BRATISLAVA. Na Slovensku asi nie je advokát, ktorý mal také kontakty a vplyv na politiku i biznis ako Ernest Valko. Najmä v prostredí pravice, ktorej dlhé roky pomáhal právnymi radami, bol rešpektovanou osobnosťou.
Uznávali ho aj kolegovia z advokácie. Zastupoval štát v kauzách, kde išlo o veľké peniaze a často aj o krk. Renomé si získal už ako predseda federálneho Ústavného súdu, ktorým sa stal v roku 1992.
Valko sa nepozeral na to, koho si znepriatelí, píše Marián Leško.
Pracant a pedant
„Navždy mi zostane v pamäti, ako ho prezident Václav Havel v korunovačnej miestnosti na Pražskom hrade vymenoval za predsedu Ústavného súdu. Kancelár Karel Schwarzenberg ho uviedol do funkcie v latinčine," spomína bývalý predseda SNR František Mikloško.
Súd fungoval len rok, vďaka Valkovi stihol však zásadne ovplyvniť právny systém u nás aj v Česku, myslí si ústavný právnik Ivan Trimaj. Obe krajiny z toho ťažia dodnes. „Veľmi vzdelaný, pracovitý a pedantný človek,"charakterizuje Valka.
„Neviem si predstaviť starostlivejšiu prípravu na pojednávania, aká sa robila u Valka. Okamžite som dostal zoznam všetkých judikátov a príslušnej literatúry. Aj ako šéf sa správal férovo," tvrdí Trimaj, ktorý spolupracoval aj s Valkovou advokátskou kanceláriou.
Vedel o všetkom
Ústavný právnik Jozef Vozár sa s Valkom spoznal okolo roku 1991 - na súde. Vozár zastupoval časopis Zmena, Valko profesora Pavla Traubnera, o ktorom vyšiel urážlivý článok.
„Bol som ešte mladé ucho, Ernest Valko na mňa pôsobil ako starý rutinér." V tom čase mal pritom Valko len 38 rokov. Vozár sa obhajoby vzdal, keďže Zmena to podľa neho „prepískla". Asi päť rokov sa nevideli, potom sa stretli na konferencii.
„Povedal mi, že sa vo mne hlboko mýlil." Odvtedy začali spolupracovať, napísali spolu odborné články aj knihy. „Veľmi som si ho vážil, pre mňa to bol veľký učiteľ."
Valko odoberal všetky odborné časopisy, ktoré vychádzali v bývalom Československu. „Od piatka do soboty si robil rešerše všetkých článkov. Mal obrovskú knižnicu. Šírkou záberu určite patril k špičke ústavných právnikov," myslí si Vozár.
Valko bol právnik, ktorý prekračoval hranice bežného advokáta, píše Matúš Kostolný.
Človek novembra
Do verejného života vstúpil počas revolúcie v roku 1989. „Prišiel do sídla VPN a ponúkol nám právne služby. Pracoval na kľúčových ústavných zákonoch, ktoré zmenili komunistický charakter štátu," hovorí jeden z lídrov VPN Peter Zajac.
Robil to s veľkým nasadením. „Riešil množstvo prípadov bežných ľudí, ktorí zažili rôzny typ nespravodlivosti," spomína Zajac. Mikloško s ním sedel v jednej kancelárii. „Mal na starosti právne veci, ja cirkevné. V tom čase pracoval v papučiach," hovorí s úsmevom Mikloško.
Podľa šéfredaktora časopisu .týždeň Štefana Hríba bol Valko „blázon do práva". „Keď ho človek neprerušil, hovoril o ňom aj hodinu. Právom naozaj žil." Stretávali sa často. „Nebol to len vážny, ale aj milý, vtipný a zhovorčivý chlapík."
Väzba ho nezlomila
Valkov zmysel pre právo sa podľa Hríba prejavil aj v novembri 2006, keď sa po obvinení z vydierania ocitol v policajnej cele. Našiel tam papier, na ktorom bolo napísané, aké práva má zadržaný, koľkokrát má nárok na sprchu.
„Povedal mi, že vybavil, aby sa to dodržiavalo. Hoci mohol cítiť krivdu, že ho zavreli nespravodlivo, on riešil, či je v cele dodržiavané právo."
Mikloško si myslí, že väzba Valka poznačila. „Sám som to prežil, chvíle samoty a izolácie. Muselo to byť preňho ťažké, pretože bol presvedčený o svojej bezúhonnosti." Aj Zajac pripúšťa, že Valka táto skúsenosť „hlboko zasiahla", no nemyslí si, že by na ňom zanechala trvalé stopy. „Nebol slabý človek, takže keď ho prepustili, nepôsobil rezignovane," dodal Hríb.
Mimo okruhu priateľov mal povesť arogantného a neprístupného človeka. Zajac si vie predstaviť, že niektorých ľudí mohlo jeho správanie iritovať. „Okrem práva totiž veľmi dobre rozumel aj ekonomike, pričom v jednotlivých kauzách bol veľmi dôsledný a neústupčivý."
Odolával pokušeniam
November 1989 priniesol veľké možnosti, o ktorých sa nikomu predtým ani nesnívalo. Valko ich využil. „Každý z nás, keď sa radikálne zmení jeho postavenie, čelí obrovskému pokušeniu - že je dôležitý, čo všetko ešte môže, respektíve, mal by dosiahnuť. Keď sa darí, myslíte si všeličo o sebe, o svete. Ernestovi Valkovi sa s tým podarilo vyrovnať, hoci v rôznych obdobiach s tým rôznym spôsobom zápasil," hovorí Hríb.
Podľa Mikloška patril Valko k veľkej generácii novembra, ktorá postupne odchádza. „Najskôr to bol Milan Šimečka, potom Marcel Strýko a Ján Langoš."
Kamarát politikov
Valko koketoval s SDKÚ, napokon kandidoval za OKS.
BRATISLAVA. Vždy sa zaujímal o politiku. Pravidelne sa stretával s ľuďmi z bývalej Demokratickej strany, ktorí sú dnes v OKS.
„Právne služby ponúkal celému nesocialistickému prostrediu. Komunikoval aj s KDH a SDKÚ, pričom to robil nezištne," hovorí Peter Zajac. „Čo sa týka otázok právneho štátu, ústavnosti, zákonov a spravodlivosti, mohli sme sa naňho absolútne spoľahnúť."
Pár rokov dozadu chodil Valko so Zajacom, s Františkom Mikloškom či Vladimírom Palkom do čínskej reštaurácie neďaleko parlamentu. „Bol športovec telom aj duchom, väčšinou si dal len ostrokyslú polievku," spomína Mikloško. Prvé roky po revolúcii sa Valko tešil, že na Slovensku môže konečne vzniknúť dobrá ústava.
„Po nástupe Mečiara bol smutný, kládol si otázku, či máme na demokraciu," hovorí novinár Štefan Hríb. Počas vlád Mikuláša Dzurindu bol Valko znovu optimista, podieľal sa na zmene viacerých zákonov. „Potom prišla Ficova vláda, takže sa vrátil do reality."
Pred voľbami 2006 sa o Valkovi hovorilo, že bude na kandidátke SDKÚ. Napokon kandidoval za OKS. „Bol dosť sklamaný z toho, ako sa k nemu v SDKÚ zachovali," hovorí Zajac. Strana mu totiž najskôr ponúkla miesto na kandidátke, no napokon si vybrala Luciu Žitňanskú.
Marek Vagovič
Beata
Balogová
