Mikuláš Dzurinda ako štvrtýkrát zvolený predseda strany môže pokračovať v tom, čo robil doteraz.
Za desať rokov existencie SDKÚ nemal Mikuláš Dzurinda pri voľbe predsedu ani raz protikandidáta.
V HZDS proti Mečiarovi na začiatku kandidoval Kňažko, na konci Tibor Mikuš, v KDH proti Čarnogurskému Dzurinda, proti Hrušovskému Figeľ. Dokonca ešte aj proti Slotovi v SNS kandidovala najskôr Malíková a potom Belousovová.
Proti Dzurindovi nikto – tak ako doteraz nikto nekandidoval v Smere proti Ficovi. Čo nie je jediný dôvod, pre ktorý sa dá povedať, že asi v takej miere, v akej je Smer stranou Roberta Fica, je aj SDKÚ stranou Mikuláša Dzurindu.
Manifestačný kongres
Sobotňajší kongres znovu potvrdil, že ani pre SDKÚ nie je rokovanie vrcholného orgánu strany pracovným podujatím, ale manifestáciou. Členská základňa – prostredníctvom delegátov – dostáva príležitosť, aby po štyroch rokoch vyjadrila dôveru vedeniu a podporila jeho kandidátov.
Manifestačný charakter kongresu sa posilňuje už tým, ako sa zvyšuje jeho masovosť. Na kongres v roku 2002 malo prísť 300 delegátov, o štyri roky neskôr už 500 a teraz bolo pozvaných sedemsto.
Ak to tak pôjde ďalej, tak nie je príliš vzdialený čas, že sa kongres nebude konať v národnom tenisovom centre, ale na národnom futbalovom štadióne a obecenstvo budú tvoriť všetci členovia strany.
Redukcia členstva na obecenstvo je zrejmá aj z toho, ako strana dostala svoju generálnu líniu do roku 2014. Jednoducho jej ju na kongrese oznámili a delegáti ju tak aj prijali. Strana, ktorá pri vzniku deklarovala, že bude uplatňovať inštitút primárnych volieb, dopadla tak, že na kongresoch hlasuje iba o kandidátoch, ktorých navrhne predsedníctvo.
Ako keby už samotná súťaž bola porušením dobrých straníckych mravov. Náznaky iritácie s tým dali najavo delegáti najmä tak, že približne dvadsať percent pri „voľbe“ jedného z jedného nedalo hlas nikomu.
Aj predsedu Dzurindu zvolilo 460 osôb z 581 prítomných, čo znamená, že v porovnaní s rokom 2002 sa zdvojnásobilo, a s rokom 2006 strojnásobilo percento delegátov, ktorí ho nevolili.
Nič to nemení na tom, že Dzurinda je štvrtýkrát zvolený predseda, takže môže pokračovať v tom, čo robil doteraz.
Pre stranu a pre voličov
Ani na jednom z doterajších riadnych či mimoriadnych kongresov sa nestalo, aby delegáti v niečom skorigovali vôľu predsedu. V roku 2000 sa hlavným pokladníkom strany stal Gabriel Palacka a post si udržal aj po povolebnom kongrese SDKÚ v roku 2002.
A to i po známom liste Petra Kresánka Dzurindovi, že „Gabo berie vec alternatívne, podľa faktu, že pozadie je pre stranu rovnaké“.
Podobné je to aj teraz – o zmene na poste hlavného pokladníka nie je nič známe, hoci financovanie strany spoločnosťami Igora Kuceja bolo všetkým možným, len nie prehľadným a trasnparentným procesom.
Keď predseda Dzurinda niekoho do funkcie dostať chcel, tak ho tam aj dostal – nech už išlo o Kuboviča, Prokopoviča, Lišku, či Horta. Tak, ako s myšlienkou na seba uplatňoval svoju vôľu pri obsadzovaní funkcií v strane, rovnako ju uplatňoval aj pri zostavovaní kandidátky strany – ale s myšlienkou na volebný úspech strany.
Už pred voľbami v roku 2002 k reformnému a modernizačnému programu strany pripojil aj novú personálnu ponuku. To, čo sa SDKÚ vyplatilo pri Miklošovi a Martinákovej, zopakoval vo voľbách 2006 s Radičovou, Žitňanskou, Vášáryovou i Štefancom.
A vo voľbách 2010 s Dubovcovou, Jurzycom či Beblavým. Predseda prostredníctvom kandidátky núka také osobností, aby mohol aj vďaka nim „predať“ imidž SDKÚ ako reformnej strany, ktorá disponuje renomovanými odborníkmi.
Najslabší článok
Dzurinda v sobotu povedal, že po desiatich rokoch je zo Slovenska iná krajina a „tieto výsledky sa podarilo dosiahnuť aj vďaka tomu, že pred desiatimi rokmi vznikla SDKÚ–DS“. V tom má určite pravdu.
Súhlasiť sa dá aj s konštatovaním, ktoré sa dostalo do generálnej línie strany - SDKÚ nesie najväčší diel zodpovednosti za vývoj na Slovensku v najbližších rokoch. Problém je, že realizáciu úlohy, ktorú má – aj podľa predsedu - jeho strana plniť, najviac ohrozuje on sám.
Skutočnosť, že Dzurinda je najslabším článkom SDKÚ, chcel predseda Smeru využiť už v januári, keď zaútočil na jednu z najväčších záťaží, akú predseda na stranu zavesil. Vtedy tým – paradoxne - SDKÚ pomohol, lebo donútil Dzurindu, aby sa z postu volebného lídra stiahol.
Včerajší útok na staronového predsedu už takýto úžitok SDKÚ neprinesie. Je jasné, že po Dzurindových vyhláseniach, že sa na Slovensku zrodil „nový klon mečiarizmu“, že sa treba „vyrovnať s nenávistnou, násilníckou, protiľudovou politikou“ Smeru, bude pravidelne nasledovať replika Smeru, ktorá pripomenie niektorú z dobre známych, či dobre zabudnutých káuz z minulosti.
Meniť Slovensko k lepšiemu, tak ako to ohlasuje SDKÚ, je ťažké a komplikované pre každého, ale ťažšie to bude pre stranu, ktorá sa na kongrese sama opäť k lepšiemu nezmenila.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
