No, my sme boli tentoraz v Alpách. To sa nedá porovnať. Na ľadovci bolo teplejšie ako v Bratislave. Peťko už zvládol čiernu zjazdovku, na budúci rok mu musíme kúpiť nové topánky. Áno, máme aj fotky. Na tejto je kopec, za ním bol ďalší a za ním ďalší. Sto kilometrov svahov. Zoznámili sme sa tam s vlekárom a večer sme sa povozili na ratraku, to musíš zažiť!
Lyžovanie si už desaťročia drží imidž romantického športu a zábavy pre celú rodinu. Výrazne mu v tom pomáhajú aj obľúbené filmy ako Anděl na horách, S tebou mně baví svět či Sněženky a machři. Či už je to firemná akcia, rodinný výlet, alebo školský lyžiarsky kurz, na lyžovačkách je vraj vždy príjemne a veselo. Nikomu sa nič nestane a všetci sú šťastní. Na negatíva vo filmoch, ale ani v lajfstajlových článkoch či v spravodajských príspevkoch veľa priestoru nie je. Škoda.
Nevďační lyžiari
Je až nepochopiteľné, prečo médiá venujú toľko priestoru niečomu takému efemérnemu, ako je spúšťanie sa na doskách po zamrznutej vode. Začína sa to už ráno. Zapnete televízor a tam ide niekoľko hodín živá panoráma. No, živá... Kamery snímajú zasneženú krajinu so stojacím vlekom. Živý je akurát pásik na spodku obrazovky, kde sa striedajú informácie o teplote, výške snehu a podmienkach na lyžovanie.
Na inom programe sa síce vysiela zo štúdia, ale v žiadnych správach nezabudne rosnička pripomenúť, kde koľko centimetrov pribudlo a kde sa zase koľko roztopilo. Nasleduje vstup z lyžiarskeho strediska, v ktorom jeho správca oznámi, ako je tento rok pripravené ešte lepšie ako po minulé.
Obľúbenou spravodajskou témou je aj vyplakávanie. Na začiatku sezóny, odhadom už tak dvadsať rokov, sa najčastejšie plače nad tým, akí nevďační sú domáci lyžiari. Vraj zanevreli na domáce svahy a viac im vonia cudzina, vraj mnohí ani netušia, ako je u nás dobre, koľko nových vlekov sme spojazdnili a že aj tie služby sú už na európskej úrovni. Ale tí naši nevďačníci chodia stále len do toho Semmeringu. Narieka sa aj nad cudzincami. Odišli Poliaci, Maďari, Česi a zachraňovať to musia Rusi.
Koniec sezóny býva pre zmenu venovaný nepriazni počasia. „Museli sme zasnežovať, ale aj tak sa to rýchlo roztopilo. Kto by sa lyžoval na tráve? Zvažujeme, že sa obrátime na vládu vo veci kompenzácií. Toto je odvetvie, kde sa nemôžeme spoliehať len na prírodu. Investovali sme do nových snežných diel a teraz to máme splácať sami?“
Komu to nestačí, tomu televízia či noviny pripravia reportáž o tom, ako sú na tom naše lyžiarske strediská konečne dobre. (K vleku vás vyvezie skibus a trate sú perfektne upravené.) Prípadne ako sú stále neschopné vyrovnať sa zo zahraničnou konkurenciou. (Za to, čo tu dáte za parkovanie, môžete mať na benzín do Dolomitov. Káva tu stojí toľko ako v Aspene, a tak si milovník lyžovania dvakrát rozmyslí, či sa sem ešte niekedy vráti.)
Lavína na svahu nie je bežná záležitosť. Padajúci sneh ohrozuje
skôr skialpinistov, ktorých pribúda ako húb po daždi
Hádam aj ten snoubord
Keby sa lyžovaniu venovali len médiá, nestálo by to možno ani za zmienku, horšie však je, keď sa tento šport stáva témou súkromných rozhovorov. Začína sa to už niekedy na jeseň. Treba totiž zosúladiť dovolenky:
„Pôjdeme hneď po Vianociach?“„Nie, my, predsa máme koncoročnú uzávierku.“ „Ja nemôžem ísť po Novom roku, to máme vždy veľa roboty.“ „Tak poďme cez jarné prázdniny. Volala si už konečne do tej školy?“
Téma, samozrejme, kulminuje pred Vianocami, keď treba kupovať nové lyže, palice, viazanie, topánky, okuliare, otepľovačky, helmy, bundy, rukavice, ponožky, termosku a pre Peťka, keď mu to už tak dobre ide, hádam už aj ten snoubord. Ani po návrate však lyžovanie neupadá do zabudnutia: „No a čo na Veľkú noc? Bude ešte niekde sneh? Na ten víkend hádam ešte máme.“
Spomienky a fotografie zasnežených kopcov sú ešte príliš čerstvé. A tak v kruhu rodiny či kolegov prebiehajú rozhovory na tému, ako len bolo dobre, ako sme si zalyžovali pri večernom osvetlení, či ako sme sa skamarátili s vlekárom a mali sme jednu jazdu zadarmo. To sa predsa tak oplatí! To pekné, samozrejme zostáva, negatíva lyžiar vypúšťa z pamäti hneď potom, ako opustí parkovisko, ktoré bolo zase drahšie ako v centre Bratislavy.
Dajte peniaze!
Napriek príjemným spomienkam ich však nemôžeme ignorovať. V prvom rade je to cena. V porovnaní s jednoduchšími športmi, je lyžovanie riadne drahý špás. Kým na taký futbal stačí lopta, na bicyklovanie bicykel a na beh len chuť, spúšťanie sa dole kopcom nie je len tak.
V prvom rade je to výstroj, ktorý stojí rádovo stovky eur. Kým dizajn futbalovej lopty hrá úlohu len na majstrovstvách sveta, dizajn otepľovačiek je dôležitý na každom väčšom kopci. Ak nechce byť lyžiar úplne out, musí striedať nielen oblečenie, ale aj lyže. Tie spred troch sezón, ktoré by možno ešte poslúžili, treba okamžite zmeniť za karvingové alebo ešte lepšie za snoubord, aby bolo susedom jasné, že športovec drží prst na tepe doby.
Nekončí sa to však len pri drahom vybavení. Kým pri bicyklovaní stačí, že naň vysadnete a idete, len máloktorý lyžiar si môže dovoliť zapnúť si pred vchodom do domu lyže a spustiť sa dolu kopcom. A tak si k cene prirátajte benzín a čas, ktoré treba obetovať na cestu za (neraz stovky kilometrov vzdialeným) svahom. Ďalšou položkou je ubytovanie často v zariadeniach, ktoré si na seba musia zarobiť za tie štyri mesiace, keď nasneží.
Ani tým sa to, samozrejme, nekončí. Hoci si lyžiari hovoria, že športujú, máloktorý z nich sa vyberie na kopec po vlastných a radšej sa tam za ďalšie peniaze nechá potiahnuť. Väčšiu námahu a menej peňazí pri ceste do kopca človek vynaloží už pri obyčajnom sánkovaní.
K tomu všetkému treba pripočítať ešte peniaze za čaj s rumom, ktorý ponúkajú na kopci i pod kopcom, za nabrúsenie lyží i za požičanie iných, keďže tie, ktoré si lyžiar v dobrej viere odložil pri bufete, tam dlho nevydržali.
Nech rozkvitá masový šport! Veľké lyžiarske strediská s desiatkami kilometrov
zjazdoviek dokážu zvládnuť aj veľký nápor lyžovaniachtivých návštevníkov
Bez pudu sebazáchovy
No dobre, zmierme sa s tým, že existujú ľudia, čo dajú priemerný mesačný zárobok za to, aby sa mohli pár dní spúšťať na doskách po zamrznutej vode. Ani to však nie je také jednoduché. Masové lyžovanie totiž so sebou prinieslo nemálo problémov. Niekedy je totiž skôr masovým ako lyžovaním. Lyžiarske stredisko je fajn, ešte lepšie však je, keď sa tam dá zaparkovať. Skúsili ste to niekedy napríklad na pezinskej Babe? Cez víkend je maličké parkovisko beznádejne zapratané a parkujúce autá blokujú pol jazdného pruhu v polkilometrovom rade.
Masovosť vidno aj v rade na vlek. Nikdy nestačí, že si poctivo vystojíte šóru, vždy sa totiž nájde niekto odvážnejší, kto vrazí niekam na jej začiatok. Podobne je to aj na svahu. Niektorým akoby nestačilo, že majú nové otepľovačky, ale musia tiež predvádzať, ako dobre sa to naučili a že im asi chýba pud sebazáchovy. O zrážkach, pádoch, zlomeninách či omrzlinách asi ani netreba hovoriť...
Tak si to zhrňme. Áno, lyžovanie vyzerá na prvý pohľad lákavo a romanticky. Keď si však dáme na jednu misku váh slastný pocit, keď sa konečne spustíme a v zdraví sa dostaneme dolu, a na druhú stranu dáme peniaze za výstroj, dopravu, ubytovanie, lístky na vlek, nehorázne peniaze za čaj s rumom, stratu času pri ceste do hôr, stratu času pri parkovaní, stratu času pri čakaní na vlek, ohrozenie života pri čakaní v rade a pri pluhovaní dole kopcom a prezeranie najnudnejších fotografií, aké sme kedy spravili, vychádza nám z toho jediná znepokojivá otázka: Stojí nám to za to?
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
