BRATISLAVA. Za predchádzajúce štyri roky vlády Roberta Fica bolo Slovensko vnímané ako politicky a ekonomicky stabilná a spoľahlivá krajina. Diplomacia sa však vykonávala ťažšie, keďže súčasťou koalície bolo aj SNS.
"Keď máte vo vládnej koalícii SNS, tak to je, ako keď máte priviazanú železnú guľu k nohe," povedal v rozhovore pre TASR bývalý minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák.
Nespochybnil legitimitu tejto strany, ani to, že je v parlamente, keďže má na to dostatočnú podporu voličov. Ale podľa jeho slov je jej zahranično-politický imidž natoľko zlý, že sa s tým nedá nič urobiť.
"V zahraničnej politike so SNS vo vláde nemôžete vyhrať, môžete maximálne remizovať a aj to stojí veľmi veľa úsilia. To je, ako by ste nastúpili vo futbalovom zápase za stavu 0:3, keďže vám dal váš spoluhráč vlastné góly a keď vyrovnáte, tak vám zase dá vlastný gól," poznamenal.
Dobiehali sme rýchlo
Lajčák je súčasťou slovenskej zahraničnej politiky od jej prvého dňa. Pre diplomatickú činnosť boli ťažké začiatky po rozdelení federácie, ale aj roky za pôsobenia vtedajšej koalície HZDS/RSS, SNS a ZRS. Pripomenul, že SR bola vyradená z integračných procesov a nezačalo sa ňou rokovať o začlenení do NATO a EÚ.
"Po voľbách 1998 sme mali dvojročnú objektívnu stratu. Naši traja susedia z Vyšehradu boli v Severoatlantickej aliancii už dva roky a rokovali o vstupe do EÚ. To sú fakty," konštatoval.
Obdobie prvej Dzurindovej vlády sa spája so snahou dobehnúť stratu a dokázať, že SR nebola horšia ako Česko, Maďarsko a Poľsko. "Naši partneri tomu vtedy nechceli veriť. Slovensko absolvovalo predvstupové rokovania najrýchlejšie zo všetkých krajín. Zo zahranično-politického hľadiska to bolo úžasné obdobie," dodal s tým, že získalo dôveru a postavenie na medzinárodnej scéne.
Irak bola chyba, tvrdí Lajčák
Za druhej vlády Mikuláša Dzurindu sa podľa jeho slov pokračovalo v nastolenom trende. Poukázal však na také momenty ako operácia v Iraku, čo sa, zdôraznil, následne ukázalo ako chybné a tragické rozhodnutie.
"Tá predchádzajúca dynamika sa svojím spôsobom spomalila. Stali sme sa členmi EÚ aj NATO a prišlo obdobie, keď nad nami zrazu nevisel žiadny meč, žiadny termín, nikto nám nehovoril, čo musíme urobiť a zrazu sme sa museli nájsť," priblížil bývalý šéf slovenskej diplomacie.
Označil to za zložitý mentálny prerod z toho, že sme už nemuseli dokazovať svoju rovnocennosť, k pochopeniu, že je v poriadku nesúhlasiť so všetkým. "Lebo tak únia funguje. Ale treba mať na to argumenty, dokázať presvedčiť a vysvetliť. Byť súčasťou riešenia a nie problému," zdôraznil.
Z diplomatov, ktorých mená najviac rezonujú v zahraničí, spomenul hlavne tých, ktorých medzinárodné inštitúcie vybrali na významné posty. Ide napríklad o Eduarda Kukana, Jána Kubiša, Petra Tomku, Miroslava Jenču či Maroša Šefčoviča.
"Toto sú mená, ktoré sa nedajú spochybniť," uviedol. Vymenoval aj ďalších, ktorí v rámci tejto štátnej služby prekročili národný rámec a sú vnímaní ako rešpektovaní partneri veľvyslanci Ivan Korčok v Bruseli, Igor Slobodník v Berlíne, Peter Burian vo Washingtone či Miroslav Mojžita v Sarajeve.
