Niekto niekoho kruto prenasleduje, aby bol po čase sám obeťou. Či je to dôsledok toho, ako melú Božie mlyny, nevedno, v každom prípade je zaujímavé, ako sa v priebehu dejín dokáže situácia otočiť. Tak sa mohlo stať, že kým pred stáročiami sa cirkev aktívne podieľala na množstve zločinov a ubližovaní nevinným, a to nielen v rámci inkvizície, ktorú dnes niektoré cirkevné autority relativizujú, v 50. rokoch minulého storočia si na našom území sama prežila peklo, ktoré možno pokojne nazvať likvidačným.
Garancia ústavou
V dôsledku arogancie komunistov sa mnohí veriaci prispôsobili a za socializmu svoju vieru prežívali v šedej zóne bez toho, aby ju dávali najavo mimo svojich blízkych. Kým iní sa jej úplne vzdali, ďalší vytrvalo pracovali na demontáži režimu a svoju vieru demonštrovali otvorene. Výsledok bol pre boľševika v konečnom dôsledku hrozivý - vieru nezabil ani nezlikvidoval napriek tomu, že dokázal rozdeliť aj duchovných. Časť z nich totiž ostala slušná a nikdy sa nezlomila, kým časť kolaborovala s komunistami, a to nielen v rámci združenia Pacem in terris. Ako si niektorí kňazi zdôvodňovali spoluprácu s ŠtB, a ako im sedela s Desatorom, je inak námet na kvalitný scenár
Dnes vieru nikto zakazovať nemôže, pretože slobodu náboženského vyznania garantuje priamo ústava. Predstava, že štát rodičom zakazuje vychovávať potomstvo vo viere, že minister vnútra vydá pokyn na zásah proti kňazov, rehoľným sestrám, aby ich potom sudcovia poslali na nútené práce, či rovno na smrť, je, našťastie, naivná, dokonca aj v prípade, že by vo vláde nesedeli tí, čo majú v názve strany prívlastok „kresťanský", ale zatvrdnutí komunisti. Aj keby sa totiž o čokoľvek pokúsili, veriaci by sa už nedali. Žiadni noví Srholcovia v uránových baniach tak nehrozia. Ale keby náhodou, ako by na to reagovali veriaci?
Mám len vieru
Vziať vieru úprimne veriacim je podľa ich vlastných slov takpovediac nemožné. Zuzana Chovanová z evanjelickej obce Príbelce pri Veľkom Krtíši má takmer osemdesiat rokov a predstavu, že by žila bez Boha, považuje za absurdnú. V mladosti pri autonehode prišla o manžela. Odvtedy žije sama a priznáva: „Mám smutný život, nie je mi ľahko. Ak by som sa nedržala pána Boha, už tu určite dávno nie som. On ma tu drží, má na to nejaký dôvod. Zažila som také obrovské trápenia, že bez neho by som sa na tomto svete naozaj neobišla." Pri spomienke na dávnu tragédiu sa rozplače a vraví, že napriek všetkému vo viere nikdy nezapochybovala.
Nápad, že by jej v láske k Bohu niekto bránil, ju celkom pobaví. „A ako by to dokázal? Nemožné. Ja nič na svete nemám, iba svoju vieru." Považuje ju za prirodzenú vec, návštevu kostola tiež. „Vojdem do chrámu a všetko nepríjemné zo mňa spadne. To mi ťažko niekto vezme, kým som ako tak zdravá a vládzem na nohy." Aj nás vyprevádza slovami „Len aby vám Pánbožtek dal veľa zdravia, a aby ste šťastlivo došli."
Zo srdca ju nevyrvú
Štyridsiatnik Ivan Rigo pochádza z východného Slovenska, kvôli práci dlhodobo žije v Bratislave. Je katolík, návštevu kostola považuje za takú samozrejmosť, že si nespomína, kedy vynechal niektorú nedeľu. „Nechodím tam ani tak kvôli sebe, ako kvôli svojej rodine, ktorej vyprosujem zdravie a trpezlivosť. Kvôli robote sme s manželkou aj deťmi odlúčení, doma som iba raz za dva týždne, takže v hlavnom meste mám vlastne len Boha. On mi dáva silu vydržať."
Pri otázke, či si dokáže predstaviť, že by mu vieru chceli násilne zakázať, respektíve znemožniť návštevy chrámu, sa len pousmeje: „Môžu mi zabrániť vo fyzickej návšteve kostola, ale vieru zo srdca mi nevyrvú. Na to nemá nik. Dá sa to len u tých, kde je viera zásterka a póza. Koniec koncov, o zákaz demonštrácie mojej viery sa pokúšali už súdružky na základnej škole. Na ich pokyn som si musel pod košeľou schovávať retiazku, na ktorej som nosil krížik od babky. Tých pár hodín denne som vydržal a dnes mi príde úplne smiešne, že komunisti boli takí hlupáci. Nedokázali totiž pochopiť, že zakázané ovocie láka človeka oveľa viac, ako keby sa povaľovalo po všetkých pultoch."
Boh nikdy nesklamal
Jana Šinková je baptistka, má 34 rokov, žije v Lučenci, s manželom Miroslavom majú dve deti. Na prípadné snahy brániť jej v praktizovaní viery odpovedá, že predstaviť si to síce vie, ale určite by neustúpila. „Viera je moje presvedčenie, moja vlastná pozitívna skúsenosť s Bohom, takže snaha obrať ma o ňu by bola zbytočná." Boh je podľa nej pevná istota v živote, „ktorá ma nikdy nesklamala, na ktorú sa môžem kedykoľvek spoľahnúť. Keď to potrebujem, pomôže mi."
Šinková považuje za dôležité viesť k viere aj vlastné deti. „Nie je to však mechanické, nemusia robiť všetko presne tak, ako im poviem, lebo chcem, aby sa rozhodli samé, aby o všetkom premýšľali." Podľa vlastných slov im ukazuje Boha, s ktorým môžu komunikovať, obrátiť sa na neho, spoľahnúť sa na jeho schopnosti. „Snažím sa ich viesť k tomu, čo je písané v Biblii, a myslím, že ich to úprimne zaujíma. Ak aj na niečo zabudnem, samé ma na to upozornia."
Jej manžela Miroslava podľa vlastných slov viera priviedla k zdroju pokoja, radosti a pomoci, keď je človek v núdzi. „Bez týchto veci sa žije veľmi ťažko. Viera je mojím kompasom." Dôvod, pre ktorý chce vo viere vychovávať aj deti, má jasný: „Keď začnete čítať Bibliu a porozumiete jej, zistíte, že vás môže priviesť len k dobrým veciam. Sú v nej obsiahnuté všetky ľudské hodnoty, pričom každý človek chce svoje deti vychovávať čo najlepšie."
Zásahy do viery zvonku si síce Šinko vie predstaviť, ale podľa neho sa dá zakázať len to navonok viditeľné, to, čo vnímame očami. „Naše myslenie a vnútro sú vždy naše, zakázať sa dajú len vonkajšie prejavy."
Vďaka viere prežil vojnu
Peter Tkáč, ktorý sa narodil v roku 1917, pred niekoľkými rokmi v rozhovore pre SME.sk priznal, že najmä vďaka viere prežil vyhladzovací tábor v Singapure. Na otázku, čo v takých chvíľach pomáha, odpovedal: „Najmä viera v Boha a nádej. Nádej, že Japonci tú vojnu aj tak prehrajú." Beznádeji vraj nikdy nepodľahol. „Nie, absolútne nie. Bol som mladý a viera je najúžasnejšia vec. Vedomie nepoddať sa mi veľmi pomohlo. Nechcel som sa vzdať. To vám dodá takú silu, že dokážete čokoľvek. Presne táto sila chýba mnohým ľuďom, o ktorých počujem, že spáchali samovraždu."
Ivete Sivákovej ťahá na šesťdesiatku. Ako katolíčka sa za svoju vieru nehanbila ani v minulom režime. „Čo mi už len kto mohol spraviť? Nikdy som nepásla po kariére, pracovala som ako predavačka, manžel bol na družstve. Možno v mestách to bolo inak, ale u nás na dedine sa nikto do toho, kto chodí do kostola, nestaral. A ak sa aj staral, bolo mi to jedno, Boha by som nezaprela, aj keby ma mučili. Pomohol mi v toľkých situáciách, že by to bola zrada."
Podľa Sivákovej je viera z úprimného človeka nevykoreniteľná. „Ak niekto úprimne hľadá odpovede, je vylúčené, že by ho niekto mohol zbaviť viery. To môže len on sám, poznám aj takých. Stalo sa im nešťastie a vinu hodili na Boha, akoby on zodpovedal za ich život." Dodáva, že viera nie je ľahká, ale jej výsledky sú ohromujúce a pre tých, čo to nezažili, aj nepochopiteľné.

Beata
Balogová
