Prečo je 17. novembra voľno? „Presne si nepamätám, aký je dnes sviatok. Pravdepodobne sme sa o tom aj učili, ale ja fakt netuším ani to, aký je dnes deň," odpovedal osemnásťročný Lukáš z Bratislavy.
Po pripomenutí dátumu si spomenul, že v ten deň bola nejaká revolúcia bez jediného výstrelu, ale už nevedel, o čom bola. Pri zmienke o komunizme sa však rozhovoril o globálnej cenzúre, o tom, že bolo zakázané publikovať knihy, ktoré túto myšlienku nepodporovali.
Ak by mal na otázku odpovedať hocijaký Lukášov rovesník, nikoho by nemohla prekvapiť reakcia, v ktorej by chýbalo nadšenie a možno aj znalosť faktov. Anketa medzi mladými ľuďmi na Facebooku potvrdila, že vzťah k novembru je nepriamo úmerný veku.
Mladí ľudia, ktorí v roku 1989 ani neboli na svete, alebo žili iba veľmi krátko, nemajú živú spomienku a nie vždy ju majú čím zastúpiť. Pri pohľade do učebnice dejepisu im to ťažko zazlievať.
November neoslovuje
Keď na facebookovej stránke prebehla v uplynulých dňoch anketa o novembri 1989, odpovedalo v nej takmer tisíc prevažne mladých ľudí. Hoci nešlo o reprezentatívny prieskum verejnej mienky, výsledky ankety potvrdili všeobecnú domnienku, že pre mladých je november o niečo menej známy a zaujímavý.
Eduard Horváth, riaditeľ Základnej školy z Veľkých Úľan je presvedčený, že mladých ideály novembra neoslovujú. „Nevnímajú, že prišlo k nejakej zmene, nerozmýšľajú nad tým, čo sa urobilo pre to, aby prišlo k zmene, berú tvrdú realitu života, aká je dnes," myslí si.
Hlavnú úlohu prikladá výchove v rodine, no podľa neho je veľmi málo takých rodičov, ktorí deťom k tomuto sviatku niečo povedia. „Nevnímali ani relácie v televízii, prepínali ich," komentuje správanie tínedžerov.
Podobne to vníma aj Gabriela Škodová, učiteľka dejepisu ZŠ Turnianska z bratislavskej Petržalky. Sama mala v novembri 1989 devätnásť a bola prváčkou na vysokej škole, svojim žiakom teda rozpráva aj o vlastných pocitoch. Nechá ich pýtať sa, rozprávať a vždy sa teší, keď začnú vetou: „Mne mama či babka hovorila. To sa už pridajú aj ďalší," opisuje.
No je jej ľúto, že každým rokom takýchto spomienok ubúda. „Doma rodičia musia riešiť iné veci ako ´dejiny´, čo je škoda," poznamenáva Škodová.
Posledná téma
Informácie o nežnej revolúcii bývajú navyše v učebniciach na samom konci. „Téma Na ceste k demokracii a samostatnosti, kde na dvoch stranách hovoríme o nežnej revolúcii, pripadá na jún ako úplne posledná, keď sú už všetci prijatí na stredné školy a odmietajú pracovať," hovorí.
Ona ju preto radšej spája s preberaním učiva o potlačení študentských demonštrácií z roku 1939, ktoré je v osnovách na apríl.
„Myslím, že nie som jediná dejepisárka, ktorá volí tento postup a sama si prispôsobuje sled hodín tak, aby sa študenti vôbec tieto základné informácie dozvedeli," dodáva.
Na 17. november 1989 sa v školách spomína aj na hodinách občianskej výchovy. „Ja používam tú najobyčajnejšiu otázku: „Decká, viete, prečo ste 17. novembra doma, prečo je štátny sviatok a teda nemusíte ísť do školy? Potom sa začne debata a je na každom učiteľovi, ako im tento dôležitý deň našej histórie priblíži," hovorí.
Študentský film
„Často počujem, že školy v tomto nič nerobia. Ja poznám také, ktoré sa o to, naopak, usilujú," myslí si Daniel Bútora, tréner manažérskych zručností a riaditeľ Združenia škôl C. S. Lewisa.
Pripomína projekt, v rámci ktorého študenti Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave nahrali rozhovory s priamymi účastníkmi novembra '89 od Fedora Gála cez Františka Mikloška po Zuzanu Mistríkovú.
Z vyše dvanástich hodín materiálu po dlhom strihaní a editovaní vyrobili 45-minútový film, určený pre ich spolužiakov, ako aj pre študentov iných škôl, dokonca ho otitulkovali aj do angličtiny.
„Pýtali sa nielen na rok '89, rozprávali sa s ochrancami prírody o nezávislých aktivitách v 80. rokoch, rozprávali sa s Antonom Srholcom o politických väzňoch 50. rokov, s hercami a hudobníkmi o tom, ako museli s každou vetou chodiť po štátny súhlas, ako celá spoločnosť po novembri '89 zvládla svoju slobodu, ako v tejto slobode obstála. Deväťdesiat percent práce urobili sami, dospelí im boli skôr poradcami," vysvetľuje Bútora.
Podľa neho takto vzniká prostredie, v ktorom sú študenti schopní položiť aj ťažké otázky a vidieť nielen potrebu dobiehania slobodného sveta v materiálnom svete, ale aj v pretvorení prostredia nízkej dôvery. „To, čo s tým ďalej táto generácia urobí, bude už, samozrejme, na nej," dodáva.
Podobných projektov je niekoľko. Pri príležitosti 20. výročia revolúcie inicioval napríklad Divadelný ústav projekt nazvaný Deti revolúcie, v rámci ktorého pracovali asi s dvadsiatkou študentov vysokých škôl narodených okolo roku 1989.
„Každé dva mesiace sme pre nich organizovali stretnutia, prednáškové cykly či rozhovor s aktérmi revolúcie, pozývali sme sociológov, politológov, odborníkov na oral history, aby im každý z nich vyrozprával svoj pohľad na revolúciu," hovorí o projekte riaditeľka DÚ Vladislava Fekete.
„Títo mladí ľudia vôbec nepoznali danú dobu, bolo pre nich ťažké stotožniť sa so spôsobom vtedajšieho života," konkretizuje Fekete.
Sloboda verzus zodpovednosť
Bútora poukazuje aj na širší kontext osláv boja za slobodu a demokraciu.
„Dnešní tínedžeri vyrástli v krajine, kde okolo seba videli iba dôsledky bývalého režimu. Videli škaredé
paneláky, zle vybavené nemocnice, rozbité cesty, chudobné školy, a ak mohli cestovať hoci len do Rakúska či do Nemecka, tak im ten rozdiel ešte viac udrel do očí. Naopak, o príčinách tohto stavu iba počuli ako o niečom v dávnej minulosti," hovorí Daniel Bútora.
Podľa neho sa najvážnejšie dôsledky bývalého režimu týkajú vzťahov medzi ľuďmi, nízkej miery dôvery, nedostatočného sociálneho kapitálu. „Ľudia po zmene režimu privítali slobodu a vonku na mraze nechali stáť zodpovednosť," hovorí.
Tieto dôsledky je však ťažšie rozoznať. „Keďže decká v tomto prostredí vyrástli, stalo sa to aj pre nich prirodzeným prostredím. Toto zmeniť je ťažšie ako zatepliť domy, opraviť cesty či vybaviť nemocnice.
Tu žiadne európske fondy nepomôžu, iba prostredie, v ktorom si rodičia nájdu na svoje deti čas a slobodu o tom rozprávať. Kľúčové sú aj filmy, literatúra, médiá a, samozrejme, školy," uzatvára Bútora.
Novembrovej revolúcii sa podrobnejšie venuje Dejepis pre 3. ročník gymnázií.
Kapitola nazvaná Cesta Slovenska k samostatnosti a do spoločnej Európy začína chronologickým prehľadom od udalostí novembra 1989 až po prvé slobodné voľby.
„Z ekonomickej a mravnej krízy komunistického systému akoby nebolo východisko," tvrdí učebnica pod titulkom Pád komunistického režimu.
Text sa zmieňuje o zatýkaných predstaviteľoch opozície (bratislavská päťka), o dogmatickom postoji vedenia KSČ a o vzniku Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu. Strany sú doplnené fotografiami zo zásahu polície na Národnej triede v Prahe, z protestných zhromaždení v Bratislave či fotkou z odstraňovania drôtených prekážok na hraniciach s Rakúskom.
Kapitola o víťazstve demokracie ďalej opisuje odstúpenie prezidenta ČSSR Gustáva Husáka, priložený graf zas hovorí o výsledkoch prvých slobodných volieb.
Učebnica obsahuje aj citáty z prvého vyhlásenia VPN, z prejavu Václava Havla v Bratislave a z prejavu generálneho tajomníka ÚV KSČ Miloša Jakeša z konca novembra.
Otázky na zamyslenie vyzývajú následne študentov k tomu, aby sa pokúsili vysvetliť príčiny pádu komunistického režimu, či aby opísali, kto tvoril opozíciu v novembri 1989 a o čo sa jej predstavitelia usilovali.
Odkaz na literatúru obsahuje na Svedectvá a dokumenty Verejnosti proti násiliu, na Spomienky na zlyhania Juraja Mihálika či na publikáciu Sen o krajine Petra Zajaca.
Na Facebooku sme sa pýtali fanúšikov denníka SME na otázky súvisiace s novembrom 89.
Odpovedalo 970 ľudí, z toho polovicu tvorili 21-32-roční, tretinu mladší než 21 rokov a zvyšok starší než 32 rokov.
Znalosť novembrových udalostí a symbolov sme zisťovali na nasledujúcich otázkach a grafy sme vytvorili podľa počtu správnych odpovedí v jednotlivých vekových skupinách.
Úroveň faktografickej znalosti novembrových udalostí a symbolov rástla spolu s vekovou kategóriou.
Len štvrtina z tých, ktorí november vôbec nezažili, vedela, kto bol napríklad prvý federálny premiér. Z tých, ktorí november prežívali prinajmenšom ako stredoškoláci, to ovládali tri štvrtiny.
Alebo iný príklad: takmer všetci súčasníci novembra presne vedeli, kedy zvykol Milan Kňažko používať okrídlenú výzvu „utvorte koridor".
Z ľudí, ktorí len nedávno dosiahli dospelosť, to nevedela viac ako tretina.
Možno ešte zaujímavejší rozdiel sa ukázal pri otvorenej otázke, čo znamenal november 1989.
Kým u starších ročníkov suverénne prevládla sloboda, najmladší často zvolili skôr dejepisný termín ako „koniec komunizmu" alebo „pád režimu".
