Boli časy, keď médiá pravidelne zverejňovali príbehy ľudí, ktorí za komunizmu spolupracovali s tajnými.
BRATISLAVA. V predvečer 21. výročia novembrovej revolúcie zorganizoval Ústav pamäti národa (ÚPN) zaujímavú konferenciu: ako interpretovať dokumenty ŠtB.
Pozoruhodný bol už výber miesta - Paneurópska vysoká škola v Bratislave, ktorú zakladal Ján Čarnogurský. Bývalý disident, ktorý dnes zastupuje aj ľudí evidovaných ako agentov ŠtB, na konferencii aj vystúpil.
Ústav dal však popri vlastných ľuďoch a odborníkoch z partnerských inštitúcií v zahraničí priestor aj bývalým spravodajským dôstojníkom na čele s Igorom Cibulom. Výsledok? Sympatický pokus ÚPN o serióznu analýzu minulosti sa neplánovane zvrhol na obhajobu príslušníkov ŠtB ako profesionálov, ktorí si len plnili svoje povinnosti.
Jazyk Stasi
Pred rokom 1989 patrila k najobávanejším tajným službám komunistického bloku východonemecká Stasi. Pracovalo v nej vyše 90-tisíc ľudí, tajných spolupracovníkov bolo ešte o desaťtisíc viac. Na porovnanie: československá ŠtB evidovala v jednom roku maximálne 15-tisíc agentov.
„Po Stasi zostalo okolo 120 kilometrov spisov," hovorí Georg Herbstritt z Úradu spolkového zmocnenca pre dokumenty štátnej bezpečnosti bývalej NDR.
Práve v NDR bol už v lete 1990 - ešte pred zjednotením Nemecka - ako v prvej krajine východného bloku prijatý zákon o sprístupnení dokumentov po represívnych zložkách totalitných režimov. Mimochodom, so Stasi spolupracovalo aj približne 12-tisíc západných Nemcov. Po skončení studenej vojny bol preto veľký hlad po informáciách. „Ľudia chceli vedieť, či je v dokumentoch pravda," vysvetľuje Herbstritt, ktorý považuje spisy Stasi za spoľahlivé.
Na konferencii to dokumentoval na prípade biskupa Wernera Leicha, ktorého chceli tajní získať za informátora. Príslušník Stasi sa s ním v rokoch 1978 až 1985 stretol 18-krát, zo stretnutí si robil záznamy. Priebeh schôdzok si však zapisoval aj Leich: ukázalo sa, že obsahovo sú záznamy takmer identické, líšia sa len mierou konšpirácie.
„Väčšina tém, o ktorých hovorili, je v oboch zápisniciach, hoci biskup ich spracoval iným jazykom ako príslušník Stasi. Na rozdiel od neho uvádzal aj mená účastníkov schôdzok či miesta stretnutí," tvrdí Herbstritt.
Prípad Kundera
V Českej republike vypukol pred dvoma rokmi veľký škandál, keď týždenník Respekt zverejnil, že svetoznámy spisovateľ Milan Kundera udal v roku 1950 Miroslava Dvořáčka, ktorý pracoval pre exilovú spravodajskú službu. Dvořáček bol následne odsúdený na 22 rokov väzenia, odsedel si 14.
Kunderu sa vtedy zastali viaceré významné osobnosti, vrátane bývalého prezidenta Václava Havla. Spochybňovali dôveryhodnosť archívneho záznamu aj to, že noviny oslovili Kunderu, ktorý žije v Paríži, faxom.
„Pripusťme, že kontaktovanie prostredníctvom faxu nie je opakovania hodný príklad, hoci je otázne, či by aj s dostatočným predstihom prišlo vyjadrenie z Paríža. Skutočne je však možné šmahom ruky odmietnuť zachovaný archívny dokument ako nedôveryhodný?" pýtal sa na konferencii Jan Kalous z Ústavu pre štúdium totalitných režimov v Prahe.
Hoci jeho kolegovia vzápätí preukázali - na základe dôkladného rozboru spisu aj dobových dokumentov - že Kunderovo udanie je autentické, dodnes sa nájdu ľudia, ktorí považujú celú kauzu za očierňovanie jeho mena.
„Tento prípad jasne odzrkadľuje súčasnú úroveň debaty o vyrovnávaní sa s minulosťou v Českej republike," povedal Kalous. Podľa neho za to môžu aj historici, ktorí tvrdia, že materiály ŠtB nemožno brať vážne, pretože obsahujú „iba lži a fabulácie, vynútené či získané nelegálnou cestou".
Kalousa mrzí, že verejnosť dodnes nerozlišuje ani kategórie zväzkov. „Z hľadiska väčšinovej populácie boli všetci, čo sú v zoznamoch, agenti. Je to spoločná chyba historikov a archivárov v kombinácii s povrchnosťou niektorých médií."
Dvojaký meter
Prístup médií sa nepáči ani Jánovi Čarnogurskému, ale z úplne iného dôvodu ako Kalousovi: novinári vraj spisy ŠtB „absolutizujú".
„ŠtB je od čias Jána Langoša prezentovaná ako nadmieru spoľahlivá organizácia, ktorá si každého zaevidovaného agenta najskôr dôkladne preverila. Nie je to pravda, falšovali sa podpisy aj správy," tvrdí Čarnogurský.
Tajní vraj evidovali ako svojho spolupracovníka aj novinára, ktorého zväzok neskôr uložili do archívu. Ako dôvod mali uviesť tuberkulózu.
„Na súde sa nám podarilo preukázať, že v danom čase nebol chorý na TBC."
Takýchto prípadov však nie je veľa. Celkove vedie ÚPN 40 sporov - právoplatne skončených je polovica, desať žalôb súd zamietol.
„Nájdu sa aj prípady, že príslušníci ŠtB falšovali podpisy, ale sú skôr ojedinelé," hovorí právnik ústavu Michal Horeličan.
Aj Čarnogurský je úspešný len spolovice, hoci na konferencii to chvíľami vyzeralo, že jeho klientom dajú súdy vždy za pravdu. Hojne totiž citoval z výpovedí niektorých príslušníkov ŠtB, ktorí potvrdili jeho tézu o manipulácii so zväzkami.
„Vediem asi sedem sporov. Dva som prehral, dva či tri vyhral, o ďalších zatiaľ súdy nerozhodli," priznal Čarnogurský.
„Na to, aby ste vyhrali takýto spor, je často potrebná aj zhoda okolností ako príklad s TBC. Sudkyne sú navyše pomerne mladé, nezažili komunizmus," tvrdí bývalý disident. Aj preto vraj arcibiskupovi Sokolovi, ktorý je evidovaný ako agent ŠtB, neodporúčal, aby sa bránil súdnou cestou.
„Ťahalo by sa to roky a keby sa mu nepodarilo preukázať, že nespolupracoval, už by to na ňom zostalo." Čarnogurský odmieta, že takýto prístup zaváňa alibizmom.
Profíci alebo zločinci?
Nečakanou hviezdou konferencie sa však stal Igor Cibula z Asociácie bývalých spravodajských dôstojníkov. Šikovne totiž zahral na obidve strany: odsúdil „zločiny a morálne zlyhania jednotlivcov", ŠtB ako celok však vykreslil ako klasickú spravodajskú organizáciu, ktorá fungovala podľa „univerzálnych zásad".
Keď sa ho pracovník ÚPN Patrik Dubovský spýtal, či im prísaha príslušníkov ŠtB bráni vypovedať pred demokratickými súdmi, Cibula ho odbil poznámkou, že problém „ideologizuje".
„Zväzky ŠtB poskytujú relevantné informácie, hoci treba prihliadať aj na dobové súvislosti a spôsob ich získania. Pravda skrytá v dokumentoch je však zložitejšia, ako sa na prvý pohľad zdá," dodal Cibula. Svoj príspevok konzultoval aj s bývalým novinárom a šéfom kontrarozviedky SIS Petrom Tóthom.
S veľkým rešpektom hovoril o ŠtB aj bývalý spravodajský dôstojník Ladislav Csipák. Ten nemal na konferencii vôbec vystúpiť, organizátori mu to však po Cibulovej intervencii umožnili.
Csipák, ktorý sa v tajnej službe zaoberal medzinárodným terorizmom, zľahčoval jej činnosť tým, že o nej hovoril v úvodzovkách - akoby nemala za sebou únosy aj vraždy. Na záver sa posťažoval, že bývalí príslušníci ŠtB nemôžu dostať - na rozdiel od funkcionárov KSČ - bezpečnostné previerky.
„Viem aj o prípadoch, že ľudia nechcú pracovať pre SIS, pretože sa boja, že ich mená budú neskôr zverejnené," zdôveril sa Csipák, ktorý opomenul, že je rozdiel pracovať pre „tajných" za totality a v demokratickom systéme.
Časť publika bola príspevkami Cibulu s Csipákom nadšená. Do diskusie sa zapojil aj známy odporca lustrácií a bývalý podpredseda vlády Vladimír Ondruš, v auditóriu sedel aj exposlanec HZDS Augustín Marián Húska.
Rozpačitý dojem zo záveru konferencie sa už nepodarilo napraviť ani pracovníkovi ÚPN Jánovi Macovi, ktorý podrobne vysvetlil spôsob a pravidlá evidencií ŠtB. V skutočnosti pritom najpresnejšie vystihol, ako pristupovať k ŠtB a dokumentom, ktoré vytvorila: „ŠtB nebola spravodajská služba, ale politická polícia. Evidencie ŠtB, ktoré sú v ÚPN, síce nie sú úplné, ale sú pravé a pravdivé." Svedčí o tom precíznosť, s akou ŠtB pracovala, ako aj to, že s ÚPN sa súdi len približne 0,3 percenta evidovaných agentov.
Historický výskum a kritická reflexia dokumentov tajnej polície najviac zaostáva v Bulharsku
Hoci vo všetkých krajinách bývalého východného bloku padol komunizmus v približne rovnakom čase, úroveň diskusie o vlastnej minulosti sa značne líši. Kritická situácia je hlavne v Bulharsku, kde je aj dvadsať rokov po skončení studenej vojny nedostatok odbornej literatúry o praktikách tajnej služby. Tejto téme sa v krajine venujú len novinári a publicisti.
„Absencia kritických štúdií je dôvodom, prečo sa Bulharsko nespomína v zahraničných publikáciách o spravodajských službách," povedal na bratislavskej konferencii o interpretácii dokumentov ŠtB Valeri Katzounov, ktorý pracuje v Ústave pre sprístupňovanie dokumentov Štátnej bezpečnosti v Bulharsku.
Podľa Katzounova sa navyše odpútava pozornosť od skutočných páchateľov, chýbajú aj morálne kritériá, ako pristupovať k zločinom minulosti.
„Pretrváva aj mýtus, že Štátna bezpečnosť bola zárukou bulharskej národnej bezpečnosti. V skutočnosti však nešlo o klasickú spravodajskú službu, ale nástroj komunistickej strany, ktorá uskutočnila veľa aktívnych operácií, únosov, likvidovala oponentov."
V Rumunsku sledovali aj vodcov
Na slabú úroveň diskusie o praktikách tajnej služby v Rumunsku upozornil Constantin Buchet z Národného úradu pre spracovanie archívov Securitate. „Určite by sme sa mali viac zaoberať osobnou zodpovednosťou jednotlivcov, nie kolektívnou vinou." Rumunská tajná polícia, pre ktorú bola veľkou inšpiráciou sovietska KGB, mala pritom široké chápadlá. „Sledovala aj komunistických vodcov."
Ideálny stav nie je ani v Maďarsku. Dokumenty tajnej služby sú prístupné len pre obete, pozostalých a historikov - aj tí však majú obmedzenú možnosť zverejňovať z nich informácie o tretích osobách vrátane agentov. O minulosti sa diskutuje málo, chýba aj dôsledná analýza práce komunistickej tajnej služby.
„Historici prijali jazyk aj myslenie Štátnej bezpečnosti v dokumentoch, ktoré interpretujú mechanicky," povedal Tibor Takács z Historického ústavu štátnobezpečnostných služieb v Maďarsku. Na druhej strane, so svojimi spolupracovníkmi rozbieha projekt rozhovorov s bývalými agentmi a príslušníkmi ŠtB, čo je napríklad na Slovensku zatiaľ nepredstaviteľné.
Kauza Bolek
Úplne iný problém má Poľsko, kde čelil Inštitút pamäti národa obvineniam, že pravica ho zneužíva na politické účely. Pred dvoma rokmi totiž vydali dvaja historici inštitútu publikáciu, podľa ktorej Lech Walesa ako agent Bolek donášal na kolegov z Gdanských lodeníc. Walesa to odmietol, zastali sa ho aj bývalí disidenti či denník Gazeta Wyborcza - v knihe je vraj na také silné obvinenie málo dôkazov.
Podozrenie, že dokumenty komunistickej tajnej služby sa zneužívajú v politickom boji, sa v Poľsku objavili už skôr. „Rôzne materiály sa na verejnosť dostali už v 90. rokoch, kedy bolo možné ich sprístupňovanie len v sporadických prípadoch. Väčšinou vďaka úniku informácií, ktorý pomáhal pravici," hovorí Rafal Leskiewicz z Ústavu národnej pamäti. V Poľsku sa podľa neho objavili aj názory, že treba zničiť všetky dokumenty tajnej služby.
(vag)
Beata
Balogová
