RAYMOND A. MOODY je spojený so Životom po živote. Rozhovory o zážitkoch na prahu smrti, ktoré viedol, sa už v sedemdesiatych rokoch dychtivo čítali aj za železnou oponou. Nesporne ovplyvnili aj naše uvažovanie o smrti bez ohľadu na to, či na nejaké prechody tunelmi veríme, alebo nie.
Po prečítaní vašich kníh môžu mať niektorí ľudia výčitky svedomia, že nevideli pri smrti ich rodičov žiaru alebo že si po návrate z klinickej smrti nepamätali nič také, ako opisujú vaši respondenti.
Nech sa utešia tým, že sú vo väčšine. Neznamená to nič zlé ani dobré. Nevieme, prečo to niektorí ľudia cítia a iní nie. Jediné, čo vieme, je, že to nemá vzťah k ich veku, k tomu, ako sa do nebezpečenstva smrti dostali ani k náboženstvu, ktoré predtým vyznávali. Psychológ George Ritchie, ktorý mi ako prvý hovoril o svojom zážitku z klinickej smrti, zvykol v takých prípadoch odpovedať, že ľudia by mali byť radi, že sa do podobnej krízovej situácie nedostali a že by mali nájsť nádej v tom, čo zažili iní ľudia. Ani ja sám som nikdy nemal zážitok na prahu smrti.
V rozhovoroch však spomínate silný empatický zážitok, ktorý ste mali pri umieraní svojej matky.
Áno, otvorilo mi to oči.
Boli ste na to pripravený?
Zobralo ma to a prekvapilo, ako takéto veci zvyčajne prekvapia, lebo nepredpokladáte, že by sa niečo také mohlo stať.
Bol to pozitívny zážitok?
Určite.
Nečelíte niekedy kritike, že vaše knihy o pozitívnych zážitkoch z blízkosti smrti môžu poniektorých navádzať aj na myšlienky o samovražde?
V skutočnosti existujú štúdie, že tí, ktorí mali pri pokuse o samovraždu podobný zážitok, sa už viac o samovraždu nepokúsili. Naučilo ich to totiž, že život, hoci má aj ťažké momenty, predsa len má zmysel.
Tí, ktorí sa vrátili do života z najdlhšej cesty, spomínajú niekedy akési civilizácie či mestá svetla. Vnímate podobné rozprávania ako opisy neba?
Ja jednoducho neviem. Môžem len pokračovať v opisovaní toho, čo som počul od ostatných.
Zážitky z „pekla" sú vraj menej časté. Alebo sa ľudia s nimi len neradi zdôverujú?
Presne tak. Prieskumy hovoria, že ľudia sa k zlým skúsenostiam hlásia menej ochotne.
Vaša kniha Život pred životom rieši otázky reinkarnácie. V hypnóze ste vraj sám zažili deväť svojich predchádzajúcich životov. Čo o nich poviete skeptikom?
Všetci moji priatelia ma skôr či neskôr vyhlásia za nudného človeka, keď pochopia, že sa zaujímam o jediné - antickú filozofiu. Aj o všetky tieto veci, pre ktoré som známy - vrátane regresie do minulých životov, sa zaujímam preto, aby som zistil, akú rolu hrali tieto koncepty pri vzniku starogréckej filozofie. Najhoršie na našom modernom živote je to, že sme stratili kontakt s touto fascinujúcou koľajou našej histórie, z ktorej všetko pochádza. Platón uzatvára svoju Republiku príbehom o skúsenosti na prahu smrti.
K čomu ste dospeli? Sú telo a duša oddelené?
A tu sme! Toto je základ. V tomto tkvie jadro problému, pretože skutočným problémom je, odkiaľ pochádza vedomie, ako je napojené na reálnu fyzickú podstatu tela. Na toto už bolo formulovaných niekoľko desiatok teórií, ale pravda je taká, že to jednoducho nikto nevie povedať.
Spomínate často, ako sa zmenili životy tých, ktorí prežili klinickú smrť. Zmenil sa aj ten váš tým, že sa týmto otázkam venujete?
Určite hej, ale ťažko sa mi na to odpovedá, lebo keď som sa zoznámil s Platónom, mal som osemnásť rokov. Keď som po prvý raz počul rozprávanie Georgea Ritchieho o zážitkoch blízkej smrti, mal som dvadsať. Teraz mám šesťdesiatšesť, moja skúsenosť s touto tému sa teda nedá oddeliť od iných faktorov životného dozrievania. Určite si ale myslím, že najdôležitejšie je naučiť sa milovať. Láska je veľmi hlboká vec, mali by sme o nej uvažovať.
Zaraďujete sám seba medzi parapsychológov?
Nie. Osobne veľmi ľutujem, že som z toho stále obviňovaný. Parapsychológia je pseudoveda. V mojom postoji k nej nie je nič osobné, poznám veľa dobrých a úprimných ľudí aj z tejto oblasti, ale každý, kto sa v tom trochu vyzná, povie, že parapsychológovia nepoužívajú správne metodológie a ani nie sú členmi národnej akadémie vied.
Treba však povedať, že javy, ako je telepatia, jasnovidectvo či hypnóza, neprestávajú ľudí zaujímať.
To, čo najviac láka, je práve to, čo nechápeme. Máme právo predpokladať, že v budúcnosti niekto príde s nejakým novým filozofickým konceptom, ktorý by dal tieto veci do racionálneho rámca. Logika totiž nie je statická disciplína, ale stále sa vyvíja. Aristoteles uvažoval, že ťažšie objekty padajú na zem rýchlejšie ako ľahšie. Pre jeho vysokú filozofickú prestíž sa to bralo za pravdu takmer dvetisíc rokov. Až Galilei, ktorý sa nazýval prírodným filozofom, postavil dve rôzne ťažké guličky na naklonenú rovinu a zistil, že dosahujú rovnaké zrýchlenie. Týmto príkladom chcem len ukázať, že na meranie vecí, ktoré označujeme ako paranormálne, ešte nemáme tú správnu technológiu. To, čo najprv potrebujeme, je nový koncept či filozofia.
Veríte aj v mimozemské civilizácie?
Neexistuje žiadna racionálna odpoveď na túto otázku. Jediný akceptovateľný koncept, s ktorým viem prísť, je ten, že pri tých desiatich miliardách triliónov hviezd, ktoré vo vesmíre obiehajú planéty, sa mi jednoducho zdá menej pravdepodobné, že by neexistovali aj iné svety.
V bežnom živote sa logika vníma takmer vždy v opozícii s intuíciou. Je to tak?
Ak si zoberiete históriu logiky, v skutočnosti pochádzala zo stavov zmeneného vedomia. Napríklad medzi spirituálnymi praktikami, intuíciou a matematickými objavmi boli vždy veľké prepojenia. Z organickej chémie vieme o príbehu F. A. Kekuleho, ktorý vymyslel štruktúru uhlíkových reťazcov. Jeden večer sedel pred kozubom, v plameňoch videl akési hadíky a napadlo mu, že takúto štruktúru môže mať benzén. Iba v posledných rokoch sa podarilo mikroskopmi dokázať, že je to presne tak, ako predpokladal. Aj Einstein prezradil isté mystické tendencie, keď spomenul: Boh nehrá kocky. Je to celé oveľa komplexnejšie.
Na tlačovej besede ste sa vyjadrili, že máte osobný vzťah k Bohu. To znie skoro tak, ako keď sa rôzni teleevanjelickí rečníci tvária, že vedia, čo si Boh myslí.
Nie, u mňa to nie je nič také. Nie som nábožensky založený, náboženstvá sú pre mňa len systémom dogiem. Ja neviem formulovať žiadnu svoju vieru, ale zas isté skúsenosti tu sú. Ak sa ľudia pýtajú, či Boh existuje, dôraz kladú na slovo existuje. V mojej mysli je však Boh oveľa širšou kategóriou ako existencia. Podľa mňa si buď uvedomujete nejakú inú prítomnosť, alebo nie.
Nekládli ste si otázku, ktorá technika či ktoré náboženstvo je najlepšie na pochopenie mystických zákutí duše? Nepestujete jogu, nemeditujete?
Nepraktizujem meditácie, nemám žiadnu skúsenosť, na základe ktorej by som to vedel posúdiť. Viem jedine, že stav medzi bdením a spánkom, napríklad pri zaspávaní, je veľmi dobrý na hľadanie nových myšlienok. Ja mám svoj poznámkový blok stále pri posteli.
Inštitút, ktorý vediete, sa volá Divadlo mysle. Prečo divadlo?
Zábava, oddychové aktivity či umenie sú veľmi dôležitou súčasťou života a v skutočnosti sú veľmi úzko spojené s duchovnou dimenziou života. Javy, ktoré spoločnosť považuje za paranormálne, majú vždy niečo spoločné so zábavou. Púšťanie šarkanov bolo napríklad pôvodne šamanskou technikou, ktorá mala priblížiť ľuďom oddelenie duše od tela. Ak sa na šarkana sústredíte, vaše vedomie s ním môže skutočne stúpať hore.
Nedá mi nespýtať sa na strach zo smrti.
Chápem individuálny strach zo smrti. Ja sa tiež bojím mnohých vecí, napríklad zodpovednosti pri šoférovaní. Mám aj fóbiu zo spoločenských večierkov. Ale smrti sa nebojím.
Raymond A. Moody (1944)
je psychiater, autor jedenástich kníh vrátane svetového bestselleru Život po živote, ktorý opisuje zážitky ľudí v blízkosti smrti. Študoval psychológiu, medicínu i filozofiu, pracoval aj ako forenzný psychiater, v súčasnosti vedie súkromný inštitút Dr. John Dee Memorial Theater of the Mind, ktorý sa venuje skúmaniu zmeneného stavu vedomia. Spolu s manželkou vychovávajú dve adoptované deti. Jeho ostatná kniha Záblesky večnosti vyšla nedávno vo vydavateľstve Ikar.
Beata
Balogová
