Partizánka

Obraz Jána Mudrocha Partizánka na stráži pod Rozsutcom visel kedysi azda v každej škole. Takto sme si predstavovali partizánku - silnú ženu s prísnym pohľadom so zbraňou v ruke.

(Zdroj: SME - Tomáš Benedikovič, archív ČTK)

Odvaha však môže vyzerať aj oveľa krehkejšie.

Anna Bergerová nemala ani pätnásť rokov, keď sa spolu s mamou a sestrou pridali k čapajevovcom, do partizánskeho oddielu, ktorý sa formoval zo slovenských antifašistov, ale aj utečencov. Jednotka Čapajev v čase Slovenského národného povstania viedla ťažké boje s nemeckou armádou na východnom Slovensku. Bergerová osobne zažila jej slovenského veliteľa, kapitána Ľudovíta Kukorelliho, opatrovala ranených v horách aj na oslobodenom území.

„Som prostoreká," povedala mi rázne po privítaní táto 81-ročná žena a hneď sa aj rozhovorila o udalostiach z konca druhej svetovej vojny. Poniektoré spomienky u nej stále vyvolávajú slzy, ako keby sa udiali včera, nie pred toľkými rokmi.

„Som Rusínka z toho najchudobnejšieho kraja," začína svoje rozprávanie. Jej rodina žila v Habure pri Medzilaborciach. „Spevu nechýbalo, aj keď chleba nebolo... Auto sme videli raz za rok, že prešlo cez dedinu," opisuje. Otec bol v Amerike, mama vychovávala štyri deti.

Jej ujkovia aj mama boli predvojnoví členovia strany, nadšencami komunizmu boli v ich rodine už malé deti. „Moji bratranci sa ma pýtali, či chcem leva, či kladivo a kosák. Ja hovorím, že leva, lebo lev je silný. Normálne ma zbili, že chcem kapitalizmus, a nie spoločnosť, kde sú všetci rovnakí a kde má každý na chleba, a kde nie sú páni ani chudobní. Takto sme boli vychovávaní. Ja by som za ten Sovietsky zväz život dala," spomína.

Do odboja sa zapojila prakticky celá ich širšia rodina. „Môj brat Vasil v tridsiatom deviatom roku narukoval proti Poľsku, ale potom povedal, že on proti bratom bojovať nebude, tak ušiel do Čiech a odvtedy bol ilegálnym pracovníkom odboja. Videla ho až v 43. roku na Vianoce, ale keď ho známi varovali, že úrady dostali správu o jeho prechode hranicami, musel po dvoch hodinách strávených doma utekať naspäť do Čiech."

Brat sa oslobodenia nedočkal, bol popravený v Prahe 6. mája 1945, len pár dní pred koncom vojny. V rámci heydrichiády bol mučený tak, že až ohluchol.

Proti fašistom bojoval aj ďalší Bergerovej brat Ivan, švagor bol tiež v slovenskej armáde a prešiel k partizánom. „Sme boli takáto rodina. Fašistov sme nenávideli a nenávidím ich doteraz. Ani neviem, čo by som robila s tými, čo dnes vystrkujú rožky," hovorí.

Keďže v ich dome v Habure bývali slovenskí vojaci, jej mama ešte pred povstaním odnášala od nich zbrane partizánom.

„Moja sestra zobrala takú kolísku, čo sa deti nosili na pole. Lenže v nej nebolo decko, ale zbrane, do ruky hrable, a už sme išli. To sme potom už len chytali znamenia, už vedela, kde pri akom strome sa máme stretnúť," vysvetľuje.

Jedna posteľ pre všetkých

V auguste 1944 odišla jej mama spolu s vojakmi a s dvoma dcérami k partizánom. Skôr ako z bojov mali strach zo žandárov, ktorí s nimi zaobchádzali veľmi surovo. ,„Moja mama bola taká odhodlaná, ona tak verila, že tých fašistov porazíme a že všetci budeme raz pokope žiť," spomína.

Najprv išli k pugačevovcom, potom prešli k čapajevovcom. Zastavili sa v dedinke Závada a ubytovali sa u jednej vdovy pod lesom..

„Tam bola ešte väčšia bieda ako u nás. Ale viete, akí dobrí boli ľudia? Mali len jednu kravu, ale mliečko dávali najprv raneným namiesto toho, aby si ho oni sami vypili," oceňuje.

V jednej izbe tam prespávalo neuveriteľné množstvo ľudí.

„Boli tam dve postele, jedna bola pre ťažko ranených, druhá pre domácich, na ktorej spala mama s dospelou dcérou aj synom. My sme spali na zemi medzi posteľou a lavicou, vždy sa doniesla v noci slama. Ešte tam spali lekár, zásobovač a tí, čo išli na rozviedku, zas spali pri peci. Každú noc nás tam bolo ani neviem koľko, každý mal svoje miesto, nikto nikomu nezavadzal, a taká spolupatričnosť!" hovorí.

Ranený profesor

Pani Bergerová nemala vtedy ani pätnásť rokov, ale už robila pomocníka lekárovi. Niektoré veci ju dodnes strašia.

„Pre mňa bolo najťažšie tie zahnisané obväzy prať a ešte pomedzi tie dierky aj vši vyberať."

Na doktora Jozefa Dolinu, ktorý bol s nimi v Závade, spomína veľmi dobre. „Viete, aký to bol človek? Mal popelínovú košeľu, keď nebolo obväzov, normálne ju zo seba stiahol a roztrhal namiesto obväzov. A potom chodil bez košele, len so svetrom z ovčej vlny, ktorý bol ešte aj zavšivavený. Tak sa stále len ošíval, zoškrabané mal celé telo," hovorí.

Pamätá aj na ťažko raneného sovietskeho partizána, vysokoškolského učiteľa. „On bol taký postrieľaný, že mu bolo treba amputovať ruku, ale na to neboli podmienky, tak sme mu ju len každý deň preväzovali."

Vždy si vraj želal, aby mu pri tom spievala. „Chcelo sa mi vracať, obväzy hnisavé, plno smradu, ale musela som spievať, vraj ho to potom až tak nebolelo. Stále mi hovoril, ako budem po vojne študovať v Sovietskom zväze a on ma bude učiť," hovorí.

Útek pred Nemcami

V Závade nevydržali dlho. „Nemci nás napadli a z ničoho nič sme museli utekať, išlo sa smerom na Kalinov. Asi štyri noci sme prechádzali cez lesy bez stravy, neboli sme na prechod pripravení. „Zima bola hrozná, aj kone, aj my sme mali na nohách handry, aby sme nedupotali.

Vedúci našich Slovákov bol Ľudovít Kukorelli, ten nám rozdával po šesť fazúľ, a viete, čo to je surová fazuľa. Oheň sme nemohli urobiť, aby sme sa neprezradili. Ale aká to bola vzácnosť!" dodáva.

Po štyroch dňoch sa spojili s Rusmi. „Bolo to nadránom asi o piatej, to bolo radosti!" hovorí. Bolo to neďaleko ich rodnej obce, rozhodli sa teda ísť domov, kým ostatné odišli do Poľska na odvšivavenie.

„Všetko bolo vypálené, žiadna strecha, nič," opisuje pohľad, ktorý sa im naskytol po návrate.

Ľudia bývali v pivniciach, v šopách. Nebolo čo jesť. Ich mama si zrazu spomenula, že majú zasadené na poli zemiaky. Poslala dcéry vykopať ich. Ako išli okolo kostola, všimli si hrob, počuli, že tam majú byť mŕtvi partizáni.

„Moja sestra hovorí, že toto je Martin! On nosil taký kožený krátky žandársky kabátik. Skočila do jamy a otočila mŕtveho. A skutočne. Bol to Kukorelli. Vtedy sme nevedeli, ako sa volá, každý ho volal len Martin, to boli vtedy také krycie mená. Ďalších troch sme nepoznali.

Keď sme sa vracali, ešte sme sa zastavili, či ich predsa len nespoznáme. Všetci boli už len v trenírkach. Pokradli im šaty.

„Ani tie zemiaky sa nedali jesť, čo sme nakopali, lebo boli zmrznuté a boli sladké a hnusné," dodáva.

Za sovietskou armádou

V dedine sa dozvedela, že jej o pár mesiacov mladšia sesternica Mária nastúpila v Poľsku do Československého armádneho zboru. „Takéto deti nastupovali, pripisovali si vtedy roky," vzdychá.

Povedala si, že keď je Mária v armáde, aj ona pôjde do ruskej. „Moja mama plakala, že nevie, kde má synov, a príde aj o dcéru, ale ja som ju utešovala. Mamko, nebojte sa, my sa tam všetci stretneme a vrátime sa," chlácholila ju.

Vybrala sa teda pešo do Medzilaboriec k Sovietom, že chce ísť do armády.

„Privítali ma, ešte mi chleba dali, že mám prísť zajtra. Večer bolo doma plaču, ale keď som sa druhý deň do Medzilaboriec vrátila, oni boli, predstavte si, už preč. Takto bolo po mojej sovietskej armáde!"

Keďže v Habure bola bieda, vybrala sa ich rodina smerom na Kráľovský Chlmec doslovne žobrať.

V Michalovciach sa však stretli s doktorom Dolinom, s ktorým boli u čapajevovcov.

Potešil sa im, mysleli totiž, že zahynuli, keď neboli v Poľsku na odvšivavení.

Ani dva dni netrvalo, keď prišli po nich do dediny a zobrali ich do Humenného.

„My sme tam mali pripravený byt, v budove sídlil národný front, výbor strany, okresný národný výbor, z ďalších bytov vyrobili provizórne nemocnice. Ako ľudia prichádzali z hôr a neskôr z koncentračných táborov, dávali sme im najesť, ošetrovali sme ich, odvšivovali."

Spomína, ako si raz všimla vojaka, ktorý ledva vládal kráčať za ostatnými. „Hovorím si, ten ešte odpadne. Trochu sa mu prizriem, a to žena. A predstavte si, že to bola tá moja mladšia sesternica Mária Turok-Heteš. S vojskom došla až do Prahy. Potom bola poslankyňou."

Sen o bielom chlebe

Koniec vojny bol euforický. „Na oslobodenom území sa vôbec nebralo, či si Žid, Rusín, Slovák či Poliak, ale len to, či si čestný-nečestný, vlastenec-nevlastenec."

Po vojne išla Anna na ruské gymnázium. "Už sa ma nikto nepýtal, či na to naši rodičia majú peniaze, či nemajú."

Keďže dom im vypálili, mali nárok na vyplatenie vojnovej škody. „Moja mama vojnovú škodu odmietla, aby bolo na výstavbu republiky. A ja som potrebovala topánky," rozplače sa pani Bergerová pri tej spomienke.

Ako však hovorí, vtedy všetci len robili a robili, aby sa všetko zničené vojnou obnovilo.

Po vojne sa vydala a presťahovala do Bratislavy. Pracovala v straníckom aparáte a potom na

národných výboroch. „Robila som stále funkcionárku, doteraz ju robím, aj v Jednote dôchodcov, aj v Červenom kríži, aj vo Zväze protifašistických bojovníkov.

Pripúšťa, že čím bola staršia, tým viac zažívala sklamania.

Najviac je však sklamaná teraz: „Že je to tak všetko rozvadené, že sa tak delia pravičiari a ľavičiari. Vracia sa to, čo som v detstve zažila. Stále viac je chudobných a hŕstka bohatých rozhoduje o všetkom. To bol jeden z odkazov a presvedčení tej doby, že takého veci sa diať nebudú."

Pozvanie k premiérke pri príležitosti SNP jej dobre padlo, ale nemohla sa ho zúčastniť, lebo po operácii nohy chodí horšie. Zastrája sa však, že keby tam bola, do očí by jej povedala, aby sa zastala najmenších živnostníkov. „Ja nie som takého politického zamerania ako ona, ale ona je niečo, ako bol kedysi národný front, z každej strany si chce vypočuť názory. Mne je na nej sympatické, že je žena, že vie krotiť mužov. Lebo my ženy to máme oveľa ťažšie," hodnotí.

Ruského prezidenta Dmitrija Medvedeva si však nenechala ujsť. Keď ju pri nedávnej návšteve Bratislavy po kladení vencov na Slavíne objal, v rozcitlivení sa preniesla o 66 rokov dozadu: Mne pripadal ako taký mladý partizán, také krásne oči mal. Strašne mi to dobre padlo. Aj v televízii to bolo," hovorí o svojom silnom zážitku Anna Bergerová.

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na SME Domov

Inzercia - Tlačové správy

  1. Premýšľate o aute do 10 000 eur? Poradíme vám, ako nenaletieť
  2. Počuli ste už o integrovane pestovanej zelenine?
  3. Štefánka by Pulitzer
  4. Šesťročné dlhopisy teraz s výnosom až 7 % p.a.
  5. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť
  6. Reportáž: Takto sa na Slovensku vyrábajú cestoviny
  7. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu
  8. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku
  9. Šanca pre mladé talenty z oblasti umenia, vedy či športu
  10. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online
  1. Šesťročné dlhopisy teraz s výnosom až 7 % p.a.
  2. Štefánka by Pulitzer
  3. Počuli ste už o integrovane pestovanej zelenine?
  4. Konferencia - EU support for research
  5. Slovensko má zasiahnuť robotizácia
  6. Viete, aké sú najlepšie možnosti sporenia pre mladých?
  7. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť
  8. Hitem jsou cyklopočítače Mio - pro zábavu i výkon
  9. Reportáž: Takto sa na Slovensku vyrábajú cestoviny
  10. Ako založiť spoločnosť v Rakúsku
  1. Premýšľate o aute do 10 000 eur? Poradíme vám, ako nenaletieť 20 297
  2. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu 14 477
  3. Reportáž: Takto sa na Slovensku vyrábajú cestoviny 14 412
  4. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku 7 903
  5. Je lepšie menučko, alebo domáca strava? Týždeň sme varili doma 6 332
  6. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť 5 297
  7. Čo sa stalo s mojimi úsporami v druhom pilieri? 4 462
  8. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online 3 873
  9. Štefánka by Pulitzer 3 681
  10. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime 3 094

Hlavné správy zo Sme.sk

Píše Adam Valček

Nesmieme dopustiť, aby sa slušní ľudia skrývali pred gaunermi

Cítim neistotu, čo sa okolo nás deje a čo bude nasledovať.

Neprehliadnite tiež

Nová podoba návrhu zákona o zaistení majetku je hotová

Návrh zákona rieši proces, ako so zaisteným majetkom narábať.

Minister spravodlivosti Gábor Gál.

Košice a kraj budú chcieť od štátu na EYOF 40 miliónov eur

Organizácia svetového podujatia je ohrozená.

Ani jedno športovisko nie je momentálne schopné organizovať súťaže v rámci EYOF.

Otázok je stále veľa, tvrdí Kiska rok po vražde Kuciaka

Prezident Andrej Kiska tvrdí, že je potrebné vrátiť dôveru ľudí v štát.

Prezident Andrej Kiska v Košiciach.

Pevné ambulantné pohotovostné služby dostanú viac peňazí

Mesačný paušál sa od marca zvýši z doterajších 8288 eur na 9800 eur.

Ilustračné foto.

Študenti kritizujú Kalavskú za spôsob výberu prednostov kliník

Študenti sa obávajú o zhoršenie kvality výučby aj zdravotnej starostlivosti.

Ministerka zdravotníctva Andrea Kalavská.