Bol to prípad, ktorým žila celá švédska verejnosť. Bez stopy či odkazu manželovi a deťom zmizla žena menom Marika. O prípade vo veľkom referovala štátna televízia a sľúbila sledovať pátranie na obrazovke na pokračovanie ako drámu z reálneho života.
Na to sa ohlásila priateľka nezvestnej. Obvinila televíziu z hyenizmu a vyzývala na blogu dobrovoľníkov, aby sa pustili pátrať na vlastnú päsť. Stovky ľudí vyrazili do ulíc, po stopách únoscov, ktoré vraj polícia ignoruje. Odhalenie prišlo po čase: Marika je vymyslená, nikdy neexistovala.
Celý prípad spustila štátna televízia spolu so súkromnou firmou, keď skĺbili reklamnú kampaň, televíznu reality šou a akciu na spôsob mestskej hry. Výsledkom bola alternative reality game, hra na báze alternatívnej reality.
Ľahko si prípad predstaviť na Slovensku aj so škandálom, ktorý by pravdepodobne nasledoval. Liberálne Švédsko však husársky kúsok prijalo, možno aj preto, že tam mestské hry majú silnú a bohatú tradíciu. Dobrá príležitosť na zamyslenie. Čím je pre nás mesto? Strojom na prácu, spánok a komerčný oddych? Alebo aj miestom, kde sa dá zabaviť inak, nielen podľa konvencií?
Gangy Prešporku
„Najviac nás hnevalo, že Bratislava je jediná z veľkých európskych metropol, kde také niečo chýba. Nikdy tu nebola masová mestská hra otvorená pre každého,“ spomína Peter Bianchi. S kamarátmi organizuje Gangy Prešporku, známu a úspešnú mestskú hru, ktorá mala v lete šiestu reprízu.
Princíp je jednoduchý: stopäťdesiat hráčov sa stretne, aby v uliciach po sebe navzájom „pálili“ vodou zo striekacích pištolí. Detinské? Ako sa to vezme. „Gangy sú vlastne celodenný happening. Ľudia sa prídu z recesie zabaviť.“ Sedíme oproti pizzerii, kde majú v osudný deň hlavný stan hispánski gangstri.
Mestská štvrť okolo, ohraničená ulicami Dostojevského rad – Dunajská ulica – Štúrova ulica, sa v prvú augustovú sobotu mení na bojisko. O nadvládu bojujú tri gangy, ulice plnia ľudia v čudných kostýmoch. V prstoch zvierate pištoľ s vodou, z jednej ulice na druhú pašujete (v súlade s herným príbehom) šuštiakové tepláky alebo banány.
Na zásah vodou pozor, máte len dva životy. V zápale boja sem-tam zazvoní telefónna búdka a slúchadlo sa oplatí zodvihnúť - hlas prezradí úlohu, a kto ju splní, pripíše si body. Iným zdrojom príjmu je výpalné z tunajších podnikov. Ihneď sa vnucujú otázky: do akej miery ladí realita s hrou? Čo ak do kaviarne, ktorá funguje „naozaj“, vtrhne výpalník v kostýme?
„S majiteľmi podnikov máme dohodu, za tie roky nás už poznajú a vedia, o čo ide,“ vysvetľuje Bianchi. „Tiež informujeme magistrát i políciu a zatiaľ sme nemali problém. Veľa ľudí zo štvrte našu hru pozná a držia jej palce, hoci možno neovládajú pravidlá. Zábavné je, že v neďalekom kostolíku býva v ten deň svadobný obrad. Prestrelky sú na tom mieste pravidelné, takže sa svadobčania väčšinou zľaknú, ale potom sa smejú a hra sa im páči.“
Pouličné divadlo
Gangy Prešporku je takzvaná rolová hra, LARP (Live Action Role Playing), ktorá pripomína divadlo. Do postáv sa hráči vžívajú na spôsob hercov, scenár však nie je vopred daný a vzniká priamo v teréne. Zahrať si postavu, hovoriť jej ústami pritom môže byť aspoň také príťažlivé ako túžba vyhrať.
„Na boji sa vlastne nemusíte zúčastniť. Teoreticky môžete celý deň sedieť na slniečku, debatovať s kolegom z gangu o tom, aký ťažký je život na banánových plantážach a baviť sa. Veľa ľudí to tak aj robí,“ usmieva sa Bianchi. „Cieľom je skúsiť vidieť mesto inými očami. Vnímať prostredie, v ktorom žijeme, cez prizmu hry a jej príbeh.“
Priemerný hráč-gangster má pätnásť až tridsať rokov, ale inak sa príliš škatuľkovať nedá. „Máme medzi nimi 
kulturológa, podnikateľov, kamaráta, ktorý je vrcholový manažér.“ Peter Bianchi, povolaním podnikový právnik, sa k mestským hrám dostal ešte pred rokmi ako skaut.
„Prvá hra, čo si u nás pamätám, sa hrala okolo roku 1993 na motívy kníh Jaroslava Foglara o klube Rýchlych šípov. Skauti sa rozdelili na družstvá a po meste plnili úlohy.“ Hry s podobným princípom český spisovateľ vymýšľal ešte v tridsiatych rokoch minulého storočia, teda dávno predtým, ako k nám zo Západu dorazili tamojšie hry v mestách a fenomén LARP.
Novodobý typ hier v reálnom živote už prakticky nemá hranice. Odohráva sa kdekoľvek, v meste aj v prírode. „Základom je fiktívny svet alebo príbeh, do ktorého sa vžívate, hocičo, čo ste videli vo filme, v počítačovej hre, alebo čítali v knihe,“ hovorí Bianchi. Tak je možné, že hráči v kostýmoch prežijú temnú upírsku ságu, drámu z druhej svetovej vojny alebo hoci príbeh z inej galaxie.
„Inšpirovali nás kamaráti z Česka, kam sme chodievali na rôzne bojové hry. Tie zase väčšinou vychádzajú zo severskej tradície a najmä v Škandinávii sú rozšírenou a populárnou zábavou.“ Prvú hru pripravili pred šiestimi, siedmimi rokmi - detektívka sa odohrávala v noci na mestských hradbách a druhý deň v opustenom dome. V súčasnosti už pripravujú dve - tri akcie za rok a najväčšej obľube sa tešia práve Gangy z Prešporku. Majú stabilnú návštevnosť a tento rok sa akciou dokonca inšpirovala Praha.
Hra z grantov
Hra na mafiánov zatiaľ nie je súčasťou kultúrneho leta, rozpočet je záležitosťou organizátorov – nadšencov. Aj u nás však pribúda ľudí, ktorí namiesto dovolenky zaplatia stovky eur za LARP. Na Západe je to bežné - a nielen to. Prostriedky na hry, najmä ak sú ladené výchovne, neraz tečú z rôznych grantov. Hradiť pouličnú prestrelku z eurofondov či peňazí daňových poplatníkov znie u nás kacírsky, ale inde je to realita.
Záleží len na tom, čo chcete akciou dosiahnuť, pripomína Bianchi: „Kamaráti z Dánska snívali o hre na atómovej ponorke z čias studenej vojny. Za peniaze teda prenajali starú sovietsku ponorku, kde ľudia v uniformách odohrali niekoľkodňový LARP. To je u nás zatiaľ ešte nemysliteľné.“
Viac ako u nás mestské hry fungujú v Česku, napríklad v Brne, kam za nimi chodia aj Slováci. U nás majú zväčša krátku životnosť a len málokedy prekročia okruh komunity, s akou žijú aj zanikajú. Príkladom je akcia s názvom Mafia. Hráči si vylosujú obeť, ktorú sa podľa fotografie niekoľko týždňov, symbolicky, dotykom ruky, pokúšajú „zavraždiť“. Každý hráč je vrahom a sám je aj terčom iného hráča - zabijaka, čím sa cesta ulicami do 
školy či práce a späť mení na dobrodružstvo. V Bratislave Mafiu hrávali desiatky ľudí, lenže tradícia sa príliš neuchytila.
Geocaching
Naháňať sa po uliciach so striekacou pištoľou je jedna vec, mestskú zábavu však posúvajú vpred aj moderné technológie. Hra menom geocaching prišla so systémom navigácie GPS - Global Positioning System. Princípom sú satelitné signály, pomocou ktorých prístroj určí polohu miesta kdekoľvek na zemskom povrchu.
Pochvaľujú si ho vodiči na cestách či výletníci v neznámom teréne, no zakrátko prišiel aj iný, hravý spôsob využitia. Na mieste, ktorého súradnice zaznačíte, ukryjete schránku. Čísla s jej polohou zavesíte na internet pre tých, ktorí sa s GPS v rukách vydajú po vašich stopách. Cieľom je objaviť schránku či puzdro.
Ak ju otvoríte, pripojíte podpis, odkaz iným pátračom, prípadne vyzdvihnete predmet, ktorý na mieste zanechal niekto pred vami. Variantov hry je celá hromada, rovnako ako typov schránok, od miniatúrnych po obrovské, žiadne (súradnice upozorňujú na zvláštnosť okolitého miesta), webkamery, kde sa ukážete v zábere ako dôkaz, že ste miesto navštívili.
Nájdi poklad
Tomáš Igrini geocaching objavil náhodou, keď si kúpil prvé GPS. „Hľadal som na internete informácie, ako ho využiť a natrafil na nový typ zábavy. Myšlienka hľadať poklady ma zaujala. Našiel som jeden, čo ma naštartovalo za ďalšími.“ Hra je preňho aj spestrením chvíľ na neznámych miestach, napríklad na cestách.
„Dovolenky tiež nie sú nudné. Vďaka geocachingu mám vždy cieľ, ktorý stojí za to. Pri skrýši býva pekná pamiatka, výhľad alebo park a podobne. Samozrejme, je to istým spôsobom aj dobrodružstvo, najmä pri prepracovaných skrýšach, kde treba plniť rôzne úlohy.“ Súradnice na displeji totožné s tými na webe ešte nezaručia, že máte poklad v suchu.
GPS pracuje s presnosťou niekoľko metrov, čo znamená, že po puzdre sa okolo treba poobzerať. Môže byť pod zemou, pod vodou, na fasáde budovy či na skalnej stene a vtedy sa zábava mení na šport s príchuťou adrenalínu. V meste je hra zvláštna ešte niečím iným – pátrač nesmie vyvolať rozruch. „Okolo býva veľa ľudí, ktorí netušia, o čo ide, a skrýšu by napríklad mohli zničiť.
Tu sa začína adrenalín - ako vybrať škatuľku spod lavičky, kde sedí staršia pani?“ smeje sa Igrini. Ak je skrýša v ruke sochy priamo na námestí plnom policajných kamier, nie je ťažké schránku nájsť, ťažšie je reálne ju „odloviť“. „Typické skrýše v mestách sú malé škatuľky pripevnené magnetom na odkvapy, zábradlia či parapety. Jednu z nich nájdete na súradniciach N 49° 12.566' E 018° 45.950'.
Niekedy si ich tvorcovia dajú záležať a kamuflujú ich, aby vyzerali ako súčasť objektu, napríklad ako falošná tehla.“ Geocaching hrávajú ľudia všetkých vekových kategórií, od detí cez študentov po dôchodcov a schránky si vyberajú podľa možností a schopností. Tomáš Igrini, ktorý sa podieľa na stránke geocaching.sk, si nemyslí, 
že existuje typický hráč: „Keď však stretnete človeka, ktorý len stojí, obhliada sa okolo seba a pozerá do čudnej škatuľky v tvare mobilného telefónu, môžete si byť istí, že je geocacher.“
Výprava do mesta
Do tretice aktivitou ako mesto zažiť inak, je urban exploration (doslova „prieskum mesta“, ale termín sa málokedy prekladá). Na rozdiel od trampa, jaskyniara či horolezca, ktorí z mesta unikajú preč, do prírody, urbánneho výskumníka mestský terén láka. Opustené stavby, staré továrne, kanály, strechy, mosty sa stávajú cieľom dobrodružnej výpravy spravidla na hrane zákona.
Adrenalín tiež zvyšuje fakt, že za bezpečnosť pri akcií nik neručí. Vďačné pre výpravy sú zaľudnené metropoly, mestá s pohnutou históriou, bohatou priemyselnou tradíciou. V americkom Chicagu láka dobrodruhov starodávna podzemná železnica, v Detroite bloky po vysťahovaných robotníkoch automobiliek, v Moskve našli tajné metro a bunkre z éry diktátora Stalina. Vrcholom pre extrémistov zostáva „mesto duchov“ Pripjať evakuované a opustené po havárii jadrovej elektrárne Černobyľ.
Veľa vrstiev
Mladý výtvarník Jaroslav Varga prirovnáva urban exploration k rituálu: „Súčasťou býva fotografovanie, nachádzanie predmetov alebo spoločné zážitky z výpravy vo fórach na internete.“ Preňho samého však nejde len o hobby. Urban exploration je téma, s ktorou pracuje ako výtvarník. Pochádza z Trebišova, kam sa vracal raz za čas ako študent z Bratislavy.
Zarazilo ho, ako sa zmenila základná škola, ktorú si pamätal ešte ako žiak. Z budovy zostal prázdny skelet obohnaný plotom. Zvedavosť ho prinútila, aby sa pozrel dnu. „Škola nebola strážená, ale bola obývaná a žila vlastným životom. Prespávali tam bezdomovci, okrem mňa sem chodili iní exploreri a neskôr som sa dozvedel, že tam skúšala jedna rómska kapela.
Zariadenie už ľudia rozkradli, jediné, čo som našiel, boli diapozitívy používané kedysi pri výučbe.“ Škola ho zaujala ako inštitúcia, ktorá obsahuje veľa významových vrstiev. „Nie je to len obyčajná stavba, vychovala tri generácie ľudí. Zavreli ju napriek tomu, že bola najstaršou základnou školou v meste,“ vysvetľuje Varga. „Dnes už budova nestojí, na pozemku rastie hypermarket, v Trebišove už tretí.
Tieto a podobné zmeny za posledných dvadsať rokov sú v takom malom meste špeciálne vypuklé.“ Spracovať zážitky urbánneho výskumníka v umení bolo preňho logické. Zábery a fotografie zo školy aj nájdené materiály iných explorerov z internetu použil v projektoch, ktoré mohla verejnosť vidieť aj na výstave k prestížnej cene Oskára Čepana pre mladých výtvarníkov, kde bol Varga jedným zo štyroch finalistov. „Urban exploration môže byť viac než hra a dobrodružstvo,“ tvrdí. „Môže mať odkaz, a to aj politický, znamenať protest alebo reakciu na procesy, čo sa v meste dejú.“
Slobodná hra
Mestské hry, urban exploration či geocaching, teda majú spoločné viac, ako sa na pohľad zdá. Vždy sú aj testom mestského priestoru. Komu vlastne mesto patrí? Do akej miery je priestor našich ulíc skutočne verejný? Peter Bianchi spomína prípad z Brna: „Plánovali tam happening pre stovky ľudí v nákupnom centre. Napriek tomu, že ho ohlásili, v deň konania ich odtiaľ vyviedla strážna služba.
Šli teda na námestie a akciu urobili tam.“ Otázka, či mesto umožňuje slobodnú hru, zaujíma aj výtvarníka Jaroslava Vargu: „Všímajme si, ako je priestor dizajnovaný, aký má potenciál. Napríklad, u nás majú developeri vo zvyku plánovať námestia tak, aby sa dali ľahko kontrolovať. Základom je symetria, otvorenosť, prehľadnosť. Priestor, čo vznikne, je potom väčšinou tranzitný a len málokto tam príde na pol dňa si posedieť alebo niečo si zahrať.“
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
