Publicista a organizátor Boris Kršňák: Nie systém, ale človek je príčinou zla

Veľa ľudí pozná predovšetkým jeho hlas, pretože už vyše päť rokov robí pražského spravodajcu Slovenského rozhlasu. Dušou verný Zvolenčan BORIS KRŠŇÁK je však považovaný za lídra nežnej revolúcie vo svojom regióne. Hoci z eufórie rýchlo vytriezvel, vtedajš

iu myšlienku slobody dodnes zhmotňuje vo festivale Víkend atraktívneho divadla, ktorého prvý ročník prebiehal presne sedemnásteho novembra 1989.

Už niekoľko rokov pôsobíte ako pražský spravodajca Slovenského rozhlasu. Bolo ťažké odísť z rodného Zvolena, kde ste prežili prakticky celý život a angažovali sa v mnohých veciach?

Do Prahy som po celé roky cestovával dosť intenzívne, aj preto, aby som mal kultúrny prehľad pri každoročnej organizácii festivalu. Pred piatimi rokmi sa mi skončila jedna životná etapa, profesionálna aj osobná a začali sa mi ozývať aj známi z Prahy, aby som prišiel, že je tam dosť roboty. Nebolo ľahké odísť, hlavne kvôli mame, ktorá bola sama a mala zdravotné problémy. Ale urobil som ten krok. Začal som tam písať do časopisov, organizovať výstavy, robil som v reklame. Ponuka pracovať pre Slovenský rozhlas prišla v Prahe až po roku. Zistili, že tam majú hotového človeka, ktorému stačí prísť si vyzdvihnúť mikrofón, minidisk a môže začať robiť.

Čím je pre vás rozhlasová spravodajčina?

Myslím, že mi pomohla kompenzovať moje herecké ambície. Je to priestor, v ktorom sa môžem takto realizovať, a zároveň som v kontakte aj s politikou. Často je rovnako náročné ju nezaangažovane spravodajsky reflektovať, ako predtým priamo sa angažovať. Od čias revolúcie som z politiky vlastne neodišiel. Akurát som nikdy neprešiel do tej vyššej.

Prečo?

Hneď na začiatku pri prvých slobodných voľbách, keď som si ako okresný predseda VPN mohol vybrať, či chcem kandidovať do Národnej rady alebo do Federálneho zhromaždenia, som sa rozhodol, že ostanem v komunálnej politike. Považoval som ju za dôležitú, na čo viacerí slovenskí politici prišli možno až o desať rokov neskôr. Poslancoval som celé štyri volebné obdobia. Prestal som, až keď sa Demokratická strana spojila s SDKÚ, to bolo pre mňa neprijateľné.

Ako sa vám javí z Prahy slovenská kultúrna a politická scéna?

Slovenská kultúrna scéna je dosť veľká mizéria. Funguje nezávisle len vďaka jednotlivcom, ktorí sú často na okraji spoločnosti a snažia sa napriek minimálnej alebo aj žiadnej podpore bojovať so štátom ako s chobotnicou. Som z toho dosť smutný, ale na druhej strane vďačný za všetky pozitíva. Keď vidím, čo dokázali mladí na žilinskej Stanici Záriečie, v Nultom priestore A4, na Stanici v Banskej Štiavnici, snímam klobúk. Ale priznám sa, vytriezvel som aj z kultúrneho diania v Prahe, keď som nahliadol hlbšie do diania. Aj českí politici sa dokážu správať rovnako arogantne, hlúpo a nekultúrne ako naši, odvolávajú renomovaných riaditeľov galérií a dohadzujú miesta a kšefty svojim pätolizačom. Podobne je to v divadle, kde sa zrazu objaví mestský poslanec, blondiak ako vystrihnutý z módneho časopisu a rozhodne sa, že najviac peňazí bude dávať Lucke Bílej, lebo na tú chodí najviac ľudí. Vôbec to nepovažuje za absurdné. To už sú pre mňa skutky na hranici trestného činu. Pokiaľ teda ide o politiku, myslím, že si nemáme čo vyčítať.

obr_4.jpg

Dvadsiaty ročník Víkendu atraktívneho divadla (VAD) v roku 2009. Návštevou ho
poctil aj bývalý prezident
Českej republiky Václav Havel

Ako vyzerá váš pracovný deň?

Záleží od toho, čo sa deje. Ráno vstanem, prebehnem agentúry, médiá, ak sa nič nedeje, tak si poviem, treba počkať, hádam sa niečo udeje. Pre mňa novinárčina predstavuje dva problémy: začiatok a koniec práce. Nemám čas tešiť sa z dobre vykonanej práce, lebo každá je začiatkom nových úvah o tom, čo budem ďalej robiť, a keď sa zase dejú dôležité veci, nepoznám dňa ani hodiny. Najdôležitejšie je zhodnotiť, čo posunúť na Slovensko. Často vyberám témy, pri ktorých je šanca porovnávať. Niekedy treba aj pichnúť – keď vidíte, že v Česku štrajkujú učitelia za svoje platy, nedá vám nepovedať, že priemerný plat českého učiteľa je o štyri- päťtisíc korún vyšší ako plat slovenského, ktorý neprotestuje.

Už vyše dvadsať rokov usporadúvate vo Zvolene festival, ktorý sa vracia k myšlienke nežnej revolúcie. Pamätáte sa ešte na pocit mladíckej revolty?

Som dieťa šesťdesiatych rokov a hoci som to obdobie nevnímal ešte intelektuálne, myslím si, že celá naša generácia je atmosférou túžby po slobode poznačená. Možno sú časy, keď sme mali dvadsať, rozumom neuchopiteľné a neopísateľné, ale sú s nimi spojené všetky naše problémy zaradiť sa do spoločnosti a akceptovať väčšinové normy. A to sme ešte netušili, že mnohé z nich ostanú pre nás neakceptovateľné po celý život.

Prečo hovoríte aj za iných?

Mal som obrovské šťastie, že som v tom období stretol výborných ľudí. Pohyboval som sa napríklad v spoločnosti rodáka Karola Chmela, ktorý nám prinášal nepoznané literárne diela, či Dušana Krnáča, ktorý tiež stál pri zrode novej umeleckej alternatívy na Slovensku cez divadlo Piate koleso v Lučenci a neskôr začal s nami spolupracovať vo Zvolene. A potom ďalší ľudia, ktorí zistili, že majú potrebu vypovedať a hľadať pre svoju výpoveď novú formu.

Vy ste vtedy začali vo Zvolene s divadlom poézie. Prečo?

Určite nie preto, lebo sme chceli byť slávni herci, ale zdalo sa nám to ako forma výpovede pre to, z čoho sme sa chceli „vykričať“, veľmi vhodné.

Aspoň ste si tým šplhli v škole?

Nebol som vďačným žiakom a ťažko som znášal povinnosť učiť sa niečo, čo som považoval za absurdné, neúprimné. Na druhej strane som bol dostatočne konformný na to, že som nechcel mať problémy. Takže s trojkami to nakoniec vždy prešlo. Zlatý stred.

Ako ste prichádzali na to, čo je neúprimné?

Stretnutie pravdy s klamstvom asi prežíva každé dieťa, nebolo to len v socialistickom, pokryteckom režime, ale je to tak aj v súčasnosti. Pamätám si, že som mal vnútorné konflikty s vlastnou mamou. Viedla ma k úprimnosti, ale prvého septembra mi strkala do rúk kvety a bonboniéru, a ja som nerozumel, prečo to učiteľke mám dávať. Kvety som vyhodil a bonboniéru zjedol so spolužiakmi. Čudná schizofrénia v spoločnosti ma na druhej strane utvrdzovala v tom, že asi má zmysel ísť komplikovanejšou cestou stretnutia s učiteľmi, lebo sa ukazovalo, ktorí z nich nestrácajú svoju tvár. Bolo ich veľmi málo, ale dodnes som presvedčený, že to boli ľudia s názorom a neochotou zapredať sa. Tí mi pomáhali.

To sa vás režim ako školáka natoľko dotýkal?

Nemal som dobrý kádrový profil – mama bola vyhodená zo strany v roku 1968, otec v nej nikdy nebol, takže keď som sa chystal na vysokú školu, rovno mi povedali, že s daným posudkom to bude komplikované. A mne sa strašne nechcelo ísť tam, kde by ma zobrali len preto, lebo tam brali takých ako ja.

Napríklad kam?

Napríklad technické školy boli takými zberňami. Mne nikdy nerobila problémy matematika, ale chcel som ísť študovať spoločenské vedy. To však bol problém už na gymnáziu vo Zvolene, lebo humanitná trieda bola z neznámych príčin len dievčenská. Ďalší šok pre mňa bol, keď som sa hlásil do Bratislavy na filozofickú fakultu. Viac-menej ako kompromis som musel zobrať odbor Výchova a vzdelávanie dospelých, čomu sa dnes hovorí andragogika. A nakoniec som bol z úrovne tej školy aj tak dosť v šoku. Z pedagógov aj z mnohých spolužiakov. A odišiel som.

obr_1.jpg

Boris Kršňák moderuje charitatívnu aukciu obrazov v roku 2008

Bolo to nutné?

Pre mňa áno. Odišiel som vlastne dvakrát. Prvýkrát po dvoch rokoch vďaka jednému pedagógovi, ktorý mi znepríjemňoval život. Pre neho som opakoval ročník, a on sa mi potom celý ten rok, čo som opakoval, ospravedlňoval, že to tak nemyslel. Vzdal som to, šiel na dva roky na vojnu. To bola iná realita, kde som musel uznať, že mama má asi pravdu, keď hovorí, že nejakú školu jednoducho treba mať. Tak som požiadal o znovuprijatie a ponúkli mi pedagogiku s vychovávateľstvom. Lenže nikdy som nechcel byť učiteľom, a študovať pedagogiku ako vedecký smer mi pripadalo dosť absurdné. Napriek tomu som to tých päť rokov vydržal, dokonca som nemal jedinú trojku. Poslednú skúšku som robil 21. novembra 1989 v piatom ročníku z ideovo-politickej výchovy.

To je celkom bizarné.

Dostal som ju viac-menej zadarmo, bavili sme sa o aktuálnych udalostiach v Prahe na Václaváku, profesorka vyzerala byť duchaprítomná, rozdala nám jednotky a mohli sme odísť. Potom ma už čakala len diplomovka a štátnice, a tie som nedotiahol.

Neľutujete to?

Nepovažujem to za rozumný krok, ale ani neľutujem svoje rozhodnutie. Vzápätí som vo Zvolene spoluzakladal VPN a mal som čo robiť. Asi po dvoch rokoch, keď som bol už trochu vytriezvený aj rozčarovaný z toho, čo sa u nás dialo, poslal som opäť žiadosť na filozofickú fakultu, kde som vysvetlil dekanovi svoju situáciu a dôvod, prečo som študoval to, čo som študoval. Požiadal som ho o diferenčné skúšky a že by som chcel mať diplom buď z teórie kultúry, alebo dejín umenia. Pán dekan mi odpovedal, nech skončím to, čo som nedokončil, a že mi nič nebráni prihlásiť sa potom na odbor, ktorý chcem. A to bola moja rozlúčka. Ďalšie štúdium v Bratislave som si už ako živiteľ rodiny nemohol dovoliť.

Vaše rozčarovanie z novembrových udalostí sa dostavilo po pomerne krátkom čase. Ako to bolo krátko pred pádom železnej opony?

V tom období som už bol veľmi nešťastný z režimu, a hlavne sám zo seba v ňom. Uvedomoval som si, že človek robí čím ďalej, tým väčšie ústupky, kompromisy, kolaboruje s prehnitým systémom. Už som bol ženatý, mal som dieťa a vízia toho, čo všetko budem musieť robiť ďalej, aby sa moje dieťa dostalo povedzme na školu, ma desila. Priznám sa, vôbec som nehľadel na riziká a na to, že všetko sa môže skončiť aj zle. Pol roka pred novembrom som podpísal s niekoľkými priateľmi zo Zvolena vyhlásenie Niekoľko viet. Ibaže ten zoznam sa nikdy nedostal do rúk adresátom. Keď prišla revolúcia, skočil som do nej rovnými nohami, ale po páde železnej opony moja skepsa vlastne dosť rýchlo pokračovala. Prichádzal som na to, že nie systém, ale človek je príčinou zla.

Mohli byť príčinou vašej skepsy aj nedokončené štúdiá?

Moje študijné pokusy to potvrdzovali. Na druhej strane som typ, ktorý sa v každom zamestnaní dopracoval pomerne rýchlo na nejaké riadiace miesto. Napríklad v Slovenskom rozhlase, kde som svojho času dostal ponuku robiť šéfa spravodajskej a publicistickej redakcie. Lenže práca bola spojená s tabuľkami a podmienkami dosiahnutého štúdia. A tak som sa opäť prihlásil do školy – na publicistiku na banskobystrickej univerzite. Tam som zistil, že ani po desiatich rokoch od revolúcie sa v našom školstve nič nezmenilo a bol som z toho sklamaný, tým skôr, že mnohí okolo mňa tvrdili, aké je naše školstvo dobré, ako sme lepší ako iní. Realita bola dosť smutná. Dal som za pravdu prvému ministrovi školstva Ladislavovi Kováčovi, ktorý sa dosť radikálne vyjadril, že pedagógovia sú mäkkýše bez chrbtovej kosti. Samozrejme, neplatí to na všetkých, ale bohužiaľ, v mojom prípade tá charakteristika sedela.

Podarilo sa vám dokončiť aspoň toto štúdium?

Dokončil som napokon len bakalára. Bystrická univerzita, napriek tomu, že sľubovala garanta, aby sa mohlo pokračovať v magisterskom štúdiu, nakoniec vyhlásila, že máme možnosť ísť si urobiť magistra do Bratislavy alebo do Brna. To pre mňa, človeka s množstvom aktivít v regióne a so zodpovednosťou za rodinu, už bolo neprijateľné. Takže som skončil.

Ako sa medzitým darilo vášmu divadlu?

Divadlo bolo v istom období pre mňa naozaj to najdôležitejšie, čo som robil. Tam človek cítil, že je úprimný, že môže povedať, čo si myslí, a má auditórium, ktoré s ním súhlasí, alebo ak s ním polemizuje, tak na inej úrovni než v krčme pri pive.

Ste z divadelníckej rodiny, váš otec pôsobil ako herec v štátnom divadle vo Zvolene. Ako vás to ovplyvnilo?

Divadlo mi je od detstva blízke, veď o prvé štyri mliečne zuby som prišiel pádom z javiska do hľadiska na prvý rad stoličiek. Vyrastal som v divadelnej slobodárni hneď vedľa divadla, javisko a jeho zákulisie bolo pre mňa prirodzeným prostredím, v ktorom som sa často pohyboval. Miloval som maličké lóže v budove zvolenského divadla, také tie mušličky na stene, kde mohli sedieť len ľudia blízki divadlu, lebo tam sa chodilo zo zákulisia, nie z hľadiska. To bol pre mňa vtedy najfascinujúcejší priestor.

obr_2.jpg

S rodákom zo Zvolena, výtvarníkom Danglárom (vľavo)
počas otvorenia jeho výstavy vo Zvolene

Čo vravel otec na vašu divadelnú alternatívu?

Otec bol svojská povaha a nejako to nebral do úvahy, lebo v profesionálnom divadle stále prevládal názor, že sú dva svety, a ten druhý, do ktorého som patril ja, je amatérsky. Na amatérske divadlo sa herci z kamenných divadiel často pozerali z nadhľadu, málokto dokázal naozaj prekonať bariéry, ako to za socializmu dokázal Jozef Bednárik, Martin Porubjak, Roman Polák a zopár ďalších, ktorí medzi týmito dvoma svetmi oscilovali. Otec sa na naše divadlo vlastne prvý raz prišiel pozrieť, až keď sa už o ňom začalo písať a hovoriť, keď sme už mali za sebou víťazstvo na Hviezdoslavovom Kubíne a pred sebou cestu na festival do západného Nemecka. Vtedy sa prišiel pozrieť a bol dosť príjemne prekvapený, dokonca zmenil názor.

Divadlo poézie, to je kopec metafor, obrazov a symboliky. Ako vzniklo to vaše?

Bolo to vďaka gymnaziálnemu divadielku 9, ktoré založili naše profesorky slovenčiny. Po maturite nám chýbalo, a tak sme založili Ex divadlo 9, aby sme mohli pokračovať v tom, čo sme chceli tvoriť. Priamočiara výpoveď vtedy nebola možná, práve preto nás pritiahli tie metafory, obrazy a symboliky.

Vedeli vaši diváci, čo za tým majú hľadať?

Zo začiatku nám nikto vo Zvolene nerozumel. Aby sme dostali našich ľudí do hľadiska, organizovali sme to tak, že sme napríklad urobili koncert skupiny Bez ladu a skladu, ale kto ho chcel vidieť, musel si najskôr „odtrpieť“ divadelné predstavenie, či už naše, alebo iné podobného typu. Takto sme to spájali a takto sme si doslova vychovávali divákov. A to sa neskôr odzrkadlilo na návštevnosti festivalu, ktorý sme v roku 1989 rozbehli a nazvali sme ho Víkend atraktívneho divadla.

Váš festival usporadúvate odvtedy každý rok. Vznikol 17. novembra 1989. Bola to náhoda?

Ako zvyknem hovorievať, bolo to z lenivosti a z nudy. A zo snahy ukázať vo Zvolene to, čo sme my členovia súboru bežne vídali na iných festivaloch, v Česku aj v zahraničí. Nehovoriac o tom, že sme sa postupne ženili, zakladali si rodiny a cestovanie bolo čím ďalej náročnejšie. Tak som si hovoril, prečo mám cestovať niekde do Českej Lípy za skvelým belgickým divadlom, ak si ho môžem pozvať do Zvolena? V tom čase som robil šéfa oddelenia záujmovo-umeleckej činnosti v Okresnom osvetovom stredisku, ale to bolo dosť nečinné zamestnanie, tak som vyrukoval s festivalom, a oni mi ho odobrili. Prvý ročník nebol vo Zvolene, ale v Sliači v kúpeľoch a termín 17. november som si vybral celkom náhodou, dokonca som ho nespájal ani s Dňom študentstva. Jednoducho, september a október boli obsadené Hviezdoslavovým Kubínom a Scénickou žatvou, tak som stavil na polovicu novembra, keď už bolo hlucho, ale ešte dostatočne ďaleko od Vianoc. Vtedy nik netušil, že festival pretrvá až dodnes.

Ako si spomínate na prvý ročník?

Presne si pamätám, že 18. novembra 1989 malo vystupovať pražské divadlo Jitro modré slonice so skvelým komediálnym autorským predstavením trojice hercov. V to ráno však z pražského rýchlika vystúpil len jeden, Ondřej Mrázek. Ten nám priniesol prvé správy o tom, čo sa dialo na Národní tříde. Podarilo sa mu odtiaľ dostať vďaka tomu, že ukázal policajtom cestovný lístok do Zvolena. Druhí dvaja herci tam ostali. V každom prípade sme mali informácie z prvej ruky od aktívneho účastníka demonštrácie a pochopiteľne, poznačilo to celý festival. Grády mu dodal aj trnavský súbor Disk s predstavením TANAP, ktoré režíroval Blaho Uhlár. Boli v ňom slávne scénky, ako malé hračkárske tanky schádzajú z Tatier za sprievodu budovateľskej muziky, potom na javisko nabehol mladý svalnatý muž a mával velikánskou červenou zástavou. Všetci sme v tých chvíľach mysleli na to, že vonku pred divadlom už určite zúri polícia, že tam stoja zelené antony, rovno do nich budeme musieť nastúpiť a odvezú nás, lebo niečo takéto sa beztrestne robiť nedá. Bol to naozaj veľmi silný pocit. Po skončení festivalu som sa hneď vychystal do Bratislavy, na spomínanú skúšku z ideovo-politickej výchovy. To využilo kamenné zvolenské divadlo, ktoré v Sliači vystupovalo deň po festivale a už im ŠtB zakázala hrať – stal som sa ich spojkou. Zobral som so sebou vyhlásenie, že sa pridávajú k štrajku divadelníkov a odovzdal som ho pánovi Lasicovi v Štúdiu S.

Revolučná atmosféra je dávno preč. Čo vás motivuje robiť v duchu novembra festival dodnes?

Kedysi sme takto chceli šíriť myšlienky, s ktorými sa ľudia bežne nemohli stretnúť ani v novinách, ani v oficiálnej televízii, ani v divadlách či na ulici. Všetko sa však zvrtlo a už druhý rok po revolúcii sme uvažovali, že festivalu možno treba dať inú ideu, na ktorej by mohol stáť. Tá novembrová sa však postupne sama ďalej kryštalizovala.

Čo ju formovalo?

Priestor začala veľmi rýchlo ovládať komercia, totalitu komunistov striedala totalita peňazí. A či si to priznáme alebo nie, niektorí tomuto tlaku peňazí veľmi radi podliehajú. Pre mňa je dnešnou motiváciou ukázať mladým ľuďom aj iný než komerčný pohľad na svet. Je ich vecou, čo si vyberú, ale mám pocit, že často ani nemajú šancu zistiť, že sú aj iné možnosti, iný pohľad, iná kultúra a umenie. Mám skúsenosť, že mnohým náš festival otvára oči. Čím ďalej, tým väčší záujem oň prejavuje aj môj syn. Je organizačne celkom zdatný a spolu s partiou chalanov dokážu robiť veci s nadšením, nielen pre peniaze. Zdá sa, že rodinná tradícia by mohla pokračovať.

obr_3.jpg

S Pavlom Zajíčkom z undergroundovej skupiny DG 307 (vpravo) a spisovateľom
Petrom Placákom na
Martinskej literárnej jari

Dvadsiate výročie festivalu ste oslávili v prítomnosti Václava Havla. Myslíte si, že ľudí u nás ešte jeho osobnosť zaujíma?

Pre mňa osobne, neskromne povedané, bolo stretnutie s ním potvrdením zmysluplnosti celého obdobia našej existencie. Išiel som vtedy za ním sám, povedal som mu, čo robím, a on povedal, to sa mi páči, keď budem môcť, prídem. Nakoniec bola práve vtedy premiéra jeho hry Odchádzanie v SND v Bratislave, ale dovolil si urobiť tú vec, že šiel do Bratislavy až na druhú premiéru. V čase prvej bol vo Zvolene na našom festivale. Mám svoj názor na jeho poslednú hru a nemyslím si, že je to jeho najlepší kus, skôr naopak. Ale napriek tomu je pre mňa on nositeľom étosu a bude ním stále. Keď sme boli pred rokom s Michalom Kaščákom na Hrádečku na Záhradnej slávnosti aj jeho hosťami, obaja sme si spontánne povedali, že sloboda je jednou z najdôležitejších vecí v živote človeka a Václav Havel nám ju zosobňuje.

Boris Kršňák (1960)

Žurnalista, pražský spravodajca Slovenského rozhlasu, manažér kultúrnych a umeleckých projektov, bývalý regionálny politik, bývalý herec. Celý život prežil vo Zvolene. V rokoch 1980 až 1993 bol hercom a manažérom Ex Divadla 9 vo Zvolene.

V novembri 1989 tam založil a dodnes vedie festival Víkend atraktívneho divadla (VAD) a zároveň spoluzakladal hnutie VPN vo Zvolene a stal sa prvým predsedom jeho mestskej a okresnej rady. Od roku 1990 pravidelne organizuje výstavy, najskôr na Zvolenskom zámku (Tibor Huszár, Victor Vasarely, Česká fotografia, Rudolf Sikora), po roku 2006 aj v Prahe (Michal Kern, Vlado Havrilla, Július Koller, Stano Filko, Petr Nikl, Patrik Kovačovský, Svätopluk Mikyta), ako aj výstavy vo Viedni, Budapešti či vo Varšave.

V roku 1997 usporiadal spolu s Jozefom Poliakom prvý festival nezávislej slovenskej kultúry v Prahe v paláci Akropolis, v roku 1999 spoluzakladal jeden z prvých festivalov etno a world music na Slovensku na Zvolenskom zámku. Publikuje články o umení a kultúre. V súčasnosti pracuje na projekte Andy Warhol a Československo, na príprave veľkej výstavy Rudolfa Sikoru v Moskve, na výstave Juraja Meliša, Petra Kalmusa a Jiřího Surůvku v Prahe.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  2. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€
  3. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  4. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  5. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  6. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  7. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  8. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  9. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  10. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások
  1. Exkurzia študentov Stavebnej fakulty STU v Bratislave
  2. Prichádza Black Friday, jazdenku môžete mať so zľavou 2000 eur
  3. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  4. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  5. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  6. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  7. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  8. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  9. Nová michalovská nemocnica otvorí brány: toto musíte vidieť!
  10. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  1. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky 15 979
  2. 3 pravidlá pre lepší dôchodok 8 559
  3. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€ 4 592
  4. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií 3 901
  5. Ako sa zbaviť chladnej podlahy 3 086
  6. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek 1 920
  7. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások 1 840
  8. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť 1 822
  9. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba 1 695
  10. Moskva alebo Petrohrad? 1 324

Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Zástupca firmy, ktorej zadržali 112 kamiónov: Hľadáte problém tam, kde nie je

Belgické úrady podozrievajú firmu North Sea Express, že vykorisťuje vodičov.

KOMENTÁRE

Môže byť Harabin škodcom?

Aj v pozícii radového sudcu vyzerá Harabin na nebezpečného škodcu.

KOMENTÁRE

Slovensko ničí lowcostová mentalita. Kedy s tým niečo urobíme?

Atmosféra nedôstojnosti nás ničí.

Neprehliadnite tiež

Domov

Svedok vraždy bosa Sýkoru strieľal na pumpe, polícia ho zadržala

Muž zo Štúrova, ktorý vykrikoval, že svedčí v mafiánskych procesoch, skončil v cele.

Domov

Sadiť nové stromy alebo ich nechať napospas osudu? Ako rastie les

Každoročne sa umelo obnoví približne 65 percent lesov. Ochranári takýto postup v národných parkoch kritizujú, lesníci tvrdia, že pomáhajú.

Domov

Danko chce prejav v Rusku vysvetliť, k anexii Krymu uviedol, že nie je historik

Predseda parlamentu tvrdí, že počas návštevy v Rusku videl štát, v ktorom si podávajú ruky svetoví politici.

Domov

Zvýšiť povedomie Slovákov má iniciatíva Mapa prevencie

Kardiovaskulárne a onkologické ochorenia patria na Slovensku k civilizačným chorobám s najväčšou mierou úmrtnosti.