ôznych dôvodov niekomu „prisluhujú“.
Pomerne zlý stav služieb v našej krajine je toho živým dôkazom. Svojím spôsobom je to paradox, lebo na druhej strane veľká časť Slovákov dodnes úctivo a ponížene nazýva svojich demokraticky zvolených zástupcov „vrchnosťou“ ako za Habsburgovcov.
Vyššia trieda
Pritom napríklad vo Veľkej Británii, krajine, ktorú považujeme za kolísku demokracie, sa povolanie sluhu, komorníka či lokaja vníma ako úplne normálne, poctivé zamestnanie.
Po roku 1989, no najmä 1993 na Slovensku vznikala vrstva oligarchie, ktorá sa regrutovala z kruhov bývalých eštebákov, predprevratových vekslákov a šmelinárov a poprevratovej politickej kleptokracie. K svojim majetkom prišli v rámci divokej privatizácie, teda vytunelovaním a rozkradnutím verejných prostriedkov.
Táto nová sociálna trieda sa rozhodla zaujať v spoločenskej hierarchii miesto, ktoré sa vo fungujúcich trhových spoločnostiach nazýva vyššou triedou. Hoci túto triedu postkomunistických zbohatlíkov nespája so západnou finančnou aristokraciou takmer nič – ani pôvod, ani vzdelanie, kultúra, nehovoriac už o noblese – predsa len sa vyznačuje jednou spoločnou vlastnosťou, a to finančnými možnosťami.
Je teda pochopiteľné, že títo parvenu postupne preberajú aj zovňajškové prvky toho, čo si predstavujú pod aristokratickým životným štýlom. K takémuto životu – okrem veľkých a výkonných limuzín a honosných sídel zväčša v duchu podnikateľského baroka – neodmysliteľne patrí i služobníctvo. Na Slovensku sa to však ukázalo ako problém: chýbal dostatok pripraveného a vyškoleného personálu.
Riaditeľ a majiteľ košického Benson‘s Institute William Benson (v popredí)
s učiteľským zborom. Vzpriamená chôdza, typická pre špičkových lokajov, sa nacvičuje
s pohárom na hlave, naplneným najdrahším šampanským. Žiak, ktorý ho rozleje, ho
musí, prirodzene, zaplatiť zo svojho. Za rozbitie pohára nasleduje okamžité vyhodenie
Benson’s Institute
To však už dnes, zdá sa, problémom nie je. V centre Košíc totiž už niekoľko rokov sídli Benson’s Institute, prvá medzinárodná súkromná stredná škola pripravujúca na profesionálnu dráhu komorníkov, lokajov a sluhov.
Jej zakladateľ a majiteľ William Benson, pôvodom z Anglicka, sa netají tým, že jeho škola vznikla, aby vyplnila medzeru v profesijnej príprave služobníctva najmä pre potreby majetných obyvateľov krajín bývalého komunistického tábora – a že sa jej tento cieľ darí plniť.
Napokon, návštevníkovi stačí, aby sa prešiel počas prestávky po chodbách, a začuje priam babylonskú mätež jazykov, od slovenčiny a češtiny cez maďarčinu, poľštinu a ruštinu až po ukrajinčinu a jazyky kaukazských a balkánskych národov.
Sídlo Benson‘s Institute v Košiciach na Triede prezidenta Schustera. Škola ročne
prijme vyše štyristo nových študentov, budúcich špičkových sluhov
Bola to láska
Kto je riaditeľ školy pán William Benson a ako sa dostal na odľahlé Slovensko? Vysoký a štíhly päťdesiatnik dlhé roky pracoval ako sluha a neskôr osobný komorník v niekoľkých rodinách z vysokej britskej šľachty, ba čo viac, pochádza z niekoľkogeneračnej dynastie britských komorníkov.
„Môj dedo dokonca slúžil v kráľovskom paláci. A mojím posledným pánom bol sir Frederick Fauntleroy, osemnásty vojvoda z Elginu,“ hovorí pán Benson nie bez hrdosti v hlase. Ako sa však sám priznáva, aj napriek rodinnej tradícii v ňom dlhé roky vrela túžba dokázať i čosi viac.
„Bola to láska,“ hovorí s úsmevom. Z jeho strany láska na prvý pohľad, dodávame. K mladučkej Zuzke Bryndziarikovej, len devätnásťročnej aupair zo Slovenska, ktorá sa v rodine Fauntleroyovcov starala o vojvodových dvoch synov.
William Benson, ktorý nikdy predtým neprejavoval záujem o nežné pohlavie a celý jeho životný záujem sa týkal toho, ako čo najpoctivejšie slúžiť svojmu zamestnávateľovi, zahorel priam spaľujúcou láskou, a keď sa ukázalo, že za svoj vyše štyridsaťročný osamelý život si našetril pomerne slušnú sumičku, zaľúbila sa doňho aj cieľavedomá Stropkovčanka Zuzka.
„Od začiatku som vedel, čo chcem dosiahnuť z profesijnej stránky,“ tvrdí pán Benson. „A vedel som, že v rodnej Británii budem mať v tom, čo som chcel robiť, veľkú konkurenciu. Preto sme sa po sobáši so Zuzkou presunuli k vám, na Slovensko. Pôvodne som mal na mysli skôr Prahu alebo Bratislavu, ale chcel som, aby sa náš projekt stal atraktívnym aj pre záujemcov z bývalých krajín Sovietskeho zväzu. Preto sme namiesto v Prahe napokon zakotvili na ďalekom východe, v Košiciach.“
Mnoho postkomunistických slovenských zbohatlíkov sa konečne dočkalo
možnosti, že si za svoje peniaze môžu dovoliť kvalifikované služobníctvo.
Oceňujú to i manželky či dcéry moderných zemepánov, ktoré sa často
sťažovali na nemotorné slúžky či neohrabaných lokajov, ktorým páchlo
z úst a nedokázali pružne pristupovať k potrebám ich panej
Šťastná voľba
Ako sa ukázalo, bola to šťastná voľba. V prvých rokoch existencie škola investovala do reklamy minimálne, a predsa pred každými prijímačkami tu bol nával záujemcov z celej východnej Európy – vrátane Česka. Dobrá povesť školy sa šírila ústnym podaním – najstarším a najspoľahlivejším reklamným médiom na svete. „Benson neprišiel do Prahy, ale Pražania prišli za Bensonom do Košíc,“ smeje sa William Benson.
Spočiatku väčšinu študentov tvorili príslušníci všetkých možných národností, len nie Slováci. „Slováci sú veľmi hrdý národ, akurát že majú mimoriadne nízke osobné sebahodnotenie,“ vysvetľuje pán Benson. „Preto sa boja o svoju dôstojnosť, alebo prinajmenšom o to, čo si pod ňou predstavujú. Pracovať ako sluha považujú za ponižujúce. Nevedia si vôbec predstaviť hrdého, rezervovaného komorníka. Myslia si, že sluha musí byť za každú cenu podlízavý a nedôstojný. Možno to v nich tkvie z poddanských čas.“
Ľady sa pohli až o pár rokov, keď sa už na Slovensku pri vláde vystriedali všetky mysliteľné i (pre normálneho človeka) nemysliteľné politické zoskupenia a do kleptokratických kruhov sa prelialo také množstvo peňazí zo štátnych rozpočtov, že to umožnilo vznik naozajstnej oligarchie, ktorá začala „bodovať“ aj v medzinárodnej mierke, napríklad v každoročnom rebríčku známeho ekonomického magazínu Forgers. Vtedy si aj nejeden Slovák uvedomil, že hoci naňho už nikdy nesadne šťastie v podobe zázračného zbohatnutia, môže sa dostaviť aspoň malé šťastie v podobe slúženia bohatým.
Možnosti štúdia
Benson’s Institute ponúka postgraduálne pomaturitné štúdium absolventom stredných škôl, pričom pre odbor sluha/komorník a slúžka uprednostňuje absolventov a absolventky hotelových škôl. „Je to pochopiteľné,“ vysvetľuje William Benson. „Pre dobrého sluhu (butlera) alebo slúžku (maid) je vzdelanie v odbore čašník/servírka úplne ideálne. Netreba učiť základné veci a môžeme rovno prejsť na to, čo odlišuje čašníka od dobrého sluhu.“
Študijné odbory, ktoré ponúka Benson’s Institute, sú rozmanité a pestré – komorník, sluha/slúžka, osobný tajomník, osobný šofér/ochrankár, vychovávateľka, osobná učiteľka, kuchár, záhradník.
„Treba rozlišovať medzi záhradníkom v službách trebárs mestského parku a záhradníkom v službách majiteľa zámku,“ zdôrazňuje pán Benson. „Ani kuchár v reštaurácii a osobný kuchár v domácnosti nejakého oligarchu, to nie je to isté. V prvom rade tých ľudí treba naučiť správať sa. A to je pre Slovákov, ale aj pre Čechov, Poliakov a príslušníkov iných národností, problém.“
O študijný odbor slúžka a osobný šofér/ochrankár je najväčší záujem, uchádzači
preto musia zložiť náročné prijímacie skúšky. Nestačí dobre vyzerať či vlastniť vodičský
preukaz, dôležité sú trpezlivosť, ochota a najmä úsmev. Záujemca, ktorý sa nedokáže
dve hodiny bez prestávky ochotne usmievať, nemá šancu na prijatie
Zdvorilosť a pohotovosť
William Benson dobre pozná minulosť Slovenska a vie, aký zhubný vplyv malo na ľudí obdobie kolektivizmu. „Nerád to hovorím, ale akoby ste naozaj boli pokazení tým socializmom. Akoby ste poznali len dve polohy: absolútnu vtieravú poníženosť alebo tupú, útočnú aroganciu. A navyše, do obidvoch týchto polôh vnášate vlastné emócie.
To je v takomto povolaní zásadná chyba. Správny sluha alebo vôbec člen personálu v tzv. dobrom dome musí byť úplne odosobnený. Chladná zdvorilosť, pohotovosť a totálna precíznosť pri plnení každodenných povinností. Dosť často robíme v rámci výučby rôzne simulácie reálnych situácií, ku ktorým môže pri výkone služby dôjsť, vrátane krízových.
Najväčší problém máme práve s emóciami kurzistov. Britský komorník nikdy, opakujem, nikdy neukazuje svoje emócie, ba čo viac, nikdy, opakujem, nikdy nedáva najavo, čo si myslí. Jeho zamestnávateľ predsa nepotrebuje ani poradcu, ani kamaráta. Tých má dosť v rámci svojej spoločenskej triedy. Potrebuje komorníka. To je to, čo to je.
Slovák ľahko podľahne presvedčeniu, že ak sa k nemu niekto správa zdvorilo a slušne, tak sú už kamaráti. Chýba vám skúsenosť s rozdielnymi spoločenskými vrstvami, za komunizmu ste ich tu v podstate nemali, takže všetci ste si boli rovní. Akoby ste zabudli, že každý človek má vedieť, kam patrí, a netlačiť sa niekam, kam nepatrí. Je dobré, že ľudia sú rovnoprávni, pretože až vtedy si začnú uvedomovať, že si nie sú a ani nemôžu byť rovní.“
Nové perspektívy
Benson’s Institute ako jediná škola svojho druhu vzdeláva služobný personál pre bohaté domácnosti v celej východnej Európe, avšak v súčasnosti svoju ponuku rozšírila o pozoruhodný bonus. „S postupujúcim rozkrádaním vášho štátneho majetku,“ vysvetľuje pán Benson, „je pochopiteľné, že Slovensko postupne chudobnie.
V tzv. hladových dolinách na severe, juhu, východe, západe a v strede Slovenska žije kopa nezamestnaných, ktorí sú po krátkom zaškolení ochotní robiť sluhov a slúžky v bohatej Bratislave aj zadarmo, len za byt a stravu, prípadne skromné vreckové.“
Znamená to, že v súčasnosti si už môže sluhu alebo slúžku v hlavnom meste alebo Blave, ako ju nazývajú tí, čo do nej pricestovali modrým autobusom, dovoliť nielen horných desaťtisíc, ale aj stredná vrstva. Pán Benson by bol rád, keby sa mať sluhu alebo slúžku stalo súčasťou životného štýlu.
„Za prvej ČSR i za tzv. slovenského štátu bolo u vás bežné, že každá solídne situovaná meštianska rodina mala slúžku,“ hovorí pán Benson. „Bolo by pekné túto tradíciu obnoviť. Preto robíme sluhovské rýchlokurzy, ktoré môžu prednostne absolvovať nezamestnaní z regiónov s najvyššou nezamestnanosťou.“
Slovenské slúžky koncom 19. storočia vo Viedni. Boli vysoko cenené
najmä pre svoju príslovečnú všestrannosť a mäkkú povahu
Pozor na cudzí prízvuk
A ako je to s úspešnosťou východného služobníctva v štátoch, kde trhová spoločnosť jestvuje od nepamäti a bez násilného prerušenia rovnostárskym komunizmom? Podľa pána Bensona to zatiaľ nie je bežné.
„Problémom je akcent,“ vysvetľuje. „Málokto je jazykovo taký nadaný, že sa v rámci nášho dvojročného kurzu naučí po anglicky – a mám tým na mysli tzv. received pronounciation, teda angličtinu vyšších vrstiev.
Naozajstnej aristokracii cudzí prízvuk prekáža.“ Výnimku azda tvorí iba personál exotického pôvodu – Číňania, Indovia a podobne. Poľský, slovenský, český alebo ruský akcent je však pre sluhu v naozaj dobrom dome vo Veľkej Británii nemysliteľný.
Azda iba u maids (slúžok) sa toleruje, považuje sa za sexi. Preto zatiaľ neveľa z absolventov školy pána Bensona nájde uplatnenie mimo východnej Európy. Nie je však najmenší dôvod znepokojovať sa. S rastom najbohatšej vrstvy vzniká dosť pracovných príležitostí aj u nás.
Štúdium na Benson’s Institute sa ukazuje ako veľmi dobrá investícia. Ešte žiadny z absolventov tejto školy neostal nezamestnaný. A aká je rada pána Bensona prípadným záujemcom o pomaturitný kurz na Benson’s Institute? „Menej hrdosti, viac sebavedomia!“
Autor: Otto Vyšinský
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
