Manželský partner sa s vami rozvedie, lebo si nájde milenku či milenca. Alebo sa rozvediete vy s ním, lebo pije, gambluje, mláti vás aj deti. Ak sa neskôr opäť vydáte či oženíte, vyberiete sa podľa pravidiel cirkvi na cestu hriechu. A takýmto hriešnikom kňazi odoprú sväté prijímanie i spoveď.
Či si cirkev správne vykladá vetu „čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje," je otázne. Kritici sa pýtajú - ako možno veriaceho, ktorého k rozvodu dotlačil jeho partner, označiť za vinníka, a ešte ho trestať, že musí žiť navždy sám, ak chce pristupovať k sviatostiam?
Spoveď i sväté prijímanie sú pritom kľúčové sviatosti. „Patria ku katolíkom ako miazga k stromom. Nejde o jedinú cestu k Božej milosti, určite však primárnu," vysvetľuje Jozef Kováčik, hovorca Konferencie biskupov Slovenska. Priznáva, že dôvodom na zákaz prijímania sviatosti môže byť aj stav, do ktorého sa veriaci dostal nezavinene.
Nemohla mať deti
Tridsaťtriročnú Ivetu opustil manžel po piatich rokoch od svadby. Prekonala rakovinu a ostala neplodná. „Mal pomer s inou, tá otehotnela. Rozviedol sa, lebo nemôžem mať deti."
Keďže ich sobáš bol cirkevný, Iveta sa môže životu v hriechu vyhnúť len tak, že požiada o odluku a do konca života ostane slobodná, respektíve sa po náprave manžela vráti k nemu. Ďalšími možnosťami sú vyhlásenie neplatnosti prvého manželstva, čo je náročný proces, alebo úmrtie jej bývalého partnera. Druhou svadbou totiž príde o nárok chodiť na spoveď.
Katolícky kňaz Marek Vardna pripúšťa, že cirkevné pravidlá sú voči tým, ktorí rozvod nezavinili, tvrdé, ale „vychádzajú z evanjelia." Na otázku, či má človek po rozvode ostať navždy sám, odpovedal, že „cirkev to inak nemôže robiť, lebo nie je vlastníkom posvätných vecí, len ich spravuje a musí spravovať. Ak sa niekto rozhodne žiť inak, je to jeho voľba aj s následkami. Tu už je zbytočné uvažovať, či rozvod zavinil alebo nie. Cirkev však týchto ľudí nezatracuje, naďalej je ochotná ich pastoračne sprevádzať."
Podľa viacerých kňazov z rôznych regiónov Slovenska je však prax iná. „V zahraničí má cirkev stanovený plán pastoračnej práce s rozvedenými. U nás sa o tom len hovorí. Pastorácia je až na výnimky nulová, hoci ju odporúčajú aj vatikánske dokumenty." Ako jednu z pozitívnych výnimiek označili jezuitu Ladislava Csontosa.
Ten vo svojom materiáli Duchovná cesta pre katolíkov, čo žijú v nesviatočnom manželstve, uvádza slová pápeža Jána Pavla II., ktorý okrem iného povedal: „Cirkev pevne verí, že všetci tí, čo sa vzdialili od Pánovho príkazu a v takom stave aj teraz zotrvávajú, môžu dostať od Boha milosť obrátenia a spásy, ak vytrvajú v modlitbe, pokání a láske."
Vrah môže, rozvedený nie
Sedemdesiatnika Jozefa opustila manželka v roku 1973. Našla si iného, jeho ekonomicky vydierala a výsledkom bol rozvod. Druhýkrát sa oženil až v roku 1997. Hoci sú so súčasnou manželkou veriaci a na cirkev prispievajú milodarmi, na spoveď do smrti nesmú. Nežijú v sviatostnom manželstve.
„Ak sa niekto dopustí vraždy, v ponímaní cirkvi sa dopustil hriechu. Potom sa vyspovedá, oľutuje a dostane rozhrešenie, pričom môže pristupovať k spovedi a prijímaniu do konca života," vraví Jozef a pýta sa, či je rozvedený katolík pre cirkev väčším hriešnikom ako vrah.
Podľa Kováčika tieto príklady spájať nemožno. „Miešajú sa nezlučiteľné veci. Ak by vrah čin neoľutoval, prípadne ďalej vraždil, k sviatostiam pristúpiť nemôže. Ide teda o stav hriechu, a to nemožno stavať na citovú, ale faktickú úroveň." Hovorca trvá na tom, že pravidlá cirkvi v tomto prípade sú nemenné a treba ich dodržiavať.
Jozef oponuje, že nemennosť je nezmysel. „Veď si vymysleli celibát, ktorý neexistoval. Spoveď je sviatosť zmierenia. Nech mi nejaký hodnostár povie, kde v Písme nájde, že Boh alebo Kristus sa so mnou nechcú zmieriť, lebo som rozvedený a druhýkrát ženatý."
Na otázku, či mal Jozef ostať celý život bez partnerky, Kováčik reagoval: „Nevravme len o ľudskom pohľade. Vedel predsa, čo ho čaká, ak sa znovu ožení." Na poznámku, či to nie je nespravodlivé, oponoval: „Je spravodlivé, ak o prístup k sviatostiam žiada človek, vedome žijúci a zotrvávajúci v hriechu? Učenie cirkvi vylučuje možnosť, aby dostal rozhrešenie, ak neprejaví ľútosť nad hriechom. Súčasťou toho je aj záväzok vyhýbať sa mu. Nebavme sa teda len o citoch, ale o tom, že je znovu zosobášený."
Rovnako je „potrestaná" aj Jozefova manželka, ktorá sa nerozviedla a vydávala sa ako vdova. „Tiež žije v stave hriechu, nie v sviatostnom manželstve," vysvetľuje Kováčik.
Frustrácia, hnev a hanba
Podľa psychológa Petra Halamu človek, ktorého pravidlá uvrhnú do situácie, že nemôže prijímať sviatosti, často prežíva vnútorný konflikt. „Ako veriaci túži po plnohodnotnom prežívaní viery, na druhej strane mu spolužitie s novým partnerom napĺňa potrebu blízkosti, prežíva s ním silnú psychickú aj telesnú intimitu, nezriedka má takýto pár aj deti."
Dodáva, že to vedie k frustrácii, smútku, ale aj hnevu. „Niekedy je súčasťou aj pocit hanby, že žije život, ktorý je pre cirkev hriešny. Ak sa necíti vinný za rozpad prvého manželstva, môže cítiť bezmocnosť, že nevie situáciu zmeniť. Hnev potom obracia na cirkev, bývalého partnera, nezriedka aj na Boha." Niektorí podľa psychológa z cirkvi odídu, ďalší prejdú k inej, ostatní praktizujú vieru individuálnym spôsobom aj bez sviatostného života.
Niektorí kňazi po prísľube anonymity potvrdili, že existuje aj ďalšia možnosť, ako získať možnosť prístupu k sviatostiam - dotyční sa úplne zrieknu sexuálneho života v novom vzťahu. „Aj v takom prípade je to na individuálnom posúdení ich kňaza. Navyše kým staršie páry s tým nemusia mať problém, otázne je, čo s mladými."
Odborník: Partnera s istotou odhadnúť nemožno
Podľa psychológa Richarda Grófa sa mnohé zmeny partnera predvídať nedajú.
Sú za rozvod vždy vinní obaja manželia, keďže nesú zodpovednosť za svoj výber?
Sú vlastnosti, v ktorých sa človek mení len ťažko. Je však mnoho prípadov, keď vzniknú dlhotrvajúce zmeny na úrovni osobnosti, ktoré nikto nečaká - v pozitívnom aj negatívnom smere. Ovplyvňuje to viac faktorov. Človek pritom nepozná ani všetky vlastné podvedomé tendencie, charakter a dopad budúcich životných skúsenosti, reakcie v situáciách, v ktorých nikdy nebol. O sebe teda dokážeme tvoriť iba viac a menej presné predpoklady, žiadne istoty. O to ťažšie nás môže posudzovať ten, kto má len zlomok našich vedomostí, teda partner.
Je to ľahšie aspoň pre odborníkov?
Dlhodobé predpovede nevedia robiť ani psychológovia, na to je život príliš komplikovaný a jedinečný. Otázka znie, koľko zodpovednosti potom za výber partnera môžeme prisúdiť adeptom na manželstvo. Istá miera tam nepochybne je, ale mnohé predvídať nedokážeme. Zmenám navyše nepodlieha len partner, ale aj sám posudzovateľ. Čo sme kedysi obdivovali, sa vplyvom skúseností môže stať nepodstatné, či protivné. Nad niektorými svojimi procesmi vedomú kontrolu nemáme, rovnako nemáme moc nad všetkými procesmi partnera. To neznamená, že sme úplne bez zodpovednosti. Sľub manželského zväzku, až kým ho smrť nerozdelí, aj keď akokoľvek úprimný, je však v tejto optike skôr pekným prianím ako záväzkom, ktorý môže ktokoľvek vysloviť so stopercentnou istotou.
ks
