Boh neželal, duchovným by nebol. „Cieľom nie je byť kňazom, ale byť spasený."
Odišiel, ale nezapochyboval
Miroslav Lettrich z obce Rabča chcel byť katolíckym kňazom od detstva, hoci sa mu pozdávali aj smetiari a murári. Súviselo to s prostredím, Orava je religiózna oblasť. Z jeho triedy na gymnáziu nastúpili do seminára šiesti, kňazmi sa stali štyria.
„Samozrejme, aj ja som mal obdobia, keď som chcel rodinu a teológiu som vylučoval," vraví dnes. Doma sa to dozvedeli ako poslední. „Žili v tom, že pôjdem na biológiu, mama aj starí rodičia však boli dojatí. Tušili, že k tomu inklinujem, hoci som o tom nehovoril."
O správnosti výberu Lettrich nikdy nepochyboval, hoci na viac ako rok z kňazstva odišiel. „Vždy som sa cítil povolaný Bohom. Vedel som to, aj keď som sa na istý čas vzdal." Odchod podľa neho súvisel s nováčikovskou naivitou a dezilúziou. „Motivované to bolo vnútorným vzdorom, nie pochybnosťami o tom, či som povolaný byť kňazom. Keď vzdor pominul, vrátil som sa."
Ružové predstavy by vraj kritikov v praxi prešli
Duchovní nesúhlasia, že by sa adepti do kňazstva hrnuli kvôli materiálnym istotám.
Katolícky kňaz Miroslav Lettrich síce zištné dôvody jednotlivcov nevylučuje, sám však na takých nenarazil. „Ide o výnimky. Človek tohto typu by šesťročné štúdium teológie s prísnymi pravidlami nevydržal."
„Žiaľ, mám pocit, že takí existujú. Ja by som to však nedokázal, to by bolo na psychiatriu," dodáva katolícky kňaz Juraj Drobný.
Nepozdáva sa to ani baptistickému kazateľovi Tomášovi Kohútovi. „Mnohí netušia, že byť duchovným nie je med lízať. Niekto povie, že sme finančne zaistení. Nemám sa zle, ale keby som chcel zarábať, som v inej brandži."
„Viacerí si myslia, že nám všetci nosia mäso, peniaze, že všetko máme zadarmo. Ak sa pritom koná zbierka, prispievam ako prvý, aby som šiel príkladom. Ak treba pracovať manuálne, neštítim sa toho," tvrdí evanjelický farár Ivan Mucha. Pochybuje, že by niekto z kritikov menil svoju pozíciu za jeho. „Pri danom štandarde ťažko. Ani úcta nie je automatická, tú si treba zaslúžiť." Muchov plat je po 11 rokoch služby približne 400 eur v čistom.
Súhlasí aj evanjelik Ján Ruman. „Niektorí si možno vyberú teológiu zištne, ale buď to vzdajú už na škole, respektíve po pár rokoch služby. Ružové predstavy o tom, aký luxusný džob máme, by v praxi každého kritika prešli. K úcte len toľko - niektorí ju prejavia, iní nami pohŕdajú."
Katolícky farár Vladimír Slovák študoval teológiu ešte za socializmu. „Vtedy sa to zo zištných dôvodov ani nedalo, bolo treba počítať skôr s perzekúciami, ako s nezaslúženou úctou." Po 21 rokoch služby zarába okolo 400 eur v čistom, pričom dodáva, že duchovný si podľa veľkosti farnosti môže prilepšiť cca 100 až 200 eurami mesačne za krsty, svadby, pohreby a podobne.
ks
Psychológ: Kňazstvo neznamená len pohodlný život
Peter Halama si nemyslí, že by ako motív prevažovala zištnosť a snaha o existenčné istoty.
Čo býva rozhodujúcim faktorom, že sa človek rozhodne byť kňazom?
Motivácia býva rôznorodá a individuálna. Pohybuje sa od autentickej túžby sprostredkúvať iným ľuďom náboženské učenie svojej cirkvi, pomáhať im po duchovnej či inej stránke, túžby naplniť život užitočným obsahom, snahu naplniť sociálne očakávania, až po rozhodnutia ovplyvnené skôr prospechom, ako napríklad získanie si uznania, zabezpečenej budúcnosti a podobne.
Existuje výskum o tom, ktoré motívy prevažujú?
Neexistuje žiadny empirický výskum, ktorý by dal na to odpoveď. Podobne ako pri iných veľkých životných rozhodovaniach, aj u tých, ktorí sa pre kňazstvo rozhodnú, neexistuje jeden motív, ale kombinácia viacerých zvažovaných vedomých aj nevedomých motívov, pričom ich konkrétny pomer, a to, ktorý z nich považuje človek za rozhodujúci, je výsostne individuálna záležitosť.
Treba tiež brať do úvahy, že rozhodovanie môže byť dlhodobé, a že motívy sa časom môžu meniť a vyvíjať. Napríklad v katolíckej cirkvi trvá príprava na kňazstvo niekoľko rokov, počas ktorých môžu získavať dominanciu rôzne faktory - iné môžu byť na začiatku, iné tesne pred vysvätením. Z pohľadu psychológie je preto ťažké hovoriť o rozhodujúcom faktore.
Do akej miery na definitívne rozhodnutie vplýva tlak religiózne založenej rodiny, najmä rodičov a starých rodičov?
Sociálny tlak príbuzných môže hrať rolu vtedy, ak adepti pochádzajú zo silno veriacej rodiny. Mať v rodine kňaza sa u niektorých považuje za poctu, česť, dôvod na hrdosť, niekedy aj znak úspešnej výchovy v štýle „vychovali sme dobrého a nábožného človeka".
Aj pre kňaza všeobecne sa považuje za úspech, ak sa v jeho farnosti objavia kňazské či rehoľné povolania. Preto môže mladý človek niekedy cítiť tlak z rodiny, ale aj od kňazov, či iných duchovných osôb.
Na druhej strane treba však povedať, že súčasná doba je charakteristická skôr nezávislosťou mladých od autorít, preto sa priamy tlak či manipulácia vyskytujú zriedkavejšie. Častejšie je to v rovine návrhov, predostierania pozitívnych aspektov kňazstva, poukazovania na potrebu kňazov, podpory smerom k rozhodnutiu a podobne, preto sa dá z psychologického hľadiska hovoriť skôr o sociálnom ovplyvňovaní. U mnohých osôb je sociálny vplyv prítomný, miera sa však môže líšiť. Sú aj kňazi, ktorí sa nimi rozhodli byť proti vôli svojich príbuzných.
Niektorí kritici tvrdia, že kňazmi sa stávajú aj ľudia, ktorí by mohli mať problémy v civilnom živote - zakríknutí jednotlivci, ľudia ranení na duši, gayovia a podobne, preto pred nimi utečú do kňazstva. Majú takéto tvrdenia reálny základ?
Čiastočne áno. Tento jav však nesúvisí priamo s kňazstvom, je známy aj u iných pomáhajúcich profesií, napríklad v psychológii, sociálnej práci a podobne. V zásade ide o to, že isté povolanie poskytuje človeku možnosť lepšie porozumieť, či poradiť si s nejakou nepríjemnou vlastnosťou, zážitkom, traumou, či hendikepom. Kňazstvo môže poskytnúť viacero takýchto kompenzácií, trebárs človeku s nízkym sebavedomím môže priniesť uznanie pochádzajúce z roly kňaza a podobne.
Nemusí to však byť vždy závažný problém, či negatívum. Ak je človek schopný počas prípravy na kňazstvo svoj problém spracovať, či konštruktívne integrovať do svojho fungovania, môže to byť dokonca obohacujúce. Napríklad kňazi s určitým negatívnym zážitkom či problematickou vlastnosťou môžu mať väčšiu empatiu pre podobný typ ľudí.
Ak je však problém príliš veľký, prípadne nespracovaný, negatívne ovplyvňuje kňazskú činnosť. Treba ale povedať, že aj cirkvi si uvedomujú potrebu psychickej zrelosti kňazov, a napríklad kandidáti na kňazstvo v katolíckej cirkvi prechádzajú psychologickým hodnotením.
Myslíte si, že k rozhodnutiu stať sa kňazom môže prispievať aj akási garantovaná kariéra a existenčná istota, v rámci ktorej má človek zabezpečené bývanie, príjem a určitú úctu okolia?
U niektorých sa môže spolu s inými vyskytovať aj tento dôvod, najmä vtedy, ak dotyčný mladý človek zažil vo svojej náboženskej komunite to, že kňaz má existenčné potreby plne zabezpečené, a je o neho plne postarané. Nezriedka k tomu môže napomôcť aj rodina, napríklad počul som o prípade, že rodičia sľúbili synovi kúpiť auto, ak sa stane kňazom. Človek potom môže vnímať kňazstvo ako jednoduchý spôsob zabezpečenia si pohodlného života.
Nedokážem však posúdiť, nakoľko je táto motivácia v súčasnosti prítomná, pretože dnes je mladým ľuďom skôr predkladané to, aby hľadali, čo ich subjektívne napĺňa. Treba tiež brať do úvahy, že rola kňaza prináša aj isté spoločenské obmedzenia, napríklad v niektorých cirkvách celibát, poslušnosť voči cirkevnej autorite, čiže neznamená len pohodlný život.
Preto si myslím, že ak je naplnenie existenčných istôt ako motivácia ku kňazstvu prítomné, je skôr súčasťou komplexu faktorov, ktoré vedú ku konečnému rozhodnutiu, než dominantným motívom súčasných mladých ľudí rozhodujúcich sa pre kňazstvo.
Beata
Balogová
