Od roku 2002 kritizoval na blogu Slovak Press Watch prešľapy novinárov, konflikty záujmov, plagiátorstvo. Pred pár dňami ohlásil koniec, ako riaditeľ Transparency International sa chce GABRIEL ŠÍPOŠ venovať iným projektom.
Koniec blogu ste avizovali už trikrát. Je to tentoraz definitívne?
„Myslím, že áno. V minulosti sme končili preto, že sme nenašli dosť sponzorov. Teraz je to preto, že som prešiel do Transparency International (TIS), kde mám iné priority – zmeny v zdravotníctve či v súdnictve. Preto som už ani nezháňal peniaze na pokračovanie projektu, hoci som sa pokúšal nájsť za seba plnohodnotnú náhradu. Žiaľ, nepodarilo sa.“
Prečo?
„Možno by sa aj našli ľudia, ktorí by to vedeli robiť, ale buď sú stále aktívni novinári, alebo robia aj na iných projektoch, kde sú zrejme aj lepšie zaplatení. Okrem toho, nechcel som, aby to robil kvalitný žurnalista – som radšej, keď robí dobrú novinárčinu.“
Koľko to celé stálo, akú ste mali návštevnosť?
„Posledný grant od americkej ambasády bol na desať mesiacov, dostali sme okolo 20-tisíc dolárov. Na začiatku sme mali asi 50 návštev denne, minulý rok to bolo asi 60-tisíc mesačne. Zrejme to súvisí aj s tým, že v roku 2006 sme prešli na stránku sme.sk, ktorá má veľkú čítanosť.“
Ako reagovali novinári na vaše odhalenia?
„Na odhalenia z plagiátorstva veľmi podráždene, faktické chyby si väčšinou uznali. Na začiatku sa tiež mnohí pýtali, kto som, že ich kritizujem, pretože len oni sú tí, čo majú morálne právo kritizovať iných. Trochu ma to prekvapilo, rozhodujúce by mali byť argumenty. Postupne takéto výčitky ubudli, pričom ma potešilo, že o blog sa začali zaujímať aj novinári, ktorých som najviac rešpektoval.“
Mnohí vám vyčítali aj to, že kritizujete médiá, pričom ste v nich nikdy nepôsobili. Nepovažujete to za hendikep?
„Nie. Novinár na Slovensku má často problém kritizovať bývalých kolegov. Vo Veľkej Británii alebo v USA je pritom kritika novinárov veľmi ostrá, ale vecná, berie sa to normálne.“
Prečo to inde môže fungovať a u nás nie?
„Zrejme je to aj inou kultúrou. Naši novinári často kritizujú falošnú solidaritu sudcov či lekárov, ale sami sa správajú podobne. Pred niekoľkými rokmi napríklad viaceré médiá vrátane denníka SME kritizovali televíziu Markíza, že nadbieha Pavlovi Ruskovi. Bolo to v čase, keď malo SME problém s plagiátorstvom (prípad vymysleného autora Edwina Grassmeiera – pozn. red.), čomu sa dlho nikto nevenoval, hoci na Západe by z toho bol poriadny škandál. Vtedy ma oslovil redaktor Markízy Erik Tomáš. Povedal, že oni síce o kolegoch reportáže nerobia, no keďže v SME vyšiel ďalší článok o Markíze, rozhodli sa, že budú informovať o plagiátorstve v SME. Je to dobrý príklad, ktorý ukázal, že v médiách niečo nefunguje. Aj médiá však musia byť pod istou kontrolou, pretože majú veľkú silu, vedia interpretovať udalosti.“
Novinári majú veľké nároky na politikov. Aké kritériá by mali spĺňať médiá?
„Určite by mala byť striktne oddelená inzercia od spravodajstva. Jasne by malo byť zadefinované aj prijímanie darov, respektíve podmienky, kedy môže ísť novinár na pracovnú cestu. Pokým v 90. rokoch mali na médiá veľký vplyv politici, neskôr tu bol silný tlak vlastníkov a inzerentov. Dnes smerujeme k tretej úrovni, ktorou je vzťah respondentov, o ktorých píšu médiá, k súkromným firmám, postoj k PR aktivitám. Štvrtá úroveň je osobná – každý má nejaké vzťahy, preferencie, o čom by mala vedieť aj verejnosť.“
Vy ste nikdy nechceli byť „klasickým“ novinárom?
„Nie, hoci počas projektu Slovak Press Watch som dostal ponuky, aby som pravidelne písal o médiách. Napísal som len zopár článkov pre Slovak Spectator – oveľa viac ma baví analytickejšia práca, kde môžete ísť do tém hlbšie ako klasickí novinári. Absolvoval som však ročný novinársky program v angličtine, ktorý robila Academia Istropolitana, vyštudoval som ekonómiu aj politológiu.“
Ako sa od roku 2002, keď ste napísali prvý blog, zmenili médiá?
„Som až prekvapený, k akému veľkému posunu v nich prišlo. V tom čase im chýbali aj také veci ako grafy, údaje boli publikované bez kontextu. Dnes sú médiá schopné priniesť viac informácií, myslím, že sú aj oveľa analytickejšie. Denníky postupne prechádzajú na týždenníkový štýl, zo spravodajstva cítiť aj postoj, čo mi neprekáža. Navyše sa viac sústredia na hodnotové veci – to znamená, že nepíšu o niečom len preto, že bola tlačovka, ale preto, že je to dôležité.“
Nevytráca sa klasická investigatíva?
„Nie. Médiá prinášajú viac zaujímavých tém ako pred ôsmimi rokmi. No keďže aj spravodajstva je čoraz viac, pocitovo to možno vyzerá, že seriózne veci sa akoby strácali. Je však pravda, že vonku robí kauzy väčší počet novinárov dlhší čas. Na Slovensku zahlcujú priestor malé kauzy, ktoré ani nie sú poriadne dotiahnuté. Stačí jedna – dve informácie a už to ide von. Keby sa na nich pracovalo dlhšie, z kontextu by možno vyplynulo, že to nie je taký problém.“
Alebo aj naopak.
„Alebo. Naopak chýbajú mi sociálne témy, ktoré zasahujú do života ľudí. Včera (vo štvrtok – pozn. red.) som napríklad v jednom zahraničnom časopise čítal článok, ako žena, ktorá nemôže mať dieťa, hľadá donora a inú ženu, ktorá by ho vynosila a porodila.“
Niektorí starší novinári hovoria, že v 90. rokoch boli médiá profesionálnejšie. Čo si o tom myslíte?
„Keď čítam noviny z roku 1997, 1998, je úplne jasné, že žurnalistika bola oveľa slabšia ako dnes. Možno mala väčší vplyv na spoločnosť, ale kvalitatívne sa to nedá porovnať – stačí si pozrieť titulky, ktoré vtedy vychádzali.“
Hovoríte, že by bola škoda, keby robil dobrý novinár blog o médiách. Nemrzí vás, keď sa z ľudí ako Rado Baťo či Gábor Grendel stanú hovorcovia?
„Určite áno, pozíciu hovorcu nepovažujem za adekvátnu náhradu. Nepoznám ich dôvody, ale chápem, že novinári na Slovensku nie sú docenení a nemyslím tým len peniaze. Vláda, ktorá prišla, má navyše aj v európskom meradle veľké plány vo vzťahu k transparentnosti. Rozumiem, že to láka ľudí, ktorí chcú pohnúť krajinu ďalej.“
Ktorá udalosť minulý rok najviac ovplyvnila médiá?
„Voľby. Viacerí, hlavne kvalitnejší novinári prešli na druhú stranu, čím trochu klesla schopnosť médií kriticky hodnotiť novú vládu. Na druhej strane sa vytratil arogantný prístup k novinárom a snaha sťažiť im prístup k informáciám.“
A z hľadiska fungovania konkrétnych médií?
„Zmena vlastníka Pravdy. Je škoda, že zahraničného akcionára, ktorý síce tlačil noviny viac k bulváru, pretože ho zaujímal hlavne zisk, nahradila slovenská firma s nejasným pozadím. Je v poriadku, že Pravda sa chce vymedziť voči mainstreamu, jej kritika by však nemala byť samoúčelná. Je tiež paradox, že v novinách, ktoré chcú byť ľavicové, má silné slovo vinárska či farmárska loby.“
Čo si myslíte o spojení STV a rozhlasu?
„Ide o veľmi problematický krok, ktorý sa zrejme robí len preto, aby došlo k zmene riaditeľa STV. Nechať tam však toto vedenie ďalšie dva roky by bol vážny problém. Je dôležité, aby sa stal riaditeľom novej inštitúcie slušný človek, ktorý rozumie médiám. Predovšetkým by mal zmeniť spravodajstvo a publicistiku, ktoré boli naozaj zlé.“
Ako riaditeľ TIS sa chcete venovať súdnictvu a zdravotníctvu. Čo to znamená?
„Čo sa týka súdov, za kľúčové považujem predovšetkým zverejňovanie ich rozhodnutí. V zdravotníctve pripravujeme portál o pôrodoch, aby sa ľudia mohli rozhodnúť, ku ktorému lekárovi majú ísť.“
