Situácia rodiny malého Dáriusa, ktorý chcel pred dvomi rokmi v zúfalstve skočiť do rieky, sa vďaka dobrým ľuďom zlepšila, ale len nakrátko. Matka s tromi deťmi tvrdí, že znovu žijú dosť biedne.
BANSKÁ BYSTRICA. Chudoba pred dvoma rokmi priviedla deväťročného Dáriusa z Banskej Bystrice k pokusu o samovraždu. Postavil sa na most, topánky a bundu hodil do rieky Hron a chcel skočiť. Zachránila ho matka a hliadka mestskej polície.
Dárius zúfalý pokus vysvetľoval výsmechom vrstovníkov, vraj je hlupák a chodí otrhaný. Príbeh vyvolal vlnu súcitu a záujmu verejnosti. Ľudia a firmy posielali po návrate z psychiatrického liečenia Dáriusovi, jeho matke a dvom malým súrodencom oblečenie, hračky aj peniaze.
Deti, ktoré žili dovtedy v absolútnej chudobe, zažili prvý a pravdepodobne aj posledný raz v živote kráľovské Vianoce.
Problémy už nemá
Podnikateľ z Liptova kúpil Dáriusovi vysnívaný počítač, zobral deti do obchodu a nakúpil im oblečenie a hračky za približne 600 eur. Rodine, ktorá dovtedy žila zo 160 eur na mesiac v charitatívnom zariadení Dom svätej Alžbety, už dva roky posiela 160 eur mesačne na slušnejší život.
Nádej na lepší život sa však skončila rovnako rýchlo, ako prišla. Dárius má dnes jedenásť rokov, chodí do tej istej školy. Neúplná rodina s tromi malými deťmi žije tak ako predtým - zo 175 eur mesačne. Matke sa nepodarilo nájsť si zamestnanie a skončila jej materská.
Jedinou pozitívnou zmenou je zdravotný stav Dáriusa. Výrazne sa zlepšil a nemá už žiadne psychické problémy. Rodina sa tiež presťahovala z charitatívneho Domu svätej Alžbety do podnájmu. Najprv do trojizbového bytu, ktorý im rok platili dobrodinci, teraz bývajú skromnejšie na sídlisku Sásová.
„Či sa nám odvtedy zmenil život? Ani nie. Momentálne žijeme dosť biedne a také budú aj Vianoce,“ hovorí Zuzana Dilíková. Deťom kúpila skromné darčeky, drobnosti. „Peniaze musím šetriť na stravu, nájom a oblečenie pre synov,“ vysvetľuje.
Dobrodinec nezabudol
Matka tvrdí, že sa márne snaží nájsť si stále zamestnanie. „Nepovedia mi to do očí, ale keď počujem: Zatelefonujeme vám, tak už viem, že nebude z toho nič.“ Vysvetľuje si to tým, že si ju ľudia pamätajú ako matku s malými deťmi. „Preto sa situácia pri pohovoroch opakuje.“
Podnikateľ z Liptova telefonuje malému Dáriusovi aj po dvoch rokoch a rodine ďalej pomáha. Osud chlapca, ale aj celej jeho rodiny, ho zaujíma.
„Občas mu telefonujem, opýtam sa ho, ako sa mu darí. Svoje meno nepotrebujem zverejniť. Som veriaci človek, robím to pre dobrý skutok. Tak pomáham viacerým ľuďom s podobným osudom.“
