Novinár, disident, politik a diplomat, presvedčený ľavičiar bojoval za demokraciu so cťou a šarmom.
BRATISLAVA, PRAHA. Prežil všetky vrcholy a pády, ktoré boli súčasťou našej modernej histórie. Ako 21-ročný vstúpil do komunistickej strany, pretože jej veril a strana verila jemu. Vyštudoval žurnalistiku a ako vyslaný redaktor Československého rozhlasu sa dostal do západnej Európy aj do Spojených štátov.
V auguste 1968 prešiel na druhú stranu. Postavil sa proti sovietskej okupácii a bol z neho redaktor protiokupačného vysielania Československého rozhlasu. Prestal veriť strane i ona jemu.
Smial sa aj vo väzení Jiří Dienstbier ako 21ročný vstúpil do KSČ; komentátor a vyslaný redaktor Československého rozhlasu vo Washingtone; v roku 1969 ho z komunistickej strany vylúčili; podpísal Chartu 77; 1979 – tri roky väzenia; december 1989 – minister zahraničných vecí; 1998 – 2001 – osobitný spravodajca OSN pre krajiny bývalej Juhoslávie; 2008 – vrátil sa do politiky, ako senátor za ČSSD.
Najprv ho vyhodili z práce, potom zo strany, a keď v roku 1977 podpísal Chartu 77, pripravili ho aj o slobodu. Dostal tri roky. „Aj v najťažších chvíľach nám pomáhal svojou dobrou náladou,“ spomína Václav Havel, jeho spoluväzeň a exprezident.
Keď sa dostal na slobodu, mohol pracovať iba ako nočný strážnik a kurič, priateľov mal len medzi disidentmi a najčastejšia u neho zvonila Štátna bezpečnosť, aby mu pripomínala, že je nikto. Na ten pocit nezabudol, ani keď strana padla. „Nehnevaj sa Janko, ale mal som ich 20 rokov a mám toho dosť,“ hovorieval vtedajšiemu ministrovi vnútra Jánovi Langošovi, keď mu chceli ako ministrovi prideliť ochranku.
Za päť dní sa stal kurič šéfom diplomacie. Tak rýchlo sa robili zmeny v roku 1989.
„V utorok ľudia na Václavskom námestí skandovali Občianske fórum do vlády a v sobotu bolo rozhodnuté. V pondelok som preberal ministerstvo s 1800 zamestnancami po celom svete,“ povedal v rozhovore s Milanom Syručekom v roku 2005.
Dienstbier spomína na rok 1968
Svetový diplomat Ukázalo sa, že nič z toho, čím prešiel, nebolo zbytočné. Ako bývalý novinár a disident mal viac kontaktov ako súdruhovia. Bol prvým československým šéfom diplomacie, ktorý v roku 1990 na pôde OSN nepredniesol prejav v ruštine, ale v angličtine. Tak smeroval aj zahraničnú politiku demokratického štátu.
V diplomacii sa mu darilo, aj keď z ministerstva odišiel. Pracoval pre OSN ako zvláštny spravodajca a k zahraničnej politike mal vždy čo povedať. Aj vtedy, keď mal iný názor, keď bol proti bombardovaniu NATO v Juhoslávii v roku 1999 alebo proti samostatnému Kosovu.
Doma prorokom... V domácej politike také úspechy nemal. Udržal sa len do roku 1992, hoci v rebríčkoch popularity patril k najobľúbenejším politikom novej éry.
Neuspel v parlamentných voľbách, ani ako možný kandidát na premiéra či prezidenta. Voličov nepresvedčil
a do českej politiky sa po niekoľkých neúspešných pokusoch vrátil až ako senátor na tretíkrát v roku 2008.
Len na málokoho v politike však spomínali ľudia s takou úctou a rešpektom ako na Jiřího Dienstbiera. Bez ohľadu na to, či boli jeho priateľmi, alebo oponentmi, či boli z Česka, alebo z iných častí sveta.
Postrčiť dejiny - profesia Jiřího Dienstbiera - komentár Mariána Leška
Bránil aj tých, čo na neho za mrežami donášali
O Jiřím Dienstbierovi píše publicista a reportér, ktorý bol s ním pri strihaní hraníc.
BRNO. Tá snímka vstúpila do dejín: Jiří Dienstbier s obrovskými kliešťami na železo v ruke prestriháva drôtenú zátarasu železnej opony oddeľujúcu vtedajšie Československo od zvyšku slobodného sveta. Cvaknutie klieští v decembri 1989 akoby odstrihlo celú komunistickú minulosť krajiny. A bolo symbolické, že dvere na Západ otvoril práve Jiří Dienstbier.
Nepriateľ komunistického režimu Dienstbier bol známy svojím pohodovým prístupom. Aj láskavosťou. Už vo väzení ospravedlňoval spoluväzňov, ktorí na neho donášali. „Museli to robiť, aby im skrátili trest,“ vysvetľoval
s nadhľadom.
Podobne hovoril aj o pohraničníkoch, keď pred rokmi odhaľoval pamätník obetiam železnej opony. Málokto vie, že on, ktorý otváral cestu na Západ, sám na hranici komunistickej totality ako vojak slúžil. „Viem, že velitelia nútili vojakov chytať ľudí, Robili to neradi, ale čo iné im zostávalo?“
S nadhľadom rozprával o kľúčových momentoch pádu železnej opony a začiatkoch demokracie. Ale aj kriticky: „Väčšina ľudí podľahla lákadlám konzumnej spoločnosti – banány a pomaranče odrazu neboli iba výnimočným predvianočným tovarom, o elektronike ani nehovorím,“ opísal neskôr svoj pohľad na výsledky novembrovej revolúcie.
Tí, ktorí ho poznali, spomínajú na jeho noblesný humor. Keď ho v roku 2008 zvolili do Senátu, povedal: „Som rád, že budem opäť môcť zasahovať do našich vnútorných záležitostí.“
Luděk Navara, MF Dnes
Reakcie na smrť Jiřího Dienstbiera
Václav Havel, exprezident
Zomrel mi dávny kamarát, s ktorým som toho veľa prežil. Jiří Dienstbier sa zapísal do dejín českej modernej žurnalistiky, politiky aj do dejín opozičného hnutia. S ním a s Václavom Bendom som bol svojho času vo väzení a aj v nejťažších chvíľach nás posilňoval svojou stále dobrou náladou. Tušil som, že je chorý. Napriek tomu ma veľmi zaskočilo, že som zostal z tejto trojice jediný.
Václav Klaus, prezident Českej republiky
Jiří Dienstbier bol jednou z kľúčových postáv Novembra. Rešpektoval som ho napriek mnohým rozdielnym názorom. Bez neho bude naša politická scéna rozhodne menej farebná. Patril na nej ku generácii gentlemanov.
Karel Schwarzenberg, minister zahraničia ČR
Bol to jeden z mála ľudí v politike, ktorého som mal naozaj veľmi rád. Bol to môj priateľ, čestný múdry človek. Je to strašná strata. Patril k najdôležitejším a najvýraznejším osobnostiam politiky po roku 1989.
Ján Čarnogurský, vicepremiér v československej vláde národného porozumenia, slovenský premiér
Jeho úmrtie ma napĺňa smútkom. Zomiera môj dobrý priateľ. Keď som ho uviedol do funkcie ministra zahraničných vecí, bol vtedy ešte v pracovnom pomere ako kurič. Vo vláde sme spolupracovali celkom dobre. V posledných rokoch sme sa stretávali na rôznych konferenciách.
Martin M. Šimečka, bývalý šéfredaktor SME
Jeho smrť ma šokovala, netušil som, že bol na tom tak zle. Bol typom človeka, ktorý dosahuje aj v zahraničnej politike veľké úspechy aj preto, že sa dokázal rozprávať s každým a mal zmysel pre humor. Aj tvrdé názory vedel povedať tak, že nikoho neurážal. Bol jedným z mála českých autentických ľavičiarov, zároveň aj liberálom. Tým nepatril k českej sociálne demokracii, hoci sa za ňu stal senátorom. Prezidentom sa nestal aj preto, že nebol ten typ, že by za seba loboval. Život bral s ľahkosťou. Keď vyšiel z väzenia hovoril, že to je životná skúsenosť, bol tam vraj pokoj na čítanie. Popri Václavovi Havlovi a Karlovi Schwarzenbergovi patrí medzi najvýznamnejších českých politikov vo svete.
Ministri zahraničia Jiří Dienstbier a Eduard Ševardnadze podpísali v roku 1990 dohodu o odchode sovietskych vojsk. Za nimi Václav Havel a Michail Gorbačov. FOTO – ARCHÍV ČTK
Hovorcovia Charty 77 – Václav Havel, Jiří Dienstbier, Ladislav Hejdánek, Václav Benda, Jiří Hájek, Zdena Tominová.
FOTO – ONDŘEJ NEMEC, LIDOVÉ NOVINY
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
