BRATISLAVA. Na noc z 29. na 30. augusta 1950 zrejme mnohé rehoľné sestry nikdy nezabudli. Ozbrojení policajti, milicionári, eštebáci aj vojaci vtedy vtrhli do kláštorov po celom Slovensku a vyhnali z nich približne dvetisíc rehoľníčok.
V rámci akcie R ich potom rozmiestnili do tzv. sústreďovacích táborov, aby oslabili vplyv reholí na duchovný život v krajine.
Útok na ženské kláštory nadväzoval na akciu K, počas ktorej komunisti najskôr zlikvidovali mužské rehole. V apríli 1950 vyhnali z kláštorov, ktoré považovali za centrá protištátnej činnosti, viac ako 1300 rehoľníkov. Potom ich deportovali do záchytných a pracovných táborov, čím na dlhé roky ochromili život cirkvi na Slovensku.
Desať fízlov na hlavu
„Akcia K bola komplexnejšia, režimu sa podarilo okamžite vymazať 99 percent reholí. V prípade akcie R to trvalo dva roky,“ hovorí Patrik Dubovský z Ústavu pamäti národa.
Likvidáciu ženských reholí nariadil ústredný výbor komunistickej strany na čele s Rudolfom Slánskym. Na akcii úzko spolupracoval so slovenským úradom pre veci cirkevné.
„Slánsky považoval ženské rehole za jedného z najväčších nepriateľov klerikálnej reakcie. Už v júli 1950 prepustili komunisti 340 rehoľníčok zo škôl, aby zamedzili ideologickému vplyvu na žiakov,“ pripomína Dubovský.
Do kláštorov vtrhli ozbrojené komandá medzi druhou a štvrtou v noci na 30. augusta. „Na každú sestru bolo desať príslušníkov ozbrojených síl.“
Do sústreďovacích táborov deportovali približne polovicu z viac ako štyritisíc rehoľníčok, ktoré vtedy pôsobili na Slovensku. „Pracovali tam ako robotníčky v lesoch, na poliach, na družstvách a podobne. Komunisti potom propagandisticky šírili, že je to návrat k ich pôvodnému povolaniu,“ hovorí Dubovský.
Hnali ich vidlami
Veriaci sa však búrili, žiadali, aby sa sestry vrátili do kláštorov. Už po akcii K boli vzbury v Bratislave, Smoleniciach, Liptovskej Teplej, Močenku, Pečeňanoch či v Horných Orešanoch. V rámci akcie R bolo asi 15 nepokojov. „Ľudia zastavovali deportačné konvoje, napádali ich vidlami, kosami, líhali si na zem. Potom ich zatýkali a vyšetrovali.“
V októbri 1951 začali komunisti rehoľníčky presúvať do Čiech – najmä do opustených fabrík v pohraničí, kde boli predtým sudetskí Nemci.
„Bol to diabolský plán. Komunisti vedeli, že tam budú poctivo pracovať aj v tých najťažších podmienkach. Takto sa ich snažili izolovať a pretrhnúť všetky väzby s predstavenými,“ hovorí Dubovský.
Takmer 312 rokov väzenia
V júli 1953 boli rehole de iure zrušené, keďže podľa zákona o spolkoch nemohli vyvíjať svoju činnosť. „Komunisti chceli religiózne Slovensko čo najviac odfiltrovať od duchovných osôb, čo sa im aj čiastočne podarilo. Zastavili prílev nových rehoľníčok, pričom tie, čo boli v sústreďovacích táboroch, postupne zostarli a dožili v charitných domovoch.“
Formálne teda režim ženské rehole zlikvidoval, tajne však fungovali ďalej. Mnohé sestry boli za svoju činnosť prenasledované a perzekvované. František Mikloško v knihe Nebudete ich môcť rozvrátiť uvádza, že v 50. rokoch bolo 88 rehoľníčok dokopy odsúdených na viac ako 311 rokov väzenia.
Sestra Rozália: Pri živote ma držala viera
V roku 1939 vstúpila do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul. Pre vieru sedela na Pankráci, v cele s prostitútkami. Ponúkali jej, že ju prepustia, keď bude spolupracovať s ŠtB. Dnes 90-ročná ROZÁLIA DANKOVÁ to však odmietla.
Prečo ste išli do rehole?
„Páčilo sa mi, že sestry pomáhali chudobným a chorým. Od leta 1950 som pracovala v nemocnici v Trenčíne, kde som sa starala o ľudí postihnutých rakovinou.“
Ako si pamätáte akciu R?
„Vedeli sme, že sa niečo chystá. Modlili sme sa za kňazov a rehoľníkov, ktorých zobrali. Komunisti nás presviedčali, že môžeme zostať v nemocnici, ale ako civili. Presne o päť rokov, 29. augusta 1955, nás polícia a tajní vyviezli do starého vyrabovaného kaštieľa v Smečne pri Kladne. Bolo nás asi sto.“
Vedeli ste, kam idete?
„Nie. Keď sme prešli hranice na Morave, vedeli sme, že nejdeme na Sibír. Cestou sme spievali náboženské piesne.“
Ako to tam vyzeralo?
„Neboli tam ani kľučky. Z kaštieľa v Smečne sme mali spraviť domov dôchodcov pre Pražanov. Pracovali s nami aj mentálne postihnutí chlapci. Správca kaštieľa sa nám snažil nahovoriť, akí sú ústretoví, keďže Slováci nás vyhnali a oni, Česi, nás prijali. Jedna sestra mu vtedy povedala, že rozkaz na likvidáciu reholí išiel z Moskvy do Bratislavy cez Prahu.“
Chodila za vami rodina?
„Áno, ale bolo to prísne kontrolované. Aj správca bol eštebák, hoci sa správal slušne.“
Nesnažili sa vás presvedčiť na spoluprácu?
„Samozrejme, že to skúšali. Pravidelne chodili aj do kaštieľa, ale boli sme proti tomu imúnne. V roku 1958 ma však zavreli.“
Prečo?
„Pre kontakty s predstaveným na Slovensku, ktorý sa skrýval. Písala som si aj s bývalou profesorkou, sestričkou, ktorá bola v Paríži. Komunistom prekážali aj moje kontakty s dievčatami zo Slovenska, ktoré chceli vstúpiť do našej rehole.“
Koľko ste dostali?
„Dva a pol roka. Po dvoch rokoch ma však pustili na amnestiu. Sedela som na Pankráci aj v Pardubiciach. Dvakrát mi ponúkali, že ma prepustia, keď s nimi budem spolupracovať.“
Aká to bola skúsenosť?
„Bolo to ťažké. Na Pankráci som sedela s prostitútkami, ktoré nemali alkohol, cigarety ani sex, takže boli celé bez seba. Musela som ich krotiť, myslím, že to bol aj dôvod, prečo ma dali s nimi do cely. Pri živote ma držala viera.“
Čo ste robili po návrate z väzenia?
„Až do roku 1968 som žila neďaleko Javorníkov pri poľských hraniciach. Išlo o koncentračný kláštor, kde som pracovala v lese a na poliach. Počas Pražskej jari ma predstavení poslali na generálny sekretariát našej rehole do Paríža. Po ôsmich rokoch mi nepredĺžili pobyt, takže som sa vrátila domov. Potom som sa v Pardubiciach starala o dôchodcov. Od roku 1990 som znovu v Nitre, učím bohoslovcov francúzštinu.“
Nie je vám ľúto, že väčšinu života ste nemohli slobodne robiť to, čo ste chceli?
„Určite nie som zatrpknutá. Robila som, čo som mohla – starala sa o starých, chudobných a chorých.“
Unikátny dokument
O likvidácii ženských reholí vznikol aj film plný emotívnych výpovedí.
BRATISLAVA. Ivica Kúšiková (na snímke) je misijnou sestrou v kongregácii Služobníc Ducha Svätého. Pôvodne stavebná inžinierka vstúpila do rehole v roku 1986.
Od roku 2007 spolupracuje na projekte Svedkovia viery, ktorého súčasťou je aj dokumentárny film Pilátova amnestia. Spolu s Máriou Greškovičovou urobili 84 rozhovorov so sestrami z 20 reholí, ktoré zažili likvidáciu kláštorov v rámci akcie R.
„Občas sa hovorí o prenasledovaní cirkvi, ktorá je väčšinou zastúpená biskupmi, kňazmi a rehoľníkmi. Rehoľné sestry sa v tomto kontexte veľmi nespomínajú. Chceli sme na to upozorniť, aby táto dôležitá súčasť našej histórie neupadla do zabudnutia,“ hovorí Kúšiková.
Samotný dokument pozostáva zo siedmich príbehov. „Je to príbeh o vernosti, viere, odpustení, spolupatričnosti a spoluúčasti na vykupiteľskom diele Ježiša Krista.“
Na filme pracovali asi štyri mesiace, niektoré sestry najskôr váhali. „Vedomé si odovzdania toho všetkého už dávno Bohu, nechceli vyťahovať bolestné momenty. Viem, že veľa zostalo nevypovedané,“ spomína Kúšiková.
Napriek tomu si spoluprácu so sestrami pochvaľuje. Mnohé z nich pritom hovorili o tom, čo zažili v 50. rokoch, na verejnosti prvýkrát v živote.
„Výpovede boli plné emócií, ale musím povedať, že som sa nestretla ani s jednou sestrou, ktorú by tieto skúsenosti nechali zatrpknutú, s pocitom krivdy alebo neschopnosti odpustiť.“ Film dopĺňajú výpovede historikov Patrika Dubovského a Jozefa Haľka.
Unikátny dokument už dvakrát odvysielala STV. Prvýkrát v apríli, druhýkrát včera – pri príležitosti 60. výročia akcie R. Na jeho výrobe sa podieľal aj Ústav pamäti národa, Slovenský filmový ústav a kresťanská televízia Lux.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
