Keď Vatikán nedávno apeloval, aby na bývalom predstaviteľovi režimu Saddáma Husajna v Iraku Tarikovi Azízovi nebol vykonaný trest smrti, vrátil do hry otázku, či má prednosť možné obrátenie hriešnika alebo exemplárne potrestanie ťažkého zločinca.
Nezabiješ?
Azíz sa s Vatikánom kontaktoval už v časoch, keď bol pri moci. Ako na svojom blogu svetkrestanstva.sk píše cirkevný analytik Imrich Gazda, v irackej vláde robil spojku medzi Husajnom a Svätou stolicou, na súkromnej audiencii ho prijal pápež Ján Pavol II., a aj z väzenia napísal list súčasnej hlave cirkvi so žiadosťou, aby sa zaň Vatikán zaručil.
Obviňovať Svätú stolicu, že sa zastáva Azíza len preto, lebo je kresťanom, by bolo neférové. Faktom je, že proti trestu smrti bojuje dlhodobo, a ozvala sa aj v prípadoch odsúdených s iným vierovyznaním, moslimov nevynímajúc. Prikázanie „nezabiješ" nepustí.
Iný moslim, iný názor
Šéf Islamskej nadácie na Slovensku Mohamad Safwan Hasna vysvetľuje, že „islam nemá centrálnu autoritu ani náboženskú hierarchiu, ako ju poznáme z katolíckej cirkvi, preto ťažko hovoriť o oficiálnom postoji moslimov k trestu smrti. Rôzni ľudia môžu mať rôzne názory." Priznáva však, že trest smrti má v islamskom zákonodarstve svoje miesto, pričom „je ho možné uplatniť v presne definovaných prípadoch za konkrétne zločiny."
S tým, ale aj s krutými spôsobmi výkonu popráv však má západná civilizácia problém. Médiá aj organizácie na ochranu ľudských práv zverejnili množstvo prípadov, keď boli v islamských krajinách na trest smrti odsúdení a popravení ľudia, ktorí by v Európe obišli bez trestu, prípadne len s podmienkou.
Za právny unikát považuje Hasna možnosť odpustiť vrahovi obete zo strany jej rodiny. „Mnohokrát sa to skutočne stalo a k poprave nedošlo." Šéf Islamskej nadácie dodáva, že trest smrti treba chápať v širších súvislostiach islamskej vierouky. „Keďže život sa z nášho pohľadu nekončí smrťou, trest smrti je vnímaný jednak ako výstraha ostatným, jednak ako odčinenie hriechu trestaného.
Iný postoj má Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku. Stanovisko ich Zboru biskupov tlmočila tajomníčka pre mediálnu komunikáciu Edita Škodová. „Piate Božie prikázanie vyzýva na ochranu ľudského života v každej podobe a za každých okolností, preto sme v zásade proti trestu smrti. Vo výnimočných prípadoch, ak treba chrániť životy iných, a nie je možné robiť to iným spôsobom, pripúšťame, aby sa použili všetky prostriedky, teda aj trest smrti. Musí však ísť o situáciu, keď ostatné spôsoby a prostriedky neboli úspešné."
Ľahké, ak nejde o nás
Vyhlásenie k trestu smrti urobili aj katolíci cez Komisiu pre otázky bioetiky Konferencie biskupov Slovenska, ktoré podpísal biskup František Tondra. V texte sa uvádza, že „trest má prispievať k náprave vinníka." Po poprave je to nemožné.
Pocity mnohých vystihnú slová duchovného z východného Slovenska. „Ako kňaz to nemôžem povedať nahlas, ale názory proti trestu smrti sa hovoria ľahko, ak ide o vzdialené prípady. Nie som si však istý, či by som mal rovnaký postoj, keby niekto sprznil moju mamu. Koľkí veriaci by boli proti trestu smrti pre Hitlera alebo vraha ich dieťaťa? Vatikán navyše mlčal, keď dostal trest smrti Šóko Asahara, šéf sekty Óm šinrikjó. Je Azíz lepší ako Asahara?"
Podľa Katechizmu katolíckej cirkvi pritom platí, že „ak nekrvavé prostriedky postačujú na obranu životov osôb a ochranu verejného poriadku, verejná moc sa obmedzí na tieto prostriedky, pretože lepšie zodpovedajú konkrétnym podmienkam všeobecného blaha a viac sa zhodujú s dôstojnosťou ľudskej osoby."
Smrť ako tradícia?
Súčasný minister vnútra Daniel Lipšic z KDH je veriaci, jeho názor na trest smrti sa vyvíjal a v roku 2008 sa pre časopis .týždeň vyjadril, že jeho „výhody prevažujú nad rizikami."
Podľa neho tradícia cirkvi s trestom smrti nikdy problém nemala, pričom „ani v jednej časti Nového zákona neupiera Ježiš svetskej moci právomoc vykonávať ho." Uvádza príklad, keď Ježiš „cituje tvrdé prikázanie knihy Exodus: Kto by zlorečil otcovi alebo matke, musí zomrieť. Keď sa Pilát pýta Ježiša, či nevie, že má moc ho ukrižovať, Ježiš odpovedá: Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora."
Tradícia cirkvi bola podľa politika KDH dlhé stáročia jednoznačná. „Sv. Augustín, sv. Tomáš Akvinský, aj sv. Tomáš Morus vo svojich dielach priznávali štátu právomoc vykonávať absolútny trest. Katechizmus Katolíckej cirkvi vydaný po Tridentskom koncile v roku 1566 uznával, že právo nad životom a smrťou bolo zverené Bohom civilným autoritám a využívanie tejto právomoci je aktom, ktorý je zjavne v súlade s piatym prikázaním," napísal Lipšic pre .týždeň.
Vyhlásenie Komisie KBS pre otázky bioetiky jeho slovám odporuje. Podľa neho treba pripomenúť novozákonný princíp, z ktorého vyplýva, že „pomsta patrí Bohu." Človek sa nemá považovať „za absolútneho pána nad životom a smrťou svojich členov." Trestom smrti sa navyše človeku odníma možnosť obrátenia.
Konferencia biskupov sa tiež odvoláva na encykliku Evangelium Vitae, v ktorej pápež rastúci odpor verejnosti voči trestu smrti považuje za znak nádeje. Tento materiál aj Lipšic považuje za „určitý posun v tradičnom náhľade cirkvi na trest smrti." Podľa encykliky totiž treba dôkladne zvážiť jeho uloženie, pričom sa nemá „siahať k poprave páchateľa okrem prípadov absolútnej nutnosti, keď niet iných spôsobov ochrany spoločnosti. Dnes však vďaka lepšej organizovanosti spoločnosti sú takéto prípady veľmi zriedkavé a možno sa už vôbec nevyskytujú."
Zabiť a byť nevinný
Samovražedné útoky extrémistických islamistov, excesy militantných katolíkov napríklad v Severnom Írsku, ale trebárs aj primitívne sekty typu Óm šinrikjó dokazujú, že v mene viery človek zabíja aj dnes.
Mohamad Safwan Hasna má pri samovražedných útočníkoch jasno: „Islam kategoricky odmieta zabíjanie v mene viery či pre náboženské presvedčenie. Samovražda je vnímaná ako jeden z najväčších hriechov, ktorých sa môže človek dopustiť. Človek, ktorý takto koná, bude odsúdený na večné zatratenie v druhom živote."
Existujú prípady, keď zabitie nie je porušením prikázania „nezabiješ"? Podľa hovorcu KBS Jozefa Kováčika Sväté písmo piate prikázanie spresňuje: „Nezabiješ nevinného ani spravodlivého." Podľa neho je teda oprávnené presadzovať rešpektovanie vlastného práva na život. „Podľa Katechizmu katolíckej cirkvi kto bráni svoj život, nie je vinný z vraždy, hoci je nútený zasadiť útočníkovi smrteľný úder. Oprávnená obrana môže byť nielen právom, ale aj vážnou povinnosťou pre toho, kto je zodpovedný za život iných."
Kováčik dodáva, že „obrana spoločného dobra vyžaduje zneškodnenie nespravodlivého útočníka. Z toho dôvodu majú právoplatní predstavitelia moci právo použiť zbrane, aby odrazili útočníkov na občiansku spoločnosť, ktorá je zverená ich zodpovednosti."
Islam podľa Hasnu akceptuje zabitie iného človeka v prípade sebaobrany, „musí však ísť o adekvátnu reakciu na ohrozenie, pričom samotné zabitie je chápané ako najkrajnejší možný krok. To isté platí pri bránení sa vo vojne."
Evanjelická cirkev augsburského vyznania pripúšťa, že existujú prípady, keď nie je možné chrániť životy ľudí nenásilným spôsobom, napríklad vo vojne. „Ak zlyhali všetky ostatné spôsoby ochrany ľudských životov, možno pristúpiť aj ku krvavému spôsobu riešenia situácie."
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
