Ich život je nuda, počuť občas o kňazoch aj rehoľných sestrách. Civilnému životu sa pritom nevyhýbajú a nudu odmietajú.
Komunitu rádu Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárky v košickej Šaci tvoria štyri rehoľné sestry. Žijú v dome a učia na cirkevných školách. S rehoľnou sestrou Hermanou sme sa stretli najskôr po jej práci na Hlavnej ulici v Košiciach, večer prišla do mesta aj s dvomi kolegyňami.
Všetky zanietene debatujú o školstve, žiakoch, majú v sebe humor, rozprávajú dobré vtipy a okrem šoférky si s nami dali pivko, či miešané alkonápoje. Sedíme na terase a okoloidúci sa pri pohľade na „tri sestry" v podniku bavia. „Podaktorí si dodnes nezvykli ani na to, že vidia mníšku na bicykli," smeje sa Hermana.
Učiteľka ako každá iná
Vstávajú ráno o piatej, potom sú ranné chvály a rozjímania, nasledujú spoločné raňajky. Pripravuje ich tá, „čo príde do kuchyne ako prvá," vysvetľuje Hermana.
Štyridsaťpäť minút trvá cesta autobusom do práce. Je triednou učiteľkou ôsmakov v špeciálnej triede. Žiaci trpia dysgrafiou, dyskalkuliou, dyslexiou, ale aj epilepsiou, čo si vyžaduje zvýšené nároky na pedagóga aj administratívu. Hermana denne odučí šesť hodín slovenčiny a náboženstva.
Domov prichádza o štvrtej, dvakrát týždenne neskôr, lebo chodí na taliančinu. Pred večerou majú večerné modlitby, sestry denne navštívia aj svätú omšu.
„Ak chcete deti niečo naučiť, na každú vyučovaciu hodinu sa musíte pripravovať aspoň 60 minút. Po večeroch sedíme nad pomôckami a chystáme program. Jedna učí zemepis a skláňa sa nad mapou, ďalšia hudobnú výchovu, a tak si zahrá na klavíri. Žiadna nuda, telka je iba kulisa."
Korčule, pivko, obchody
Vo voľnom čase si dievčatá požičajú korčule a v preháňaní sa na kolieskach v habitoch vzbudzujú záujem okolia. Inokedy zabehnú do divadla či na pizzu. „Najmä vtedy, ak má niektorá sviatok a nechce sa nám variť," smeje sa Hermana, ktorá si zahrá aj počítačové hry. Dodáva, že platy sestier chodia na jeden účet, z ktorého si financujú všetky veci. Zvyšok času pracujú na dome a v záhrade.
Ľudia si zvyknú dopriať aj trochu alkoholu. Mníšky nie sú výnimkou. „Občas si dáme, ale nepreháňame to. Štyrom babám stačia dokopy dve pivká."
Chodia aj do obchodov, „všetko si nakupujeme samy - od potravín po drogériu. Ľudia nám pritom nakúkajú do košíkov. A hoci nosíme habity, pod nimi máme civil, takže občas sa vyskytneme aj v butikoch," zabáva sa Hermana a vysvetľuje, že počas MS vo futbale nosili tričká s nápisom Slovensko. „Povzbudzovali sme, aj sme si ich v kláštore natiahli na habit."
Na otázku, či nemá občas chuť nosiť aj inú farbu oblečenia ako čiernu, Hermana s vtipom kontrovala, že čierna zužuje.
Chodiť spať sa snaží okolo jedenástej. Počas roka má nárok na dva týždne dovolenky, trávi ich u rodičov.
Napíše 100 kázní
Ešte v auguste sme navštívili evanjelického farára Ivana Muchu v Málinci s necelými 1500 obyvateľmi. Jeho manželka napiekla koláče s černicami, on nám daroval sušené hríby. Trojlitrových fliaš nasušil cez tridsať, chodenie po horách je jeho vášňou.
Vstáva okolo pol siedmej až siedmej, deň začína prežehnaním sa a modlitbou. Ak nemá služby Božie (ekvivalent omše), doobeda sa venuje príprave kázní. „Ročne ich pre rôzne príležitostí ako nedele, sviatky, advent, pôst alebo nešpory napíšem okolo stovky," vysvetľuje a dodáva, že na to, aby boli fundované, musí poctivo študovať Písmo. Neraňajkuje, myšlienky sa mu najlepšie zapisujú s prázdnym žalúdkom.
Behá po úradoch
Veľkou časťou práce sú služby Božie každú nedeľu, cez týždeň počas adventu, pôstu, či z rôznych iných dôvodov (spomienkové stretnutia rodákov a podobne). Pohrebov absolvuje 20 za rok, podobne je to s krstmi. Sobášov je pomenej, niekedy sú dva, inokedy štyri ročne. Okrem kázní vytvára aj nové modlitby.
Pracuje s deťmi pripravujúcimi sa na konfirmáciu, chodí na stretnutia mladých, vodí ich na výlety, spolu si pripravujú živánsku, nechýbajú debaty o viere a spev. Veľkou záťažou je administratíva a behanie po úradoch. „Tým sa nedá vyhnúť, treba na ne ísť kvôli hocakej drobnosti."
Varí si aj sám
Dôležité miesto zaberajú takzvané pastorálne návštevy chorých, jubilujúcich a osamotených ľudí. „Nikdy neviete, kedy vás zavolajú domov alebo do nemocnice k niekomu, kto zomiera." Štyri hodiny týždenne tiež vyučuje náboženstvo v miestnej škole.
O malú dcérku, domácnosť, záhradu a dvor sa stará spolu s manželkou. Tá pracuje v Lučenci, „Nie som náročný. Manželka je v kuchyni šikovná, no občas niečo pripravím aj sám. Rád uvarím, čo iným chutí," hovorí Mucha s tým, že farári dostávajú aj stravné lístky.
Zaspáva skoro
Faru si upratujú sami, na spoločné priestory pre veriacich majú k dispozícii dve upratovačky. Do krčmy nechodí, pohárik si dá výnimočne v rámci pastoračných návštev, ktorých má 60 až 200 ročne. Večer sa venuje rodine, prípadne debatuje s veriacimi, ktorí sa prišli o niečom poradiť.
Vo voľnom čase číta historické knihy, televíziu sleduje len kvôli správam, športu a historicko-dobrodružným filmom. Spávať chodí medzi pol desiatou až desiatou. Nudu odmieta, zúfalý je len pri dlhodobo zlom počasí, keď nemôže pracovať vonku.
Omše každý deň
Na hornej Orave je dedinka Rabča. Má 4600 obyvateľov a kaplánom v nej je Miroslav Lettrich. Keď prichádzame, k fare sa hrnú aj deti, majú pravidelné stretnutie.
Sadáme si v jeho izbe, on otvára vínko a na otázku, či majú kňazi dosť práce, vysvetľuje, že to závisí od prostredia. „V Tatrách sme mali sedem kostolov, v ktorých sme robili omše, sedem osád, v ktorých žili ľudia. Boli sme rozlietaní. To isté na Liptove. Ani tu sa nenudíme, ale lietania je o čosi menej."
Vstáva okolo pol šiestej, ranná omša začína o hodinu. Pomodlí sa breviár, pričom modliť sa počas dňa bude ešte viackrát - okolo poludnia, počas večerných chvál a pred spaním.
Omše s kolegom slúžia bez prestávok - každý z nich má týždeň ranné a týždeň večerné, pričom nedeľu vychádza na oboch raz jedna, raz dve omše. „K tomu veľa krstíme, spovedáme, pochovávame a sobášime. Máme okolo 50 pohrebov ročne, svadieb tiež, niekedy sú dva aj tri obrady po sebe. Krstov je okolo 70.
Upratujú si sami
Po omši a raňajkách sa venuje administratíve, termínom sobášov, krstov, náuk a podobne. Po obedy chodia do školy. „Nemáme gazdinú. Ten kúsok prejdeme s obedármi aj sami," so smiechom tvrdí Lettrich.
Poobede pokračujú stretnutia s ľuďmi. Kázne si pripravuje po večeroch, päť hodín v týždni vyučuje náboženstvo. Pravidelne navštevujú chorých, neraz treba chorého navštíviť aj v noci a vyspovedať ho, dať mu sväté prijímanie.
Faru si upratujú sami, raz týždenne prídu farárovi rodičia a pomôžu. „Niekedy sa utrhnem a naozaj upratujem, ale keďže som blízko domova, pomôžu mi aj najbližší," vraví kaplán. Večere sú individuálnou vecou, „v chladničke sa vždy niečo nájde".
Stravné lístky ako pomoc
Aj katolícki kňazi majú stravné lístky, Lettrichovi to pomáha. „Na účet mi chodí 287 eur. Nesťažujem sa, ale gastráče sú pomocou."
Voľný čas trávi s miništrantmi a animátormi - hrajú futbal, pozerajú filmy, debatujú, v lete organizujú tábory a výlety. Večer mu smutno nebýva. „Vnímam to tak, že konečne som chvíľu sám."
V krčme ho nestretnete, alkohol pije raz za čas, hoci ako bohoslovec chodil na pivo s kostolníkom každý deň. „Teraz som pripravený zájsť kedykoľvek za chorým, ako šofér to neriskujem."
V televízii ho zaujíma Lampa a šport, MS vo futbale s mladými farníkmi sledovali na plátne cez projektor. „Aká nuda? Žijeme ako bežní ľudia, máme svoje trápenia aj radosti. A tak sa mi to páči," uzatvára debatu Lettrich.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
