Július prežil na ulici niekoľko Vianoc. „Čo vám mám povedať?" reagoval na otázku, ako sa človek bez domova cíti počas sviatkov.
„Predával som pri kapucínskom kostole, tam boli ľudia na Vianoce veľmi štedrí, dostal som kapustnicu aj koláčiky, ale bol som sám," spomína dnes kultivovaný pán.
O svojom živote na ulici hovorí len veľmi nerád. Bývalý predajca Nota Bene dnes už býva v skromnom podnájme. „Bezdomovcom som prakticky stále, ale snažím sa žiť tak, aby som sa odlišoval od ostatných. Nepijem, nefajčím a nedrogujem," opisuje svoj život sivovlasý muž vyše sedemdesiatky.
Július.
FOTO - VLADIMÍR HOLINA
Chlapec z dobrej rodiny
Bývali časy, keď bol „pánom". „Pracoval som relatívne vo vysokých funkciách," tvrdí. Bol z „dobrej rodiny", od rodičov dostal absolútne všetko, s manželkou žili na úrovni.
Do dlhov a neskôr na ulicu ho dostalo jedno životné zlyhanie. „Podnikal som, a nevyšlo mi to. Pre finančné záväzky som sa dostal do rozporu s rodinou, ktorá sa ku mne dodnes nehlási," hovorí. Doma to už nedokázal vydržať.
„Bola to na mňa priveľká ťarcha, stratil som pôdu pod nohami," povedal o svojom vtedajšom stave.
Vymyslel si, že pôjde do Piešťan robiť čierneho taxikára. „To som bol ešte ´pán bezdomovec´. Mohol som prespávať aspoň v aute. Neskôr sa mi však auto pokazilo. Začal som spávať na lavičkách v parku, trvalo to dosť dlho, aj štyri roky. Bolo to veľmi zlé," priznáva Július.
Jeho situácia sa začala rapídne zlepšovať, keď začal predávať Nota Bene, čím získal pravidelný príjem.
Na stroji z kontajnera
Keď v tomto časopise začali uverejňovať články písané bezdomovcami, povedal si, že to tiež skúsi. Prvý text ani nepodpísal. Bál sa, aký môže mať ohlas, no neskôr začal prispievať pravidelne. S písaním pritom nemal žiadne skúsenosti. „Nebol som v zamestnaní, kde by sa to vyžadovalo. Ani počas gymnaziálnych liet som veľmi neslohoval," hovorí. Doma však mali veľkú knižnicu, knihy číta aj dnes, ale chodí si po ne do mestskej knižnice.
Svoje prvé poviedky napísal rukou, potom mu jedna bezdomovkyňa doniesla z kontajnera starý písací stroj. „Dnes už mám počítač," chváli sa.
Spočiatku mu išlo hlavne o peniaze, za jeden článok dávali bezdomovcom zdarma päť časopisov na predaj. Neskôr jednej z vtedajších pracovníčok Nota Bene zišlo na um pripraviť z jeho článkov knihu. Vyšla brožovaná s názvom Ulica, môj domov, o rok neskôr nasledovala jeho druhá kniha.
Medzitým vydali aj CD s poviedkami, ktoré nahrávali bezdomovci. Túto zimu sa predáva jeho kniha z väzenského prostredia, pozostávajúca z dvoch poviedok Pouličná romanca a Na skok v base.
„Moja knižka je napísaná trochu z pohľadu: sympatický je väzeň - nesympatický je dozorca," usmieva sa.
Ulica plná námetov
Pred mesiacom nahrubo dokončil už svoju štvrtú knihu, tú by rád vydal budúci rok. „Stále sa pohybujem v prostredí bezdomovcov, ulica dáva množstvo námetov. Tých ľudí poznám, k ich skutočným príbehom len niečo pridám alebo ich trochu zmením," hovorí.
Nemá ambície byť „normálnym" spisovateľom. „Ja na to nemám," krčí plecom.
„Július je starý bezdomovec, ktorý má otvorené oči a uši, a píše," komentuje svoj status.
Raz stretol známeho zo starých čias, ten mu hovoril, že má dvojníka - bezdomovca, ktorý píše romány. „Najprv som si myslel, že sa zo mňa vysmieva, ale on to myslel vážne," hovorí.
Vymyslené životy
Július nie je jediný z bezdomovcov, ktorý si vytvára vlastné príbehy. „Všetci si vymýšľajú, nikto vám o svojom živote pravdu nepovie, to je pre bezdomovcov typické, niekedy sa do svojich lží celkom zamotajú. Ľudia na ulici sa navzájom veľmi nepoznajú, nikto vlastne nevie, kto je kto," vraví.
Spomína na jedného známeho, ktorému jedného dňa prišlo zle, a tak k nemu privolali pomoc. Keď ho prišli pozrieť do nemocnice, zistili, že je inžinier a že jeho žena je lekárka. „Skutočnú pravdu väčšinou všetci zakrývajú, nechcú o nej hovoriť. Každý si vymyslí nejakú rozprávkovú fabulu a drží sa jej, pokiaľ sa dá," hovorí.
Akoby sa to všetko nedialo im, ale človeku, ktorého identitu si vykonštruovali.
Ani Július sa na ulici veľmi nechváli svojou minulosťou. „V tomto prostredí by to skôr škodilo. Neviem, či by ma brali, kým by som bol špinavý a zarastený," mieni, hoci sám seba nazýva pomerne atypickým bezdomovcom, pretože si nekupoval cigarety ani alkohol. Preto nemal ani problémy s lekármi a so zdravotníckou pomocou, čo je jedna z najbolestivejších stránok života na ulici.
„Ak žijete tam, kde nie je voda, smrdíte, preto radšej do nemocnice vôbec nejdete. Deväťdesiatpäť percent bezdomovcov má otrasné zuby, a návšteva zubára navyše stojí peniaze, a jednak sa tam necítia dobre," vysvetľuje Július.
Bezdomovci verzus „normálni"
Solidaria medzi bezdomovcami vraj veľmi neexistuje, skôr sa vytvárajú klany. Väčšinou sa každý stará o seba. Pragmatický pohľad majú bezdomovci aj na okoloidúcich. „Buď si ma všímajú, alebo nie," poznamenáva.
„Agresívni sú vari len nejakí mladí chlapci, ktorí sa dostávajú na ulicu a možno sú aj sfetovaní," hovorí.
Naopak, občas sa podľa Júliusa správajú násilne „normálni" ľudia k bezdomovcom. Spomína, ako raz našli na ulici peňaženku. „Nebol tam ani halier, len doklady. Druhý bezdomovec ju už-už išiel hádzať do smetiaka, keď som mu poradil, aby podľa vizitky zavolal jej majiteľovi, že našiel jeho doklady. Možno ti ešte niečo dá, povedal som mu."
Na druhý deň sa jeho priateľ stretol s majiteľom peňaženky, ktorý prišiel s ďalšími dvomi kamarátmi a bezdomovca zbili, pýtajúc od neho peniaze, ktoré neukradol.
Riešenia nemá
Ani po osobnej skúsenosti s ulicou nemá Július rady, ako by sa dalo bezdomovcom pomáhať. Pripomína, že bezdomovci sú veľmi rôznorodý národ, zvláštna kasta, niektorí sa pre ulicu rozhodli aj dobrovoľne, niektorí sa do nešťastia priamo narodili.
„Ja ani nepredpokladám, že by tento problém niekto dokázal riešiť, neviem si predstaviť prijateľné riešenie pre dnešnú spoločnosť," hovorí.
„Nízkoprahové ubytovne sú úžasná vec hlavne v zime, ale to nie je domov, len strecha nad hlavou pre každý prípad. Ráno o siedmej musíte odtiaľ odísť, zoberiete si svoje balíky so sebou a zas ste celý deň na ulici.
Navyše nocľahárne sú dosť drahé, päť eur za noc je pre bezdomovca obrovský peniaz," hovorí.
Podľa neho veľmi pomáhajú projekty ako Nota Bene, ktoré dávajú bezdomovcom do ruky peniaze, takže nemusia kradnúť. „Keby skrachovali, za chvíľu by boli všetci predajcovia v base, inak by nedokázali prežiť," myslí si.
Spomína, ako ho raz ako najstaršieho bezdomovca poslali na konferenciu k otázke bezdomovectva. „Žasol som, koľko spoločností na ňu prišlo. Ja som o nich vôbec nevedel. Pravdepodobne preto, že veľa toho pre bezdomovcov v skutočnosti nerobia," mieni.
Status bezdomovca sa však podľa neho od čias, keď mali pre seba skutočne len kanály či parky, predsa len za ostatné roky trochu zmenil.
Dôkazom je aj jeho príbeh.

Beata
Balogová
