BRATISLAVA - Štatistika, koľko je zdravotne postihnutých a vozičkárov na Slovensku, neexistuje. Otázka sa ani neprepracovala do minuloročného sčítania ľudu. Ľudmila Gričová z Organizácie muskulárnych dystrofikov je dokonca presvedčená, že štát vystavuje postihnutých skrytej diskriminácii, pretože sa vlastnými silami nedostanú tam, kam potrebujú.
Reagovala tým na skutočnosť, že přerovská vozičkárka Jitka Zehnalová a jej manžel neuspeli so svojou sťažnosťou na Európskom súde pre ľudské práva. Slovenskí vozičkári si od prípadného úspechu žaloby sľubovali i „prebudenie“ slovenských úradníkov.
Manželia Zehnaloví žalovali Českú republiku za diskrimináciu telesne postihnutých, ale štrasburský súd podľa tlače definitívne zamietol ich sťažnosť.
Manželia z Přerova žalovali štát, pretože podľa nich porušuje zákony. V roku 1994 totiž začal platiť nový stavebný zákon, podľa ktorého majú mať nové skolaudované budovy bezbariérový vstup. Zehnalovci ale len v Přerove našli množstvo objektov, ktoré boli pre vozičkárov neprístupné. Najprv žiadali nápravu u úradníkov, potom sa obrátili na české súdy. Neuspeli, a preto podali sťažnosť na európsky súd.
„Je to škoda,“ povedala Ľudmila Gričová. Verdikt považuje za „jednostranný, unáhlený a nešťastný“. Aj na Slovensku zákony a vyhlášky už od 80. rokov ukladajú verejným inštitúciám umožniť vozičkárom bezbariérový prístup do novopostavených budov, ale podľa postihnutých sa v skutočnosti zákon až na výnimky nerešpektuje. Vozičkár sa vlastnými silami nedostane na viaceré úrady, kde si musí vybavovať záležitosti, rovnako ako na pošty i dokonca do väčšiny nemocníc. Vozičkári sú vylúčení z verejnej dopravy, pretože im nie je prispôsobená. Bezbariérové sú v skutočnosti len banky, hypermarkety, supermarkety a benzínky.
„Na Slovensku je situácia ešte horšia než v Čechách,“ uviedol Viliam Franko z Organizácie vozičkárov z Nitry.
Podľa odhadov tvoria zdravotne postihnutí až desatinu populácie a vozičkárov môže byť od 10.000 do 25.000, ale presné čísla sa nevedú.
(čtk)
