Wake je vlna, ktorú za sebou necháva čln. Wakeboard je doska, na ktorej sa môžete ťahaní vlekom či člnom na vode nielen voziť, ale aj robiť saltá. Ak to dokážete.
Areál na Zlatých pieskoch pri Bratislave má vodný vlek od roku 2004. Na móle pri jeho štarte to pripomína čakanie na lyžiarsky vlek v zime. Akurát že čakajúci sú mokrí a že pri štarte padajú častejšie.
Marek Rattaj pomáha začiatočníkom naskakovať na hladinu tým správnym spôsobom. Prevádzku areálu má na starosti už druhý rok. On sám je už len sviatočný wakeboardista, na dosku naskočí, len keď sa mu chce, keď svieti slnko a keď sa potrebuje vyvetrať. Akrobatické prvenstvá necháva iným.
Na Slovensku sú takého vleky len tri - okrem Bratislavy ešte v Košiciach a v Piešťanoch. V Košiciach je niekoľko desiatok wakeboardistov, ktorí sa tomuto športu venujú systematickejšie, Bratislava má zas väčšie zázemie tých, ktorí si prichádzajú zajazdiť bez väčších ambícií.
Na Slovensku však dodnes nie je nikto, kto by mohol robiť profesionálneho trénera wakeboardingu. Napriek tomu naši športovci dosahujú dobré výsledky.
Náš najlepší
Miroslav Hríbik je našou jednotkou, slovenské majstrovstvo potvrdil naposledy minulý týždeň v Košiciach.
Dvadsaťšesťročný Košičan sa vodnému lyžovaniu venuje od siedmich rokov, wakeboard objavil, až keď mal asi dvadsať. „Jedna naša kamarátka doniesla dosku zo zahraničia a začali sme na nej jazdiť," hovorí. Na začiatku ich bolo päť-šesť kamarátov. Učiť sa mohli akurát z filmov, v tom čase už bol tento šport vo svete celkom rozbehnutý.
Wakeboard je jeho srdcovou záležitosťou. „Na wakeboarde si jazdec robí, čo chce, pri lyžovaní musí odjazdiť predpísané figúry. Tam je jedno, ako elegantne či s akou ľahkosťou ich urobíte, ale pri wakeboarde sa hodnotí aj umelecká hodnota vášho výkonu," vysvetľuje.
Zo skokov ho najviac baví double s-bend. Rád má aj raily, pri ktorom letí ako superman. „To je jeden z top trikov," podotýka.
Wakeskate, teda akýsi skejtbord na vode s gumeným povrchom, na ktorom sa jazdí bez viazania - buď naboso, alebo v špeciálnych topánkach - ho nebaví. Na ňom sa totiž nedajú robiť práve takého akrobatické prvky.
Pripúšťa, že nezvláda ešte celkom všetky figúry wakeboardu. Po dvoch operáciách kolena nie je ani jednoduché začať ich skúšať. Pri rýchlosti 110 kilometrov za hodinu totiž pretekár dopadá na vodu, ako keby bola betónom, nezriedka pri tom dochádza aj k zlomeninám.
Hríbik sa dobrým radám lekárov len usmieva: „Milujem to, čo robím a robím to pre seba. Nikto ma do toho nenúti."
Len v tangáčoch?
Začať s týmto športom je teoreticky veľmi jednoduché, netreba si kupovať výstroj, všetko vám poskytne klub. V cene jazdy je totiž aj zapožičanie výstroja a plávacej vesty. „Stačí ak máte plavky, najlepšie sú tigrované tangáče," smeje sa Hríbik.
Samozrejme, ak sa chcete venovať tomuto športu dlhodobejšie, je vhodnejšie kúpiť si vlastnú dosku. Hríbikovi jeho dosku vyrába na mieru firma z Maďarska, jej dizajn mu navrhol známy košický tatér Ivan Vymazal.
Hríbik povzbudzuje, že na vlekoch jazdia aj päť- či šesťročné deti. „Minulé leto sme mali deti, ktoré sa to naučili za deň," hovorí aj Marek z Bratislavy.
Odporúča sa jazdiť najprv na vodných lyžiach či na tzv. kneeboardoch, na ktorých sa kľačí. „Je to oveľa jednoduchšie," vysvetľuje Marek. Pri týchto disciplínach totiž začiatočník ľahšie zvláda štart, ktorý je pri na wakeboarde náročný, po prvý raz odštartuje len skutočný talent. „Na wakeboarde sa ide bokom, niektorí z neho spočiatku padajú," vysvetľuje Hríbik. „Sú ľudia, ktorí vedia prirodzene koordinovať telo, ide im to hneď, ale väčšinou je potrebná inštruktáž, hovorí aj Rattaj. „Pád je menej bolestivý ako na snouborde, ak nerobíte saltá, padnete len na zadok," dodáva.
Chytľavá vášeň
Pripúšťa, že ženy majú trochu problém, ako budú vyzerať, keď capnú do vody. Ubezpečuje však, že nikto sa v ich klube pádom nesmeje. „Smejeme sa len tým, ktorí sem prídu, ale nenájdu odvahu si to vyskúšať," hovorí Marek.
„Prídu si to často vyskúšať vodnolyžiari, chodí aj otec Veroniky Zuzulovej s dcérami, je to dobrá alternatíva aj k zimnému lyžovaniu. Aj Dominika Cibulková si sem príde rekreačne oddýchnuť," vymenúva.
Mali už vraj aj šesťdesiatročných, dokonca aj úplný začiatočník môže za jednu sezónu - ak si na tento šport nájde čas - už skákať aj cez prekážky. Výhodu majú, samozrejme, tí, ktorí predtým robili gymnastiku, lyžovanie či snoubording. Na rozdiel od snoubordu je však pri wakeboarde
lepšie meniť strany, inak sa veľmi unavíte.
„Je to náročné, silové, dynamické, telo sa zahreje, je to prospešné na kondíciu ako doplnok k iným športom. Keď idete na hladine a zapadá slnko, máte pocit, že vás nič neruší a máte čas len pre seba," hovorí Rattaj o čare tohto športu.
Ak vám to už pôjde veľmi dobre, úplne skvelý vlek s množstvom prekážok je vraj na Filipínach.
Svoje cesty na súťaže si však s najväčšou pravdepodobnosťou budete hradiť sami. Wakeboard ako neolympijský šport nemá takmer žiadne štátne financovanie.
Wakeboard je však aj napriek tomu chytľavý. „Kto to vyskúša, ten tomu na deväťdesiat percent podľahne," tvrdí Rattaj.
Beata
Balogová
