Sám by depeše americkej diplomacie, ktoré získala organizácia WikiLeaks, nezverejnil. Hovorí, že neodhaľujú nič prelomové a spôsobia len škodu diplomacii. Americký novinár LLEWELLYN KING, ktorý minulý týždeň navštívil Bratislavu, obhajuje zmysel verejnoprávnych médií. Verí, že v budúcnosti nastane ich renesancia, pretože súkromné spoločnosti ich nedokážu nahradiť.
Myslíte si, že zverejnenie utajených vládnych dokumentov organizáciou WikiLeaks zmení novinárčinu ako takú?
To si nemyslím. Predpokladám však, že to zmení diplomaciu. Netvrdím, že to čo uverejnila WikiLeaks, je katastrofa, o týchto veciach sa viacmenej vedelo. No diplomati teraz budú inklinovať k tomu, aby sa menej delili o informácie, v písomnom styku bude menej otvorenosti a úprimnosti. A to nepomáha. Vnútri americkej diplomacie teraz hrozí, či chcú, či nie, návrat k praxi, že agentúry nebudú navzájom spolupracovať A práve táto uzavretosť viedla k 11. septembru.
V súčasnom svete je jednoduchšie získať utajené dokumenty než kedysi. Nebude v budúcnosti viac takýchto únikov?
Úniky sú jednoduchšie, technológia ich urobila jednoduchšími. Keď som bol mladým reportérom a dostal som sa k nejakému dokumentu, musel som ho odkopírovať na kopírke, stránku po stránke. Teraz je v médiách viac článkov, ktoré sú založené na únikoch. V minulosti nám naše zdroje hovorili, čo sa deje, teraz máme v rukách skutočné dokumenty.
Majú noviny uverejňovať tajné materiály?
Všetky vlády majú tendenciu utajovať priveľa. A potom médiá strácajú rešpekt pred utajovanými vecami. Počas svojej praxe som mal v rukách veľa utajených dokumentov. Boli tam veľké kríže cez strany, čo znamenalo utajené. Nemali však byť prečo utajené, neskrývali žiadne tajomstvo. My sme to nerešpektovali. Môj dlhoročný priateľ James Lessenger, šéf vládneho Výboru pre atómovú energiu, mi raz povedal, že je šialené, čo všetko sa považuje za utajené. Na druhej strane si myslím, že Wiki〜Leaks týmto nikomu nepomohla. Túžba po väčšej transparentnosti spôsobí menej transparentnosti. Môžem vám teraz povedať, že ste idiot, no tento svoj názor už nikde nenapíšem. Predtým by som to napísal.
Ako hodnotíte postoj piatich médií, ktoré tie depeše dostali. Je správne, že ich publikovali?
Vedelo sa, že to majú a potom už nemali inú voľbu, ako to uverejniť. WikiLeaks to poslala zodpovedným novinám, ktoré sa rozhodli selektovať depeše. Niekedy máte príbeh, pri ktorom neviete, či jeho publikovanie nemôže byť nejako nebezpečné. Raz som sa dostal k veľkej veci, mal som zo stopercentného zdroja, že v zbrojárskych laboratóriách v Los Alamos objavili techniku obohatenia uránu laserom. Bolo by to lacné a ľahké, každý by to mohol urobiť. Mohol z toho vzniknúť veľký medzinárodný problém. Z novinárskeho hľadiska to bolo ohromné. Neviem, či by to spravili aj iní, ale zavolal som pred uverejnením ministrovi obrany. Ľutoval, že som sa k tomu dostal, ale nežiadal ma, aby som to nepustil von.
Uverejnili ste to?
Uverejnil, nakoniec vyšlo najavo, že je to oveľa zložitejšie a drahšie, ako sa zdalo. Ale to som predtým nevedel, a preto som zavolal ministrovi. Myslím, že podobne postupujú pri dokumentoch od WikiLeaks aj tieto médiá.
A depeše od WikiLeaks by ste publikovali?
Keby som bol mladší, tak by som to uverejnil. Vtedy je človek plný entuziazmu, máte pocit, že treba do všetkého ísť. Ale teraz nie.
Prečo?
Hoci som nečítal všetky dokumenty, jednoducho si myslím, že škoda je priveľká na to, čo odhaľujú. Zatiaľ z WikiLeaks vieme len to, že americkí diplomati povedali drsné veci voči svojim zdrojom.
Spolupracujete s verejnoprávnou televíziou PBS, v Amerike okrem toho existuje aj verejnoprávne rádio NPR. Myslíte si, že má zlúčenie rozhlasu a televízie pod jednu strechu, tak ako sa chystá na Slovensku, viac výhod ako nevýhod?
Pokiaľ si to môžete dovoliť, je lepšie ich mať zvlášť, zlúčenie prináša viac nevýhod. Vždy je medzi nimi súťaživosť, aj keď sú si blízke. To je dobré. Rádio a televízia nie sú rovnaká vec, rádio je oveľa flexibilnejšie, televízia je ako médium limitujúca. Neprináša ihneď toľko informácií.
Aká budúcnosť čaká verejnoprávne médiá?
V niektorých krajinách podľa mňa zaniknú, určite to však nebude vo Veľkej Británii a pravdepodobne ani v Spojených štátoch. No po čase sa vrátia späť, očakávam renesanciu verejnoprávnych médií v budúcnosti. Podľa mňa majú potenciál istého druhu nezávislosti, ktoré komerčné médiá nemajú. Majú tiež potenciál pokrývať veci, ktoré iní nepokrývajú. Komerčné médiá v tomto zmysle sklamali. Keď sa v Spojených štátoch rozmohli káblové televízie, každý hovoril, že už nebude treba verejnoprávnej televízie, pretože tu bude Discovery channel, History channel či Biography channel. No nefunguje to, ako by to malo. Kanál o životopisoch robí 25-ročná herečka a nerobí to tak, ako by mala. Je ťažké, ak každý sleduje len to, čo chcú diváci vidieť a počuť. Napríklad v Amerike je veľmi veľa hudobných kanálov, no je veľmi ťažké nájsť americké rádio, čo by hralo klasickú hudbu. Vo Washingtone je jedna stanica verejnoprávneho rádia, ktorá ponúka takúto hudbu.
Žiadne súkromné rádio nevysiela klasickú hudbu?
Jedno v New Yorku, no ostatné zanikli. Nevidíme taký kultúrny, ale ani politický záujem káblových televízií, ako sme očakávali. Skutočne som si kedysi myslel, že nebudeme potrebovať verejnoprávne médiá s tým, že súkromné káblové televízie zamerané na históriu a kultúru jeho vysielanie nahradia.
Nestačí, aby sa verejnoprávne médiá zamerali iba na menšinové záležitosti?
Mali by sa zamerať na kultúru v širšom slova zmysle. Mali by ju ochraňovať a propagovať. V Amerike máte veľké centrá kultúry, ako je napríklad New York, máte tam filharmóniu, operu, múzeá, divadlá, galérie. Pri pohľade do komerčných televízií však vidíte len kultúrnu púšť.
Beata
Balogová
