MARTIN BANDŽÁK patrí k nemnohým Slovákom, ktorí sa roky venujú humanitárnej práci. Ako fotograf sa snaží ukázať realitu, v ktorej žijú miliardy ľudí na svete. Čerstvý laureát Czech Press Photo je napriek utrpeniu, s ktorým sa denne stretáva, radostným, pozitívne naladeným človekom.
V ktorej krajine trávite najviac času?
V Kambodži, kde máme najväčšiu misiu a kde v súčasnosti prevádzkujeme všeobecnú pediatrickú starostlivosť pre podvyživené deti a deti s AIDS.
Čo hovoríte tínedžerovi, ktorý má AIDS?
Podstatné je, aby sa necítil sám. S AIDS sa dá žiť, pacient chodí raz mesačne na kliniku, vyberie si dávku, má stretnutie s terapeutom. My zavádzame sedenia, kde deti píšu tzv. hero book, do ktorých si zapisujú vlastné pocity a poznatky. Tieto podporné skupiny vedú odborníci a sú súčasťou psychosociálnej podpory pacientov v liečbe.
Je rozdiel v tom, ako sa liečia muži a ženy?
Najväčšou výzvou je priniesť na kliniku partnera chorej ženy. Existujú obrovské kultúrne predsudky, muži majú pocit, že oni chorí nemôžu byť.
Ktoré krajiny sú na tom najhoršie?
Botswana, Malawi, Južná Afrika, niekde je nakazená takmer polovica populácie. Problém s liečením AIDS je aj v tom, že pacienti musia mať iné lieky, lebo majú paralelne aj tuberkulózu, zápal pľúc a rôzne iné ochorenia. Takíto chorí potrebujú aj psychickú pomoc, najmä deti, ktoré si zrazu uvedomia, že sú HIV pozitívne, prichádzajú do adolescentného veku a zrazu chcú sexuálne žiť a myslia na založenie rodiny.
Práve o AIDS bol tohto roku svetový kongres vo Viedni, ktorého ste sa zúčastnili. Čo bolo jeho hlavným posolstvom?
Celé to bolo o nenaplnených cieľoch. Celosvetové spoločenstvo malo zabezpečiť financie pre ľudí, ktorí sú HIV pozitívni, ale nezabezpečilo. Minulý týždeň bol v Kongu pochod za dostupnosť liekov, ktorého sme sa aj my zúčastnili. Pri AIDS je totiž obrovské riziko, že ak nastavíte človeka na liečbu, a potom ju nedostáva pravidelne, získava na ňu rezistenciu ako pri zlom užívaní antibiotík. Potom ho už niet čím liečiť, lebo na žiadne lieky nereaguje. V rámci rozvojového sveta sú totiž len dve línie liekov proti AIDS, ostatné sú priveľmi drahé. My sa pýtame, čo s tým.
S čím ste sa prezentovali vy?
S projektom na zastavenie prenosu HIV z matky na dieťa. Komplexnú pomoc totiž potrebuje matka aj dieťa. Naši ľudia musia byť aj v pôrodniciach, aj na pediatrických klinikách. Treba si uvedomiť, že pre matku s dieťaťom je obrovská záťaž prísť do nemocnice, lebo často musí ísť celé kilometre pešo. Nemá ani motiváciu robiť to, lebo dieťa nie je hneď choré, príznaky sa objavia až neskôr, no vtedy je už neskoro začínať s liečbou.
Len málo Slovákov sa venuje humanitárnej pomoci. Čím to podľa vás je?
U nás sa celkovo veľa necestuje za prácou. Naši ľudia musia mať svoj byt či dom. Je to hendikep, ktorý nás dobehne, lebo takto nedokážeme byť úspešní a odovzdať skúsenosti, ktoré máme. Slováci sú vedomostne i prakticky veľmi vhodní na prácu v takýchto krajinách. Západná kultúra má iné rozmýšľanie, oni nevedia pochopiť, prečo nejaký úrad nedáva pečiatku. To, čo Američanom môže trvať tri roky, my vybavíme za tri mesiace. Je potom škoda, že tieto znalosti nevyužívame.
Možno máme pocit, že u nás je najhoršie.
Naše médiá tieto predstavy živia, ale my sa tu máme veľmi dobre. U nás nezomierajú ľudia na ulici ani od hladu preto, že by nedostali lekársku starostlivosť. Máme problémy, ale sú neporovnateľné s problémami, ktoré majú niektoré krajiny.
Aké podmienky musí spĺňať človek, čo pre vás robí?
Musí byť ochotný a schopný odísť a pracovať bez vedľajších pohnútok.
Tým myslíte napríklad nešťastné lásky?
Pravé dôvody sa veľmi ťažko rozoznávajú. Humanitárny pracovník musí byť v prvom rade vyrovnaný človek, ktorý vie, prečo to robí a nerieši si tým svoje komplexy ani svoje nešťastie. Navyše musí byť kozmopolitný.
Ako zisťujete vhodnosť kandidátov?
Nedá sa to zistiť na sto percent, hoci prechádzajú psychotestmi. Hlásia sa k nám viacerí, ale naozaj veľmi málo z nich vie, čo ich čaká. Robíme workshopy, na ktorých predstavujeme terén, vysvetľujeme, že ich čaká úplne iný život a úplne iné pracovné náplne. Aj tak sa stáva, že sa ľudia po niekoľkých mesiacoch z terénu vrátia. Ale máme aj takých, ktorí to robia viac rokov, ako Karin Slováková, ktorá je už štyri roky v Kambodži, alebo Andrea Stránska teraz v Kongu. Takíto už vedia, o čom táto práca je.
A o čom teda je?
O pomoci ľudom, o spolupatričnosti. Sme tím ľudí, ktorí tomu obetovali možno viac, ako je normálne. Moji rodičia sú lekári, celá moja rodina sú zdravotníci. Vyrastal som v prostredí nemocníc a lekární. Otec a mama pracovali v Zambii, bol som tam s nimi ako päťročný, potom som sa vrátil, ale vždy ma to fascinovalo. Neglorifikujem túto robotu, stretávam sa s množstvom ľudí, ktorí ju robia celé desaťročia. Najradšej by som bol, keby som to nemusel robiť, hoci to znie ako klišé. Avšak niet nad možnosť zachrániť ľudský život.
Kde je momentálne najťažšia situácia? Je to Haiti?
Haiti dnes vyzerá ako mesačná krajina, ale Kongo ma dostalo viac pre svoju dlhotrvajúcu katastrofu. Ide o najväčší konflikt na svete od druhej svetovej vojny, ktorý zanechal milióny mŕtvych. Demokratické Kongo bola niekedy výstavná skriňa Afriky, dnes sú tu obrovské budovy nemocníc, ktoré sú úplne prázdne, bez pacientov, nájdete tam len zopár potulujúcich sa doktorov. To je veľmi deprimujúce, infraštruktúra nefunguje. Denne tu zomiera až 45-tisíc ľudí na liečiteľné ochorenia. Na Haiti stoja tisíce ľudí v radoch na potraviny, tu v Kongu už ani nečakajú.
Zo Slovenska opäť odchádzate na Haiti. Aká je aktuálna situácia v tejto krajine?
Celosvetovo sa síce vyzbieralo veľa prostriedkov, špeciálne z Ameriky, ale ľudia stále žijú na ulici, kam sa vrátilo násilie. Jedným z dôvodov, prečo je stále viac ako milión Haiťanov bez domova, je fakt, že z pomoci zo Spojených štátov amerických v hodnote 1,15 miliardy amerických dolárov (820 miliónov eur) sľúbených na obnovu krajiny zatiaľ na Haiti nedorazil ani cent. Aj to je dôvodom dezilúzie ľudí, čo prežili. Problémom je, že kempy ovládajú rôzne gangy. Bezpečie, ktoré som tam sám po zemetrasení cítil, trvalo len chvíľu po katastrofe, kým boli z nej ešte všetci v šoku. Teraz už nie je také jednoduché chodiť do kempov a prechádzať sa po uliciach.
Ako chránite bezpečie svojich pracovníkov?
Spolupracujeme s ostatnými organizáciami i miestnymi úradmi, máme vlastné automobily, vlastné security, ak to situácia vyžaduje. Na Haiti sme boli napríklad pod francúzskymi krídlami, bývali sme na záhrade francúzskej ambasády.
Zo svojich ciest robíte aj fotografie. Dostávate sa niekedy ako fotograf do dilemy: pomôžem alebo odfotím?
Hoci nechodím do vojnových zón, tento problém sa môže hocikedy objaviť. To je, úprimné povedané, schizofrénia. Nie som síce lekár, ale ako človek v prvom rade asi pomôžem.
Nemáte niekedy chuť fotiť západy slnka?
Tie asi fotiť nebudem. Venujem sa sociálnej dokumentárnej fotografii. V chudobe žijú dve tretiny zeme, miliarda ľudí trpí hladom, ja sa len snažím ukázať, aká je realita. Fascinuje ma, že ľudia sa vedia zabávať aj v slumoch, aj počas katastrofy. V Nikarague fotím život vo vidieckych častiach, kde ľudia žijú odstrihnutí od lekárskej pomoci, nemajú kam ísť. Nikaragua je známa aj vysokým počtom adolescentných matiek, to je tiež zaujímavá téma na fotenie.
Prečo robíte predovšetkým čiernobiele fotky?
Cez čiernobielu fotografiu viem jednoduchšie vyjadriť svoje pocity, viem na nej aj lepšie skryť niektoré detaily a ukázať to, čo chcem.
Hlavnú cenu na Czech Press Photo ste dostali za dievča z Haiti. Tušili ste, že môže byť úspešná práve táto?
Je to určite jedna z najsilnejších fotografií z haitskej série. Ak mala niektorá z nich zabodovať, tak určite táto.
Kedy sú fotografie „veľké"?
Ak ich nemusíte opísať, ak o nich nemusíte nič povedať. Dobrá fotografia
musí sama rozprávať. Najradšej mám tie nedopovedané, na ktoré sa musíte pozerať viackrát, aby ste si všetko všimli.
Nemusíte niekedy brať sám antidepresíva či podstupovať psychoterapiu?
Keby som iba fotografoval, bolo by to časom depresívne. Ale my sa snažíme problémy aj riešiť.
Beata
Balogová
